Koniec dobrý, všetko dobré. Výlet v Tägu sa s poslednými dvoma dňami obrátil nepomerne na lepšie. Čas sa však neúprosne krátil a návrat do Pusanu bol bližšie, než by bolo Jiminovi po chuti. A to najmä preto, lebo ho doma čakala náročná úloha. Čo náročná, ba nesplniteľná úloha!

Teraz, keď už zase sedeli vo vlaku, mal kopec voľna na premýšľanie. Aká to škoda, že sa na spleť svojich obáv nedokázal vôbec koncentrovať. Hlučným prostredím to ale byť nemohlo. Vlak bol tichý, pasažieri sa tentoraz zdráhali debát a Yoongi vedľa neho zadriemal. S prekríženými rukami na hrudi nechal svoju hlavu spočinúť na operadle, zatiaľ čo jeho telom jemne lomcoval idúci vlak.

Aspoň, že ma vzal na tú prechádzku k Suseongu.

Jimin o tom jazere básnil snáď od samého začiatku, no až do posledného dňa Yoongi obstojne vzdoroval jeho naliehaniu. Jemu to jazero predsa neprišlo ničím zaujímavé. Všade len samé rákosie a pasce na nadšených turistov. Avšak pre Jimina bola návšteva toho miesta dôležitá.

No a Suseong sa nakoniec aj tak vryl Yoongimu pod kožu. Aspoň sčasti. Jimin o tom nepochyboval, keďže jeho odmeraný výraz prezrádzali alarmujúce iskričky v očiach. Samozrejme, nemýlil sa. Našli až príliš mnoho lapačov na turistov, ale jazero samé o sebe bolo nádherné. Hlavne teda večer, keď pod zábradlím osvetľovali cestu skromné žlté svetlá. Mohli si vyjsť aj na neveľký pontón, alebo sledovať z brehu centrum Tägu.

Možno si to nepriznáš, hyung, no aj tebe sa Suseong páčil. Ja to dobre viem.

Jimin sa len modlil, aby znova nenastali nejaké komplikácie. Po druhýkrát sa mu v Kwangdžu nechcelo zostať visieť.

Aj keď zas...hádam by to padlo vhod.

Ako sa mal rodičom priznať? Ako by ich čo najmenej zranil? Ako to celé vlastne zoberú?

Och, bože môj! Čo ak ma vyhodia na ulicu?!

Už takto dopredu vedel, že najťažšie sa bude presviedčať jeho mamu. Tú večne temperamentnú štyridsiatničku, ktorá neznáša sušené hríby a všetko, čo ide proti jej ideológii, statne zamieta.

Ber to z tej lepšej stránky. Nikdy ti už nepovie cukrík...

Samozrejme, Jia bola veľmi štedrá a milá osôbka a zlého by ste na nej našli minimálne. No predsa tu nejaký ten risk existoval.

Ak by na takéto priznania vymysleli príručku, okamžite by som si ju zaobstaral. Hocičo, čo by mi pomohlo skrotiť moju prezieravú matku...

A presne. Čo ak to po celý ten čas Jia vlastne tušila? Čo ak len čaká, kým Jimin nezabŕdne do tejto chúlostivej témy? Veď aj Chinsun ho prekukla raz-dva.

Som naozaj v riti.

„Mám ti ísť po lekárničku?"

Jimin bol natoľko zaneprázdnený hrozivými predtuchami, že si ani nevšimol Yoongiho prebudenie.

„Prečo, hyung?"

„Si bledší než ja a nemáš ďaleko od toho, aby si tu skolaboval. Upokoj sa, Jimin. Čo sa deje?"

Deje sa toho tak veľa, že by som asi aj radšej skolaboval...

„Nič, len mám menšiu trému," nepresvedčivo sa usmial.

„Menšiu?"

„No takú priemernú..."

„Jasné."

„Yoongi, prezraď mi svoje tajomstvo," nečakane ho vyzval.

„O akom tajomstve rozprávaš?"

Yoongi bol z neho fakt zmätený. Odvtedy, čo nastúpili do vlaku, šili s Jiminom všetci čerti. Neobsedel ani na minútu, neustále prstami ťukal o okno alebo len splašene blúdil očami po celom vozni.

Nech bol Jimin akýkoľvek, toto sa mu vôbec nepodobalo. A ešte k tomu všetkému začal splietať samé nezmysly! Veď čo by mu už Yoongi mohol tajiť?

„Ako to myslíš?"

„Ako si sa zvládol priznať svojej mame? Nebál si sa?"

