Zastanem pred Gregorovým panelákom a snažím sa chytiť dych. V normálnom psychickom aj fyzickom rozpoložení by som si dala ešte par koliesok okolo sídliska, ale keďže som po opici, zloží má aj toto. Pri hlavnom vchode zazvoním a nekonečne dlho čakám kým sa mi ozve. Začujem ťuknutie a vzápätí Gregorov rozospatý hlas: ,,Áno? "

,,Greg to som ja Viviana. Pustíš ma hore? "
,, Via! " skríkne nadšene až musím odstúpiť od tej zvláštnej skrinky, ktorá vyzerá ako reprák, ale nie je.(proste nvm ako presne sa to volá. ) Ten chalan ma desí. Vzápätí však zneistel. ,, Nemohla by si prísť tak za pätnásť-dvadsať minút?"
,, Máš návštevu ?"
,, Hej! "
,, Babskú? "
,, Hej! "
,, Jáj... tak to prídem za hodinu. Vidíme sa. " poviem a otočím sa na odchod.
Mám chuť mu ešte povedať, akú mám z neho radosť, ale včas si zahryznem do jazyka.

Môj bývalý si konečne, skoro po roku od rozchodu, niekoho našiel. Najradšej by som k nemu prišla, vyobjímala ho a potľapkala ho po ramene gestom si borec. Moja pokazená nálada sa začína vracať na normál. Tak dlho som nebola takto šťastná. To musíme osláviť. Mám more času. Rozhodnem sa ísť do blízkej kaviarne kde zvykneme chodiť na raňajky. Prejdem cez cestu a obzriem sa na bytovku. Gregor stojí v okne. Zamávam mu.

Posunkami mu ukážem : ,, Ty. Ja. Za hodku. V kaviarni. " Dúfam, že to pochopil. Vojdem do vnútra a usadím sa k nášmu stolu v rohu. Chodím tu tak často, že by si ma mohli zapísať do inventára.
,, Ahoj Viana. Super vlasy. " pricupitá ku mne Maja. Pozriem sa na dážďovky( tak som pomenovala svoje dredy), ktoré mám prehodené cez rameno a prevrátim očami. Volá ma Viana, táto skratka môjho mena sa mi páči najviac.
,,Ahoj Majk. " Maja je proste kamoška. Najmä od vtedy čo sme sa s Gregorom rozišli. Upodozrievam ju, že sa jej páči Gregor, aj keď ona sa nikdy k tento téme nevyjadrovala. A ona vie, že viem pravdu.
,, Čo tak sama dneska? " spýta sa. V skutočnosti chcela povedať -Kde máš Gregora?

,,Greg príde o chvíľu, mal totiž v byte nejakú ženu." Smútok, čo sa jej mihol v tvári mi povedal viac ako akékoľvek slová.
,, Čo sa stalo? Von s tým! " ukážem na voľné miesto. Sadla si oproti mne a skleslo položila ruky na stôl.
,, Ono. Včera večer som ho stretla v bare. Inak zbadali sme tam aj teba s akýmsi fešákom. Musíš mi o ňom všetko povedať."
,, Nie je o čom hovoriť a nezahováraj."
,, Ale choď, v noci si s nim pridala zo dve príspevky a tie žhavé popisky, no , vyzeralo to dosť zaujímavo. " Aké príspevky?

,, No ale teraz späť ku mne. S Gregom sme hodili reč, pár skleničiek ale bola to nuda. Proste sa nevieme bez teba zabaviť. Tak sme išli tancovať, objavila si sa ty s tým mužom, tvárila si sa, že nás nepoznáš a všetko si pokazila. " Čo som pokazila.?
,, Prepáč nič si zo včera nepamätám. Pokračuj. "

,, Gregor sa začal čudne správať, vyhovoril sa, že sa necíti dobre a odišiel vraj domov. Zjavne však nie, keď stihol niekoho so sebou zbaliť. Neviem, čo mám robiť. Vieš s koľkými chalanmi som mohla chodiť, zatiaľ čo sa zaoberám tým hlupákom? "
,,To vážne neviem. " Maja, v živote mi nepovedala nič tajné a zrazu sa rozhodla využívať moje psychoterapeutické služby. Hohohó. Zdarma to nebude.
,,Minimálne s dvoma na každý prst. Už som mohla byť aj vydatá a mať deti. "

,,Tak vieš čo, tvár sa, že ťa vôbec nezaujíma. Že je pre teba len kamarát a že si našla muža svojho srdca ale on to neni. " Prečo jej to vravím ? Veď ja som nikdy nikoho nemala. Myslím normálneho. Som iba jedna bezcitná beštia. Od pultu zakričí Majin šéf aby sa vrátila ku práci:,, Neplatím ti za kecanie. "
Vstane, vyberie sa k ďalším zákazníkom, uvedomí si, že sa ma vlastne ani neopýtala čo si dám. Nespýta sa ma ani keď sa vráti, prosto len ma mňa ukáže nosom.
,,Horúcu čokoládu. "

Ja byť jej šéf, tak už tu nepracuje.
,,Majk, čo som robila, keď si ma videla? " zastavím ju. Skutočne som čakala niečo konkrétnejšie ako len:
,, Pozri si Facebook. Možno zistiš, čo si povystrajala." Lenže ja nemám mobil. Kde mám mobil?

*****************************

,,Takže, kam ideme? " zastavím ho.
,, No zohnať ti niečo na nohy. " Super predstava, myslieť si, že existujú non-stop otvorené obchody s oblečením.
,, A do vtedy? Budem tu chodiť bosá? "
,, Áno! " otvorí železné dvere cez ktoré sme tu prišli a zase ma ťahá za ruku, tentokrát smerom dolu. Prejdem 4 schody, sú chladné a určite pokryté špinou. Zaseknem sa na mieste. Nech si robí čo chce.
,, Práve som stúpila do niečoho mokrého a mazľavého. Proste nie, ďalej už nepôjdem."

Otočí sa na mňa. Stojím ako soľný stĺp, lebo sadnúť si na tieto schody rozhodne odmietam.
,, Dobre. " Dobre? Idem domov, teraz, keď som sa začala aspoň trochu zabávať? Vráti sa o dva schody naspäť, otočí sa mi chrbtom a prikrčí sa.
,,Vyskoč, mrcha! " rozkáže mi. To oslovenie mi od neho vôbec nevadí, skôr naopak, celkom sa mi páči. Od neho to neznie hanlivo, iba pravdivo. Chcem ho upozorniť, že som ťažká ale tak si poviem - veď nevyzeráš, že by si sa mal zlomiť - a otestujem, či svaly nabral proteínmi alebo makaním.

Zjavne to druhé, lebo ma pokojne znesie po schodoch, potom dole od VIP, až pred východ. Ani sa nezadýchal. Prejde so mnou okolo troch tmavých budov. Mám stále super náladu, vzhľadom na množstvo promile v krvi, ma ešte držia srandičky.

Pár krát ho popoženiem, kričiac na plné hrdlo: ,, Hijó, hijo! " Na šťastie mal viac rozumu ako ja a nerozbehne sa do behu, lebo to by sme sa rozčapili na dlažobné kocky. Ak neohluchol teraz, tak za pár minút určite.

Zabočíme za roh, teda on zabočí a ja sa držím na jeho chrbte, tak nemám na výber. Mimochodom má fakt neskutočne skutočné svaly. V mysli som mu dala prezývku betón, keď on má môže volať mrcha, tak si môžem niečo kľudne vymyslieť aj ja.
Na malom parkovisku stojí len úžasne veľká motorka. Dúfam, že je jeho. Milujem motorky.