Yoongi mal počas svojho života už niekoľko zamestnaní. Rôznorodých a aj mizerne platených. 

Momentálne sa po príchode do Pusanu uplatnil na pozícii, ktorá zrovna najvýstižnejšie neodpovedala jeho vkusu.

Znechutene na seba hľadel v umazanom zrkadle, škriabajúc sa na zátylku, pretože ho látka limetkovo zelenej košele nepríjemne hrýzla. Infantilná šiltovka s logom podniku mu poslušne sedela na plavých vlasoch, no na nohách si radšej nechal svoje zodraté tenisky, ktoré zdedil po bratovi.

„Tak do práce," znudene mu odvrkol nadriadený vsúkajúc mu do rúk teplé kartónové krabice s piatimi pizzami.

Ostatné tašky s práve dopečenou pizzou, už stihol uložiť do maličkého auta. Stačilo, aby sa napriahol po kľúčoch zavesených na pracke a naplno sa oddal svojej milovanej práci.

Som poslíček. Poslíček pizze...

Najradšej by hodil tú smiešne vyzerajúcu čiapku z celej sily o zem, ale nemohol tak urobiť. Potreboval si toto miesto udržať aspoň dovtedy, dokým si nenájde lepšiu prácu s vyšším platom. Neprestajne si pripomínal, že to robí najmä kvôli mame a potom aj sčasti pre seba. Predsa len mu rodičia priveľmi neprispievali ako na školu, tak ani na stravu. Sem-tam mu Junki do vrecka vtisol nejaké tie pokrčené bankovky, ale na štedrosť svojho hyunga sa nemohol zakaždým spoliehať. 

Yoongi sprvu nasrdene hľadal konkrétny kľúč, ktorý potreboval a narazil si šilt väčšmi do tváre, aby zákazníci nemohli vidieť jeho zahanbenú tvár.

Mama mi zvykla vravievať, že neexistuje práca, za ktorú by sme sa mali hanbiť. Mama očividne nikdy nepracovala ako rozvozca pusanskej pizzerie...

Prvé týždne po presťahovaní bol všade mierne stratený; na túto prácu však potreboval brilantný orientačný zmysel, ktorý síce mal, avšak nie v cudzom prostredí. Stále si privykal na odlišné ulice, ich označovanie a skratky, čo sa dali efektívne využiť, ak náhodou meškal. Takto doháňal stratený čas, avšak kedysi tomu tak nebolo. Neraz dostal od šéfa poriadne vynadané a na konci mesiaca mu strhol z platu takmer tretinu pre doručenie studenej pizze. No aj napriek tomu napredoval výrazným tempom a v priebehu minulého mesiaca sa stal jedným z najlepších zamestnancov vôbec. Pochopiteľne na seba cítil istú hrdosť, tá ale i naďalej bola ošatená potupou.

Marí sa mi to, alebo mi to tu príde až priveľmi povedomé? Zažmúril na toto nočné prostredie. Pouličné lampy sfarbovali okolie do oranžového podtónu. 

Pootočil kolieskom, aby utíšil hlučný hlas premotivovanej hlásateľky dopravných noviniek a porozhliadal sa vôkol.

Hm, rozhodne to tu poznám, ale odkiaľ?

Bolo dosť pravdepodobné, že sem už viezol zopár objednávok, avšak to by si mal pamätať. Lamentoval nad všemožnými nápadmi i lovil vo svojej mysli po dostatočne dobrej odpovedi, no neprišiel na to. Zatiaľ.

Veď ja si raz spomeniem, chlácholil sa potichu. Teraz sa ale musel naplno sústrediť na úzku bočnú cestu, ktorou obchádzal jeden z nižších činžiakov. Podľa navigácie tu vraj bol správne.

Dlhými krokmi vyšiel po troch schodoch na maličkú verandu. Zlatý vyšúchaný zvonček doslova žobral o to, aby ho potlačil.

Vždy si dopredu opakoval tú otravnú frázu, ktorú hovorieval, keď sa otvorili dvere. Väčšinou sa slušne pozdravil, nezabudol pripomenúť z ktorej pizzerie sem prišiel a že momentálne majú veľkú zľavu na vynikajúce jahodové taštičky. A potom im poprial dobrú chuť. Nič viac, nič menej.

Aj tieto dvere sa po chvíli konečne otvorili.

„Dobrý večer, tu Seong-Gongova pizzeria. Jedna carbonara a diavola, všakže? A mimochodom, do konca mesiaca u nás prebieha zľava na naše výborné jahodové-" 

Naozaj nebol dobrým rečníkom a vôbec nedokázal rozprávať s takým nadšením ako podaktorí jeho kolegovia. Napriek tomu ho však prerušilo čosi iné než vlastná sklerotická pamäť. Zrazu sa mu myseľ vyostrila a on vedel, odkiaľ toto miesto tak dôverne poznal. A dokonca poznal aj tú osobu, ktorá vyjavene stála medzi dverami.

„Min Yoongi?"

Bol to on. Ten prekliaty čašník, vďaka ktorému zabudol na svoje trápenie, i keď len po dobu niekoľkých hodín.

Zopár prameňov jeho sivých vlasov mu spadalo do čela práve kvôli chladnejšiemu vánku, čo sa sem niesol od mora. Tmavé oči mal podliate krvou, akoby dnes v práci strávil celučičký deň.

Pohľad mu skĺzol na jeho pery. Takmer sa neovládol, pocítil neutíchajúcu chuť pobozkať ho po tom zdĺhavom dni, čo ho nevidel. Dúfal, že zabudne a že sa, prinajlepšom, už  nikdy nestretnú. Akonáhle ho však zazrel, prehodnotil svoje tvrdohlavé myšlienkové pochody.

„Park Jimin?"