Jimin sa určite bál. Aj slepý by na ňom videl, že je s nervami v koncoch. Pokiaľ by bolo v jeho silách, vlak by vlastnoručne zastavil či pokazil, aby získal o trochu času naviac.

No ono to stopercentné priznanie ani nebolo, hehe.

„Popravde, sama s tou témou začala. Asi si všimla, že moc neletím na baby a keď som spomenula teba, jej prvá otázka znela, či sa mi páčiš."

„A?" Jimin napäto vyčkával na jeho odpoveď.

„Povedal som jej, že si nie som istý," previnilo si zahryzol do spodnej pery, ale pokúsil sa túto situáciu ešte uhrať. „Nemôžeš ma však viniť. Vtedy to medzi nami dosť škrípalo."

„Veď ja nič nevravím," odvetil pokojne.

Yoongi iba mlčky prikývol a nervózne sa začal hrať so svojou novou retiazkou, ktorú mu Jimin daroval ešte v Tägu.

„Je niečo, o čom by som mal vedieť?" prezieravo si ho premeral. „Zdá sa mi, že si akýsi iný, akonáhle sme začali riešiť tvoje vlastné priznanie."

„Ale čo si," vozňom sa ozval jeho falošný smiech. „To sa ti len zdá, Jimin~ah."

„Skutočne?"

Tak spolovice.

Yoongi sa pod jeho prísnym pohľadom skrúcal, ako keby nedokázal nájsť cestu preč. Naozaj nebol ostrieľaný luhár a momentálne visela jeho dokonalá lož na vlásku. Stačilo jedno nevinné prerieknutie a Jiminova neškodná nálada by bola ta tam. A to preda nechcel riskovať.

„Skutočne-"

„Hyung," Jimin sa k nemu naklonil a znova po ňom prebehol očami. „Čosi mi tebe nesedí. Von s tým. Ako starší by si mi mal ísť príkladom..."

„Haha," Yoongi sa zaprel do bočných operadiel a trochu sa od neho vzdialil. „Zas až taký vekový rozdiel medzi nami nie je..."

„Neodbáčaj."

On to z teba vypáči, aj keby to mala byť tá posledná vec, ktorú kedy urobí.

Tak toto som posral. Naozaj.

„Vlastne ten môj rozhovor s mamou-" začal nesmelo.

„Ty si sa jej nepriznal, všakže?!" Jimin si okamžite namýšľal, až sa mu od zlosti rozširovali nozdry. „Hyung, ako si len mohol! Veď na tej zastávke si mi to ešte oplieskaval o hlavu a to pritom ty si ten čo-"

„Buď ticho, Jimin. Všetci na nás zízajú," zavrčal Yoongi a hodil po ňom deku, aby aspoň nachvíľku skrotil jeho rozvášnený výstup.

Keď sa Jiminovi podarilo vyhrabať spod červenej deky, vskutku postrehol zopár neželaných pohľadov z predných sedadiel.

„Mali by sa starať o seba," zamrmlal podráždene.

„Jimin-"

„Nie, hyung. Hnevám sa na teba," a na znak svojej odutosti sa vytočil radšej k oknu. „Nechápem, ako si mi to mohol urobiť."

„Nenechal si ma dohovoriť," podotkol otrávene.

„No a? Chceš mi azda tvrdiť, že si jej to povedal priamo medzi štyrmi očami?"

„Snažil som sa, ale nebol na to čas."

„Jasné..."

„Riešili sme môjho fotra a ja som nechcel prilievať do ohňa. Aj tak si však myslím, že moja mama to vie. Sakra, veď vôbec nebola zaskočená, keď som jej o tebe hovoril. Skôr ju zaujímalo, či budem v poriadku a či som s tebou šťastný."

Jimin sa aj naďalej obracal k oknu, v ktorom pozoroval svoj nejasný a skleslý odraz.

„Asi by sa na to nespýtala, ak by sme boli iba kamaráti, nemyslíš?"

„Ja už neviem, čo si mám a nemám myslieť."

„Jimin..."

„Je fakt nefér odo mňa žiadať niečo, čo si ani sám nedokázal. Najmä, keď si sa tým pred pár dňami ešte chvastal!"

Yoongi by mu rád oponoval a ešte radšej by si pevne stál za tým, že to nie je pravda, lenže nemohol. Či si to chcel priznať a či nie, Jimin mal právo byť naštvaný. Aj keď neznášal ich nezhody, vyrukovať proti svojmu previneniu by nebolo správne. A tak sa opäť raz zavinul do červenej deky a pokúsil sa vyčistiť si hlavu. Už im zostávala iba necelá hodina do príchodu, tak prečo ju nevyužiť na malý šlofík?

