Min Yoongimu sa domov nechcelo. Bodaj by sa mu aj chcelo, keď vedel, aké pohľady schytá ihneď ako sa pokúsi prekročiť prah dverí. Aspoň jeden z jeho rodičov bude takto skoro ráno určite doma, takže bude môcť zabudnúť na pokojné prekĺznutie do svojej tmavej izby, kde naňho už nedočkavo bude čakať prázdna posteľ.

Stojac pred vlastným domom sa nervózne poškriabal na zatýlku. Ani len netušil, či chce vlastne otvoriť tie dvere. Či by nebolo rozumnejšie byť počas celého dňa kdesi vonku; skrátka sa potulovať pusanskými uličkami a spoznávať čaro miestnych trhov.

Nebuď zbabelec, Yoongi. Stačí, že si to o tebe myslia - nemusíš im to ešte aj potvrdzovať. Neodbitne ho karhalo vlastné svedomie, vďaka čomu si musel zahryznúť do spodnej pery. Tá mu ešte stále prišla akási citlivá, akási zvláštna... Na tú včerajšiu noc sa neodvážil ani okrajovo pomyslieť.

Bol to omyl. Bodka. Koniec príbehu.

„Yoongi," Min Hyeonju sa objavila priamo pred ním. Nakoľko sa utápal v pavučinách myšlienok, neuvedomil si, ako dlho už postával pred domom.

Pozdvihol k nej svoj zrak; k osobe, ktorú si nesmierne vážil, no zároveň pri nej mocne zatínal zuby, pretože sa mu do očí valili nekontrolovateľné známky sĺz. Prečo? Pretože si myslel, že aj keď nik pri ňom nebude stáť, ona bude. Vždy. Ako správna matka, ako večný ochranca, čo mu posvieti na zahatanú cestu lucernou. Zjavne však nie.

Zrovna sa chystala do práce. Kľúče od domu si balila do jednoduchej čiernej kabelky. Nebola vysoká, len o čosi nižšia od Yoongiho, s tmavými vlnitými vlasmi zviazanými veľkou tučnou sponou vzadu na temene hlavy. Občas, akonáhle sa usmiala, sa jej zvykli v lícach prehĺbiť nepatrné jamky. A jej tvár...
Jej tvár bola najkrajšia, akú kedy za svoj život videl.

„Bol si preč veľmi dlho. Kde si spal, ak nie doma?" Vyzvedala starostlivo, avšak sama si dobre uvedomovala, prečo jej syn konal ako konal. Prečo sa to všetko vyhrotilo do obrovského konfliktu, čo sa skončil jeho odchodom. Po zvyšok noci si lámala nad tým myseľ, od strachu o Yoongiho nemohla zažmúriť ani jedno oko.

„Yoongi...počúvaš ma vôbec?" Kontrolne sa ho spytovala, opatrne mu kladúc na plece ruku.
Kým stihla dokončiť svoj letmý pohyb, už-už sa jej striasol i obchádzal ju smerom ku vchodovým dverám.

Bez vyrieknutia slova, pozdravu, hoci aj nadávky, sa jej vyhol akoby preňho bola iba vzduchom.

Yoongi, ona má na tom podiel viny taktiež. Nielen tvoj otec.

Srdce mu šlo bolestne vyskočiť z hrude pri ignorovaní osoby, ktorá mu bola hádam najbližšia, lenže on musel. Musel urobiť ten pomyselný krok vpred, napriek tomu, že bol neslušný. Napriek tomu, že sa márne pokúšal zabudnúť na včerajšiu noc strávenú s Jiminom, vohnalo mu to do žíl novú silu bojovať.

Nie je zlé byť iný. Je zlé, ak si niekto myslí, že byť iným je zlé...

Nepotreboval nijakú ľútosť, nepotreboval agresiu, nepotreboval ani súcit. Potreboval iba pochopenie. Akceptovanie. Slová, ktoré by ju najväčšmi potvrdzovali. Nič viac.

