Jimin sa po svojom tréningu vrátil rovno domov. Tentoraz trénoval nadštandartne, takmer o dve hodiny dlhšie, než zvyčajne. Makeup z krku mu pomaly začal schádzať kvôli potu, ale neprekážalo mu to. Aj tak doma poznali ten jeho infantilný príbeh o nešťastnom krčahu s mliekom.

Slnko ustato zapadalo za obzor, kravata jeho košele sa nakrivo skrývala pod golierom. Nos mal zaborený do učebnice, keďže ho zajtra čakala písomka a stará učiteľka ho nemala zrovna v láske.

Ledva sa došuchtal do poloprázdnej kaviarne, kde ľudia dopíjali svoju kávu a dojedali koláče dnešnej ponuky. Na Jihyuna v zástere sa sarkasticky zaškeril, lebo zväčša on - ako ten starší - vypomáhal rodičom s podnikom. Dnes však nie.

Jihyun bol absolútne nezžitý s čašníckym umením, tácne sa mu v rukách triasli ako osika, jeden dezert dokonca prevrhol zákazníčke priamo do lona. Na čele sa mu tvorili veľké kropaje potu a taktiež bol akosi čudesne opuchnutý. Čo sa mu stalo?

Jimin okolo svojej mamy nemohol prejsť bez toho, aby sa mu na privítanie nehodila okolo krku a nevybozkávala ho po celej tvári. Bol opäť raz pred zákazníkmi ponížený. Tí sa avšak nanajvýš potmehúdsky usmievali spoza porcelánových šálok.

„Mama," mumlal nahnevane: „Mama, už dosť! Je tu priveľa ľudí. Strápňuješ ma."

„Ách, cukríček, ako si sa mal? Vyzeráš vyčerpane. Nechceš si ísť ľahnúť? Nemáš horúčku? Si červený ako náš ríbezľový koláč."

„Áno, pretože mi robíš hanbu."

„Jimin~ah! Ty sa hanbíš za svoju vlastnú matku, ktorá ťa priviedla na tento svet? No toho som sa teda ja dožila! Obaja moji synovia sú drzí a neúctiví!"

„Ale mama-"

„Tak ja chcem pre teba iba to najlepšie a ty si taký nevďačný," smutne sa ohradila s rukami vbok.

„Som unavený," povzdychol si teatrálne a sklonil hlavu.

„Pravdaže si," pritakávala už s dlaňou priloženou na jeho čele. „Tvoj otec ti donesie do izby čaj. Naozaj horíš, Jimin~ah. Naozaj sa cítiš dobre?"

„Hm, celkom určite."

„Choď sa nachvíľu prespať, dnes nám nemusíš pomôcť v kuchyni s riadom. Jihyun to zvládne aj sám. Potom si môžeme objednať pizzu, čo na to hovoríš?"

„To znie fajn," pousmial sa umorene a ihneď na to sa už poberal na poschodie.

~

„Yonsoo, Jihyun má asi nejakú alergiu!" zakričala Jia, div že nie na celú kaviareň.

„A ako si na to prišla, drahá?"

„Veď sa pozri na jeho tvár," natiahla líce svojmu mladšiemu synovi, ktorého hlava momentálne vyzerala ako košatá tekvica: „Vôbec takto bežne nevyzerá."

„Hm, možno len robíš ukvapené závery," Yonsoo s prižmúrenými očami podrobne skúmal Jihyuna, „ja veľký rozdiel nevidím."

„Drahý, spomínala som, že už potrebuješ zájsť k očnému!"

„Hlúposť..."

„Mama, môžeš ma pustiť, prosím? Začína to bolieť."

„Hlúposť? Soo, ty vôbec neberieš moje slová vážne. Nezáleží ti na názore vlastnej manželky?"

„Čo sa to tu zasa deje?" Jimin akurát zišiel po schodoch, aby sa sám pokochal pohľadom na jednu z nevinných rodinných hádok. Sem-tam medzi nimi takéto škriepenie nastalo a z deväťdesiatich percent bolo vyprodukované najmä zo strany jeho matky.

„Jimin~ah, zlatíčko, mal si zostať ležať v posteli," pokarhala ho.

„Už je mi dobre."

„Jimin, konečne si tu! Zachráň ma, braček!"

„Pre teba hyung, Jihyun." otrávene zopakoval svoju každodennú frázu: „O čom je reč?"

„Ale nič, synak, tvoja matka si myslí, že som slepý. Čo myslíš, ako podľa teba vyzerá Jihyun?" ozval sa znova Yonsoo.

Jimin si v zamyslení pošúchal bradu, analyzujúc tvár svojho mladšieho brata. Okolie očí mal nepekne podráždené, líca plnšie a väčšie než zvyčajne, ako keby ho poštípal prerastený sršeň.

„Podľa mňa je stále rovnako škaredý."

Jihyun ho neľútostne prepálil pohľadom.

„Park Jimin!" ohriakla ho Jia, „nebuď zlý na svojho malého brata."

„Prepáč, mama."

„Počul si, cukríček? Nebuď na mňa taký zlý," uštipačne sa zachichotal Jihyun.

„Nedovoľuj si."

„Teraz ale vážne," zasiahol do diania Yonsoo, „vyzerá Jihyun inak?"

„Má väčšiu hlavu..." pomykal plecami.

„Nie väčšiu než ty."

„Drž hubu, Jihyun."

„Jimin!" Matka ho okamžite okríkla, „nenadávaj svojmu bratovi. Máš mu predsa ísť príkladom."