~

Po príchode do kaviarne sa Jimin neodhodlal vyjsť s pravdou napovrch. S Yoongim sa bavil len v nevyhnutných prípadoch a vždy pridal do kroku, ak šli spolu zarovno.

Keďže dorazili v neskoré popoludnie, v kaviareni vysedávalo iba zopár osôbok. No a čo bolo viac šokujúce, Jihyun pobehoval okolo stolov so širokým úsmevom na tvári.

On sa usmieva? Kto mi vymenil brata?

„Jiminie, cukríček, vitaj doma!" Jia k nemu ihneď pribehla spoza pultu.

„Ahoj, mama."

„Čo si taký skleslý?" opýtala sa ustarostene, pretože sa jej Jimin nechcel pozrieť ani do očí. „Yoongi, čo sa mu stalo? Prečo je smutný?"

„Ja..."

„On za nič nemôže," prerušil ich Jimin s hlbokým povzdychom. „Iba som unavený. Výlet v Tägu nám obom dal poriadne zabrať."

„Takže si len unavený?"

„Príšerne unavený. Asi sa pôjdem na pár hodín natiahnúť," vieruhodne sa šponoval do výšky a s rukou pred ústami si zívol.

Samozrejme, že jej klamal. Avšak aspoň tá časť o únave bola celkom na mieste. Vo vlaku nedokázal zažmúriť ani oko a poslednú noc v hoteli taktiež prebdel. Bol teda najvyšší čas zaľahnúť do postele a uzavrieť sa pred celým svetom. Len dúfal, že Yoongi jeho kroky nebude nasledovať. Momentálne ho nechcel mať vedľa seba.

„Mám vám pomôcť?" Yoongi sa pohotovo ponúkol.

„To nemusíš, Yoongi. Ako obaja vidíte, dnes tu nie je až toľko hostí. My traja to zvládame bez najmenších problémov. Choď odpočinúť." pobádala ho milo Jia.

Sakra.

„Tak teda dobre," pristal na jej návrh Yoongi a pousmial sa. Sám však dobre tušil, že ho Jimin nechce mať vo svojej blízkosti. Sršalo to z neho na sto honov.

Keď zašli do obytnej časti, konkrétne ku schodisku vedúcemu na poschodie, Yoongi zastavil. Rozmýšlaľ nad tým, kam by sa mohol uchýliť, kým Jimin nevychladne.

Škoda, že tu nemám MB-ho...

„Čo tam tak stojíš?" Jimin nechápavo nadvihol obočie.

„Asi sa pôjdem prejsť," odpovedal mu Yoongi. „Vonku je teraz celkom pekne a ja si na spánok počkám. Pokojne bež bezo mňa, Jiminie."

„Mám ti vziať hore tašku?"

„Áno, prosím."

No, nebola to nijaká cestovateľská brašňa, ktorá by praskala vo švíkoch. Na rozdiel od Jimina bolo Yoongiho oblečenie skromné. Otec ho vyhodil z domu bez oblečenia a on si ešte stále nezadovážil nové kúsky. Teda zadovážil, ale nie toľko.

Divné. Na to, že horlivo brigáduje, peniaze takmer vôbec nemíňa. Hm...

„Dávaj na seba pozor," zahundral Jimin a na pleci si narovnal jeho tašku.

Yoongi iba stroho prikývol.

~

Jimin sa zobudil čosi po druhej nadránom. V ústach mal sucho, ako keby jeho hrdlo neokúsilo za posledné dni ani kvapku vody. Ku tomu všetkému z neho lialo, akoby odtancoval najmenej tri vystúpenia za sebou a v hlave mu trešťala migréna.

Vonku za oknom sa zatiaľ rozpútala zbesilá búrka, ktorá nahlas búšila na okno.

Eoullugi musí na ulici určite mrznúť. Snáď si našla nejaký prístrešok. Chudinka malá.

Spomenul si na strakatú tuláčku, ktorá sa na parapete neukázala už veľmi dlho. Zvyčajne si dala pauzu na tri dni, a potom sa znova dožadovala tuniakovej konzervy otravným mňaukaním.

Možno si Eoullugi myslí, že je v tejto domácnosti práve Yoongi mačka číslo jedna.

...

Dobre, nebolo to až také vtipné.