Úpenlivo pozoroval strop vo svojej detskej izbe, pod ktorým dezorientovane lietala malá mucha. Niekedy sa ich sem nahrnulo veľa, keďže sieťky na oknách boli na niekoľkých miestach potrhané.

Stará posteľ sa pod ním prehýbala ako keby naposledy skonávala, omietka sa začala odlupovať a skrine vŕzgať. Z jednej dokonca vypadla kovová kľučka.

Nelám si nad tým toľko hlavu. Radšej sa poriadne vyspi. Potom ti bude už lepšie myslieť.

Klavír bol jeho jedinou záchranou. Bol aj jeho terapistom a poskytoval mu všetku chýbajúcu lásku, ktorej sa u rodičov až tak nedočkal.

Mlčky zízal na tú istú muchu.
Vyčítal si tú včerajšiu noc, div že sa za ňu nepreklínal, no na druhej strane to bola tá najlepšia vec za posledné mesiace. Plná nepopísateľnej krásy i nehy. Cez to všetko však váhal, či to bolo správne.

Dúfam, že ho už nikdy neuvidím, pomyslel si s rukou založenou za hlavou.

Na jeho zatvorené dvere s mnohými ryhami, čo vytvoril vlastnoručne, dopadla päsť. Koľko večerov pri nich preplakal, keď ho otec za nimi zavrel preto, aby konečne začal žiť v realite. Koľko večerov si šiel hrdlo vykričať, žobral o milosť, lenže milosť neprišla. Koľkokrát zlostne zakvačoval do dreveného nábytku nechty, lebo sa túžil dostať na slobodu. Tá bola žiaľ príliš vzdialená.

Aj po takomto čase cítil na svojich končatinách a chrbte drsné bozky otcovho koženého opasku. Mal ho presvedčiť o tom, aby bol normálny, choval sa vyspelo, no... Bolo na ňom niečo nenormálne? Čo bolo nesprávne?

„Ďalej," zamrmlal nezaujato pretočený na opačnú stranu čeliac oknu, cez ktoré sa sem predierali ranné slnečné lúče.

Min Junki sa odvážil vkročiť dnu vo svojej školskej rovnošate s brašnou prehodenou cez plece. Tú zdedil po otcovi, keď si kúpil novšiu a menej zodratú.

„Nie si v škole," poznamenal, „a ani sa nezdá, že sa tam v najbližšom čase chystáš..."

„Daj mi pokoj, hyung," odvrkol mu mrzuto: „Počul si otca - nemal by si sa o mňa zaujímať."

Junki tuho zovrel svoje pery. Slová jeho mladšieho bračeka ho častokrát zraňovali, aj keď si to možno úplne neuvedomoval. Je síce pravda, že včera sa pod touto strechou zrazili dva protichodné názory, to však neznamenalo, že sa bude tváriť akoby brata nikdy nemal. Otca rešpektoval, uznával ho ako autoritu, no nie vždy s ním súhlasil. Mal by byť Yoongiho druhým ochrancom; jeho bútľavou vŕbou, ale veľa ráz zlyhal. Teraz však nemienil šliapnúť do tej istej mláky znova.

Yoongi väčšmi zažmúril oči, chcel zabudnúť na všetky problémy prostredníctvom spánku. Keď v tom pocítil, ako mu na hlavu aj krk dopadla kožená brašna s ťažkými učebnicami.

„Pohni kostrou, Yoongi~ah! Vyjdeme si spolu do mesta," rozhodol sa bez prítomnosti jeho názoru.

Keď boli mladší, zvykli spolu chodievať von neustále. Takmer každý piatok ho priviedol do spoločnosti jeho najbližších kamarátov, avšak Yoongi nikdy nebol komunikatívny typ. Akoby mu bolo lepšie za klavírom alebo skôr osamote. Iba príležitostne prehovoril, ale jeho slová mali zakaždým veľký význam.