„Pravdepodobne to bude nejaká alergická reakcia," zhodnotil Yonsoo múdro, „zajtra ťa vezmem k doktorovi, nech sa na to pozrie."

„Ale to nie oci! Kto potom bude tu v kaviarni?" bolo očividné, že svoje obavy predstieral ako ten najlepší herec kórejských telenoviel, pretože dobre vedel, že čašníctvo po ňom preberie Jimin.

„Jimin...?" všetky páry očí v tejto miestnosti na ňom odrazu spočinuli.

Samozrejme. Zase si Jihyun bude môcť chodiť s kamošmi kade-tade a ja budem trčať tu za pultom...

„Spoľahnite sa."

Neubehlo ani päť minút a ich rodičia sa pobrali obvolávať pizzeriu kvôli sľúbenej večeri. Jihyun neprestajne gánil spoza svojej čiernej štice vlasov, snažil sa nevšímať si Jimina, ktorý sa naňho pozeral častejšie než kedykoľvek predtým. Zjavne kvôli jeho nadmerne opuchnutej priveľkej hlave.

„Prestaň na mňa civieť!" zavrčal Jihyun pomedzi zuby.

„Prepáč, ale vyzeráš ako teplovzdušný balón."

„Ty máš zasa miesto hlavy melón tristošesťdesiatpäť dní v roku."

„Haha," Jimin sa falošne zasmial, no potom tichšie dodal: „Skutočne je to alergická reakcia? Nezmlátil ťa niekto v škole?"

„Pokiaľ by som sa aj s niekým pobil, nemuselo by ťa to zaujímať. A po druhé, rozhodne by som tú bitku vyhral."

„Pravdaže," neveriacky podotkol.

„Pochybuješ snáď o mne?"

„Jihyun, ty nevieš niesť rovno ani prázdny tanier, nieto ešte niekomu vraziť."

„Za to, že ty máš čierny opasok z taekwonda ešte neznamená, že sa musíš toľko chvastať. Som silnejší než ty, jasné?"

„Dozaista si."

„Vieš čo? Mám ťa už plné zuby, idem za rodičmi..." už-už si razil cestu pomerne dlhými krokmi, dokým mu pred ním Jimin nezastal.

„Jihyun, povedz, prečo sa správaš ako totálny idiot?" viac sa neusmieval, dokonca sa jeho výraz zmenil na prísnejší.

„A ty mi zasa povedz, prečo ťa majú rodičia radšej, hm?" zamračil sa, „uhni! Chcem odísť."

„Radšej? To predsa nie je pravda."

„Zlatíčko sem, cukríček tam...naša matka ťa úplne žerie. Miluje ťa o dosť viac, ako mňa! Rozhodne viac ako si zaslúžiš."

Jimina ozaj mrzelo to, že si Jihyun namýšľal takéto banality. Aj keď ich matka hodnotila rôzne, oboch nadovšetko zbožňovala. Tomuto faktu však nepomohlo ani to, že Jihyun si prechádzal obdobím, kedy s ním príšerne trieskali všetky hormóny.

Kedysi mali krásny vzťah. Dokonca príkladný. Čo ale dokázala zvrátiť prítomnosť puberty, bolo miestami až desivé...

„Je mi ľúto, že si to myslíš," Jimin nemal ani poriadne presmyslené vety, ktorými by mu zmysluplne odpovedal: „No som rád za tvoju úprimnosť, Jihyunie~"

„Jasné," odvrkol a následne ho obišiel.

Celá rodina popri čakaní na pizzu hrala hry so starými ošúchanými kartami, ktoré už ledva držali pokope. Yonsoo vyhral zakaždým a asi ako jediný nikdy nepodvádzal.

Jimin sa vedome stránil kartových hier. Niežeby mu nešli, nebol v nich až tak mizerný ako Jihyun, ale po jeho ostrých slovách sa nezmohol takmer na nič. Väčšinou sa držal bokom, kontroloval svoj mobil, či mu náhodou neodpíše Sunghi. Občas nazrel aj do učebníc.

Nestihol si ani dočítať druhý odstavec, keď sa miestnosťou ozval zvonček. Večera dorazila.

Ešteže tak, pomyslel si Jimin, už umieram od hladu.

„Jimin~ah, choď to prevziať, dobre? Peniaze sú položené na skrinke," povelil ho otec ešte stále ponorený do posledného kola kartovej hry medzi ním a Jiou.

Svižne došiel ku dverám, opantaný opätovnou únavou, a doširoka ich otvoril.

„Dobrý večer, tu Seong-Gongova pizzeria. Jedna carbonara a diavola, všakže? A mimochodom, do konca mesiaca u nás prebieha zľava na naše výborné jahodové-"

Snívalo sa mu, alebo pred ním práve stál Min Yoongi? Chalan, ktorého spoznal len včera a dnes sa o ňom bavil so Sunghi na pláži? Tá akoby vedela predpovedať budúcnosť; skutočne sa ich cesty znova pretli.

V bledozelenej uniforme vyzeral úplne inak ako vo svojej koženej bunde. Jimin mal zrazu nutkanie zasmiať sa, ale od prekvapenia náhle stuhol na mieste.

Dívali sa na seba ako keby pred nimi stála samotná smrť. Yoongi nabral ešte nezdravší odtieň než mal, v očiach sa mu zaligotali zaujímavé tajuplné iskry.

„Min Yoongi?" Vyhabkal zo seba ako prvý Jimin.

„Park Jimin?"