Zaprel sa lakťami o mäkký matrac a vyvrátil svoju hlavu ku stropu. Niežeby na ňom bolo niečo úchvatné, ale potreboval si ponaťahovať stuhnutý krk. Posledné obdobie sa ráno prebúdzal až príliš dolámaný. Nechcel si ani predstaviť, v akých krkolomných pozíciach poväčšine drichmal.

Akosi očakával, že druhá strana postele bude zívať prázdnotou. Mýlil sa. Yoongi sa zo svojich potuliek už stihol vrátiť a muselo to byť dávnejšie. Nepočul tiecť horúci prúd vody, ani jeho kvetnaté nadávanie, takže ho lejak s najväčšou pravdepodobnosťou obišiel. Teraz pokojne ležal na chrbte bez toho, aby mu vytŕčala čo i len jedna končatina spod periny. Na tvári mu pritom hral celkom spokojný výraz.

Asi sa mu sníva niečo pekné.

Jimin si potichu nazul papuče, ktoré mal vo zvyku odkopnúť pod posteľ alebo až kamsi do neznáma. Túto noc sa naňho však usmialo šťastie.

Rukou si odhrnul neposlušné vlasy, ktoré bol, rovnako ako tie Yoongiho, dlhšie než je prípustné a odpratal sa preč z izby.

Na chodbe nebolo živej duše, Jihyun taktiež dávno chrápal vo svojej posteli.

Po schodoch sa počas tých rokov naučil našľapovať aj v takejto nehoráznej tme. Odtiaľ to už bolo naskok do kuchyne, kde si okrem pohára vody určite obzrie aj poličky v chladničke.

No čo, keď nočné hlady udrú, nemali by sa brať na ľahkú váhu.

Napočudovanie sa v kuchyni svietilo. Sám si musel dvakrát pretrieť oči, aby tomu uveril, ale bolo to tak. Akosi prirodzene očakával, že tam uvidí vysedávať otca s nosom zaboreným do novín. Zbožňoval ich. Hlavne lúštenie krížoviek a sudoku, no počas dňa si málokedy našiel čas nazvyš. Zabezpečiť plynulý chod kaviarne nebolo zrovna med lízať.

Namiesto Yonsooa si za stolom čítala knihu Jia. Isto to bol ďalší román, ktorý by sa hodil do zbierky v červenej knižnici, ale to jeho mama vždy horlivo popierala.

Po svojej pravici mala prichystaný hrnček s jazmínovým čajom, ktorého vôňa sa už stihla rozprchnúť po celom priestore.

„Ách, Jimin~ah. Čo si tak neskoro hore? Nemôžeš spať?" Jia nemusela ani pozdvihnúť zrak od rozčítanej dvojstránky aby vedela, že jej syn stojí na prahu dverí.

„Asi som šiel príliš skoro do postele," odpovedal rozospatým hlasom.

„Zaslúžil si si to. Keď som ťa uvidela, javil si sa byť neuveriteľne ustatý, ale aj nahnevaný."

Ako je možné, že vie tak dobre čítať v ľuďoch?!

„Nedramatizuj, mami. Nemám byť na čo nahnevaný," sabotoval jej plány a podišiel k drezu. Vodu momentálne potreboval ako soľ. Veď kvôli vypriahnutému krku sa mu nedalo ani poriadne rozprávať.

„Tak potom sa spýtam inak. Na koho si nahnevaný?"

„Mami..."

„Jimin, mňa neoklameš. Je to môj materský inštinkt."

„Ale ja už nie som decko," ohradil sa a vzápätí do seba obrátil plný pohár ľadovej vody.

„Pravdaže si a navždy aj budeš," neoblomne ho presviedčala. „Dúfam, že si takto nalačno nepil studenú vodu."

„Ja pijem iba vlažnú," utvrdil ju a nepozorovane sa z kuchyne pokúsil vykľučkovať. Na neskoré rozhovory s mamou sa dnes naozaj necítil. Navyše mala nemalé podozrenie, že nie je niečo v poriadku.

„Nechoď nikam a posaď sa," poručila mu flegmaticky.

„Som unavený, nepočká to dozajtra?" zaúpel Jimin.

„Zdáš sa mi dosť prebratý, tak sa prestaň vyvliekať," znova odbočila pohľadom od svojej knižky a prísne sa naňho zamračila. „Posaď sa, prosím."

Do pekla. Yoongi, Jihyun, oci, hocikto...zachráňte ma.