Najšťastnejší bol nepochybne v Tägu, kde vystupoval s D-Town Group - skupinou pouličných underground rapperov. To bola ďalšia vec, ktorá ich otca privádzala do šialenstva.

„Ten včerajšok ma mrzí," začal Junki po chvíli, čo sa prechádzali Pusanom.

„Ty za to nemôžeš; navyše som si na to už zvykol."

„Ale aj tak to bolí, všakže?"

Yoongi sa mu rozhodol neodpovedať.

Junki síce ani raz nestál na strane otca, no ani na tej jeho. Doposiaľ bol nestranný, čo ak však bude nútený zvoliť si? Určite by si vybral stranu vyššej autority, pretože k jeho otcovi prechovával akúsi zaslepenú lojálnosť.

„Yoongi, ja-"

„Nemusí ti to byť ľúto..."

„Ako to?"

„Sú to iba moje problémy," smútok oblapil jeho hlasivky uvedomujúc si, že na tento problém je úplne sám.

„Ale si môj brat. "

„Cez to všetko si sa za mňa včera nepostavil..."

„Je mi to ľúto, nezaslúžil si si podobné správanie za niečo, za čo ani sám nemôžeš."

„Hm," zamyslel sa nad svojimi ďalšími slovami: „Radšej to nechaj tak."

„Otec si myslí, alebo aspoň dúfa, že z toho vyrastieš. Je poriadne sklamaný..."

„Nemusíš mi hovoriť o tom, čo už dávno poznám." Agresívnejšie dodal žmoliac v zaťatých prstoch svoju sivú mikinu, „zastávaš sa ho, hyung?"

„Nie, nie, len sa snažím pochopiť obe strany."

„Niekedy si musíš zvoliť stranu."

„Yoongi!" Junki sa výrazne zachmúril, „ja nášho otca rešpektujem a mal by si aj ty. Je smutný z toho, že jeden z jeho synov nebude mať nikdy plnohodnotnú rodinu. Že bude opustený a nakoniec zostárne sám."

„Tak to sa veľmi mýliš," potemnel mu zrak, „ak raz budem sám, tak jedine preto, lebo budem chcieť byť sám."

„Nemáš voči nemu ani štipku úcty?"

„Nebavme sa o tom, hyung. Sám vidíš, že to nemá najmenší zmysel."

Cítil sa neprirodzene osamelo. Nepriamo tušil, že na jeho strane nestojí ani jeden z členov ich skromnej rodiny. Ani matka, ktorá sa bála vzoprieť jej manželovi a ani Junki, lebo ten bezhranične vzhliadal ku svojmu mužskému vzoru.

Ako veľmi by chcel odísť z toho miesta, no i napriek roztrhnutým rodinným väzbám, ich mal rád. Najmä mamu a Junkiho - nech už mal akékoľvek priority vštiepené v tej svojej tvrdohlavej palici.

Yoongi sa pozrel na tvár svojho brata. Vo veľa črtách sa ponášal zrovna na otca. Jeho rysy boli ostrejšie, obočie výraznejšie, nos podstatnejšie dlhší. Spolu s tou brašnou, ktorú so sebou večne vláčil, mu ho pripomínal ešte viac.

Jeho pohľad však napokon zmäkkol. Junki nehľadiac na svoju potrebu postaviť sa na stranu starších a skúsenejších, bojoval vo svojom vnútri podobne, ako Yoongi. Kedysi mali výborný súrodenecký vzťah. Vyhasínajúce plamene ich vzťahu sa pokúšal udržiavať nažive až doteraz. Tie však nemohli vzplanúť bez toho, aby sa Junki konečne nepriklonil na jednu zo strán.
Ale ak aj príde na to veľké lámanie chleba...Zvolil by si jeho mladšieho bračeka nad otcom?

„Kto to bol?" Spýtal sa po dlhšej odmlke.