Jimin sa len veľmi nerád zhostil voľnej stoličky oproti svojej mame. Vedel, že akonáhle sa mu zadíva do očí, bude hra u konca. Na výsluch mala nesmierny talent, až z toho občas mrazilo.

„Urobím ti čaj?"

„Nie, vďaka."

„Naozaj nie?"

„Je mi dobre."

„Hm. Tak si aspoň vezmi nejaké cukrovinky, sú v tamtej zelenej dóze. Dnes ich krátko po tvojom príchode priniesla moja kamarátka Suyeon. Pečie výborne! Pochutíš si."

„Nie som hladný, mama."

„Správaš sa fakt divne," usúdila napokon, zavrela svoju tučnú knihu a prstami si párkrát prešla po brade. „Tak to už vysyp, Jimin~ah. Čo je vo veci?"

A je to tu. Presne, ako som predpovedal!

„Som v pohode, ver mi."

„Neverím."

„Mama..."

„Jimin~ah," stretli sa im pohľady. „Ja ťa poznám najlepšie, takže predo mnou neskryješ nič. Preto mi radšej povedz, čo sa deje, dobre? Posledné týždňe, čo sa sem prisťahoval Yoongi, si iný. A mňa už dlhšie zaujímalo, prečo tu vlastne Yoongi býva. Je on tým dôvodom, prečo si taký zvláštny?"

„Yoongi v tom nemá prsty..."

„Preto si hryzieš vnútornú stranu líc?"

Aish! Toto je presne to, o čom som hovoril. Nič jej neunikne...

„Nedus to v sebe," povzdychla si Jia a pretrela si svoje okuliare na čítanie. „Nikomu tým neuškodíš tak veľmi, ako najmä sebe."

„Netuším, čo chceš odo mňa počuť," vyhabkal zo seba sekane.

„Iba pravdu."

Jimin naprázdno prehltol.

„Napríklad to, kto v skutočnosti je Min Yoongi. Nie je to tvoj spolužiak, Jimin," začala Jia. „Nenosí ani rovnakú rovnašatu. Prečo si nám s otcom klamal?"

„Ja som..."

...sa bál.

„Ozaj chceš vedieť, ako to je?" porazenecky sa jej opýtal, ale odpoveď už vopred poznal.

Jia vážne pritakala.

A som nahraný. Nemôžem viac otáľať a nie je tu ani Yoongi, aby ma z tohto prúseru vysekal...

„Yoongi nemá kde bývať," zahanbene sklopil pohľad. „A za to som zodpovedný iba ja sám."

„ČOŽE?!"

„Ja ti to vysvetlím," naliehal na ňu. „Hlavne zostaň pokojná."

„Jimin, ja ťa roztrhnem a dám ťa zožrať susedovmu psovi! Ako to, že nesieš zodpovednosť za niečo také? Čo si to vyviedol?!"

„Len som ho..." nemohol to ani dopovedať. „Ja som ho..."

„Čo si ho? Určite si ho zviedol na zlé chodníčky, alebo čosi také, že?"

„Nie, mama, ja som ho..." z prívalu toľkej frutrácie si zaboril prsty do vlasov.

„Tak čo si urobil?!"

„Ja som ho pobozkal, jasné? Len som ho pobozkal," povedal to možno hlasnejšie, než by musel, no našťastie tým nikoho druhého nevzbudil.

Jia naňho šokovane pozerala s otvorenými ústami a záporne krútila hlavou.

„Nie."

„Áno."

„Nie."

„Áno, je to tak."

„Nie, nie je. Prečo si vymýšľaš, Park Jimin?" tresla dlaňami o stôl a zagánila po ňom. „Takto som ťa veru nevychovala."

„Ty dobre vieš, že ti neklamem," potichu dodal. Úplne sa mu triasli dlane.

„A práve preto to neviem akceptovať..." Jii sa v očiach zaleskol zástup sĺz. Veľmi sa krotila, aby sa tu pred ním nepoložila. Aj keď si takúto príchuť pravdy k telu nepripúšťala, musela ju akceptovať. Veď čo iné jej zostávalo? Cez to všetko ju to zasiahlo priamo do srdca. Jia by si nikdy nepomyslela, že raz dôjde k podobnej téme. Jimin bol neskutočne obľúbený v spoločnosti a zdalo sa jej, že sa mu dievčatá skutočne páčia. Obzvlášť teda Sunghi, od tej nevedel odtrhnúť zrak.

„Prosím, neplač," prehovoril Jimin a šiel nájsť vreckovky, ktoré by jej mohol podať. Zjavne ich potrebovala viac než on, i keď ani jemu nebol jej postoj ľahostajný. Oči ho štípali a srdce ho bolelo z toho, že ju ako syn sklamal.

„Ako by som nemohla?" zasmiala sa zastretým hlasom. „Toto sa ti absolútne nepodobá, Jimin..."

Sklamal som ťa na plnej čiare. Ja viem.

„Toto je tá jediná pravda," nutkalo sa mu dokončiť, keď pred ňu položil celý balíček vreckoviek. „Keď sa tak stalo, čírou náhodou nás uvidel Yoongiho otec a vyhodil ho z domu. Cítil som sa previnilo, lebo za to môžem ja. On o mňa totiž nemal záujem. Svedomie mi nedalo, musel som ho k nám na istý čas prichýliť. Nezmieril by som sa s tým, ak by sa z neho kvôli mne stal bezdomovec."

„Ách, Jimin~ah. Prečo si mi o tom nepovedal už skôr?"

„Aj tak to berieš veľmi ťažko," poznamenal. „Nechcel som, aby si sa kvôli mne zbytočne trápila."

„A vidíš, predsa sa trápim!" vyhlásila, utierajúc si tvár poznačenú slzami. „A ako moc!"

„Prepáč mi..."

„Čo ste vlastne v tom Tägu spolu robili, hm?"

„A-ako to m-myslíš?"

„Ak o teba Yoongi nemal záujem, prečo ste šli na ten debilný výlet?" prižmúrila oči, „alebo mi zasa iba klameš?"

Jimin sa chcel nadýchnuť, aby jej to vysvetlil, pretože už aj tak bola dostatočne rozcitlivelá, keď sa spoza jeho chrbta ozval tretí hlas.

„Jimin vám neklame," vyrútil a z tmy Yoongi a pokojne pristúpil k nemu. „Ale city sa dokážu rýchlo meniť. Ja mám vášho syna naozaj rád, pani Parková. A výlet do Tägu ma v tom iba utvrdil."

„S tebou sa o tom nemienim baviť," vyštekla po ňom Jia.

„Prosím, neobviňujte Jimina za to, čo ku mne cíti. On si nevybral, do koho sa zapozerá. Skrátka sa to stalo," Yoongi si nenechal povedať a naďalej pokračoval vo svojom prejave.

„Jimin, pošli ho preč. Toto nie je jeho vec," obrátila sa na syna s prosbou.

Ako ho mal len tak chladne poslať preč? Pravdaže to bola aj jeho vec, bola to ich vec. Bohužiaľ k tomu rozhovoru došlo v nehodný čas.

Jimin na Yoongiho iba mlčky hľadel, no nemal tú silu odohnať ho. Nie, keď si ho len nedávno získal.

„Jia," dokonca aj Yonsoo sa stihol zobudiť.

Sranda. Už tu iba Jihyun chýba...

„Soo? Čože si hore?" prekvapením na moment celá stuhla.

„A ty, drahá? Prečo kričíš o druhej ráno na Jimina a jeho priateľa, hm?"

„Ak by si chcel vedieť, náš syn nám o sebe zatajil jednu veľmi dôležitú informáciu a-"

„Nech je dôležitá akokoľvek, do zajtrajška istotne počká," pokojne podotkol a zablúdil zrakom ku dvom mladíkom. „Choďte si ľahnúť."

„Yonsoo, neposielaj ich preč! Ešte som sa s nimi nedorozprávala-" Jia protestovala a už-už vstávala zo stoličky, aby sa vybrala za svojím synom. Lenže Soo jej všetky plány prekazil a aj keď bojovala, tuho ju zovrel vo svojom náručí.

„Soo, ja to len tak nechať nemôžem..."

„Ale môžeš," nesúhlasil. „Skôr, ako zbytočne ublížiš svojmu synovi, premýšľaj o tom. Potrebuješ to spracovať, drahá."

„Nepotrebujem, Soo!"

„Potrebuješ," opäť raz jej oponoval. „A teraz sa aj my poberme, dobre? Zajtra si to spolu preberieme."

~

hello guys ( ꈍᴗꈍ)

i'm here again, dúfam, že som vás potešila ^_________^

konečne prišla dlho očakávaná kapitola s vyznaním, tak čo na ňu vravíte? dopadla tak, ako ste si predstavovali alebo som vám zborila ďalšie ilúzie? 🥺

za hrudky v texte sa ospravedlňujem, mám teraz trochu naponáhlo 👉👈

ily

sga.