„Čo myslíš?"

„Hm," jeho uhľovo čierne oči zablúdili na Yoongiho neprirodzene bielu pokožku, „tú modrinu nad kľúčnou kosťou. Kto ti ju vytvoril?"

Skrátka sa uprostred ulice zastavil. Zrazu mu stiahlo žalúdok, končeky prstov mu začali od nervozity brnieť. Stavil sa, že tvár sa mu ponorila do červeného odtieňa a dlaňou si rýchlo prekryl stopu na svojom krku.

Ja, hlupák! Zabudol som na to! Už ani nechcel vedieť, ako dlho sa tu takto vystavuje navôkol všetkým okoloidúcim ľuďom.

Všimla si to aj mama dnes ráno?

„Si celý ako dozriata paradajka, Yoongi~ah!" Doberal si ho brat šťuchajúc ho do líca ukazovákom, „teraz to márne zakrývaš, už je neskoro."

„Takže, kto to bol?"

„Hyung, radšej sa nepýtaj..."

„Yoongi, viem, že je to osobné, ale," odmlčal sa: „Máš nejakú vážnu známosť?"

Čo mu mal na to odvetiť? Pokiaľ povie áno, bude s najväčšou pravdepodobnosťou zle doma. Ak povie opak, že v skutočnosti šlo iba o jednorázovú záležitosť a že sa vyspal s čašníkom jednej kaviarne, bude odsúdený. Ak by vysvetlil Junkimu, čo ho k tomu poháňalo, koľká zlosť sa v ňom nakopila a koľko sa jej zbavil prostredníctvom tej noci, pochyboval, že by tomu dobre porozumel.

„Hyung, nepýtaj sa. Prosím..."

„Otcovi nič neprezradím," zaprisahal sa náhle, „a mame taktiež nie. Len chcem vedieť, či si okej a nepotuluješ sa s niekým, kto by ti mohol ublížiť."

„Nie je mi päť a viem, ako to vo svete chodí, Junki."

Sám si dobre spomínal na to, ako bezmála v trinástich musel začať s brigádami, aby aspoň každý druhý deň mali akési jedlo na stole. Dospel až neprirodzene prirýchlo, pretože bol nútený dospieť. Takže sa oňho Junki skutočne nemusel báť.

„Vieš jeho meno, nie?"

Jimin. Park Jimin.

„Volá sa...Bin Minsu. A teraz sa ma už prestaň toľko vypytovať," odvrkol.

Radšej použil meno svojho kamoša z Tägu, ktorého už možno nikdy neuvidí. Našťastie ho Junki nepoznal, takže si nemohol overiť správnosť jeho odpovede.

„Chodí s tebou do školy, alebo si ho spoznal v práci?"

„Hyung, na ďalšie otázky ti neodpoviem," zopakoval seriózne s rukami zakvačenými vo vreckách svojej mikiny, ako pomaly kráčali na námestie.

„Po kom si taký strašný suchár, Yoongi?" Junki mu srdčene postrapatil vlasy, čo výsostne neznášal. Pochmúrnosť sa väčšmi prehĺbila v jeho mladých vráskach.

„To mám asi po otcovi..."

„Ách, to je už toľko hodín?" Zhrozil sa Junki sledujúc ručičky svojich starých doškriabaných hodiniek: „O hodinu mi začína prednáška."

„Tak už bež," povedal mu Yoongi stroho, „nech nezmeškáš."

„Nezmysel. Ja nikdy nemeškám," pomykal nad tým nonšalantne plecami a schytil ho okolo útlych pliec, „stíhame ešte zájsť na náš obľúbený ríbezľový koláč. Odjakživa si ho mal rád, či sa mylim?"

„Hyung, to nie je-"

„Tak poďme," nenechal ho dopovedať ani len krátku vetu a popohnal ho, aby svižnejšie kráčali k slušnej malej cukrárni.