**********Súčastnosť**********

Vystúpim na zastávke blízko môjho domu. Tú vzdialenosť prebehnem bez toho aby si ma všimla moja klebetná suseda. Nadvihnem koberec pred hlavným vchodom, zahrmocem kľúčmi v zámke a modlím sa, aby som nestretla Marka a keď už musím, tak nech je tá jeho pobehlica už dávno preč .

Dom je tichý a je v ňom skoro až prítmie. Jedinú topánku, ktorú som si so sebou priniesla som hodila ku skrinke na topánky. Naraz si spomeniem.

*********Piatková noc**********

Šli sme hore schodmi do VIP priestorov. Ťahá ma za ruku akoby som bola nesvojprávna. Vyzerá to tak, že môj súhlas mu nie je potrebný. On sa rozhodol, všetci sa poďme pokloniť kráľovi všetkých idiotov.

V živote som tu hore nebola, zato som ani nikdy netúžila po tom byť tu. Hudba hraje tichšie ako v priestore pre obyčajných smrteľníkov, je tu viac miesta na tancovanie a nakoniec je tu chladnejšie. Dole to bolo skôr o tom, kto sa viac spotí, vyprodukuje viac tepla a smradu. Celý priestor je, okrem parketu a baru, rozdelený na samostatné boxy a všetky, boxy aj miesta pri bare sú našťastie obsadené. Výborne väčšia šanca dostať sa dole a potom hor sa domov.

V mysli mu už vravím: ,,Okej, skúsil si to ale ja už idem. " Ale potiahne ma ku ďalším schodom. V ruke má dve fľaše alkoholu, ani neviem kedy ich stihol vziať. Na vrchu schodiska sú železné dvere. Otvorí, vtiahne má dnu a zatreskne ich.

Ocitám sa doslova v inom svete. Nie, takáto prekrásna strešná záhrada určite nebola po celý čas na streche podniku, kde sa Marko tak často zdržiaval. Rozľahlý priestor, veľa rastlín, vôňa rozkvitnutých kvetov a úžasný výhľad na rozsvietené nočne mesto. Postavím sa k železnému zábradliu zdobeného rôzne tvarovanými roličkami.

Postaví sa vedľa mňa a spoločne obdivujeme scenériu. Naraz je až priveľmi blízko. Chcem ustúpiť krok od neho, ale ako urobím krok, ozve sa zvuk praskania. Musím sa chytiť zábradlia, pretože noha sa mi pošmykne.
,,Do riti." Viem presne čo sa stalo, čo bolo to praskanie dole po zrážke. Môj podpetok. Vyzujem si topánku na podpätku, a zo zeme zdvihnem podpätok. Moja topánka je nenávratne zničená.

,, A čo teraz? " spýtam sa skôr sama seba. Našťastie nemal žiadne hlúpe pripomienky na moju nešikovnosť. Vzal mi topánku z ruky a odhodil ju zo strechy. Sledujem ako letí a napokon spadne. V poriadku. Boli to iba moje obľúbené lodičky. Podľa jeho vzoru odhodím podpätok a som na seba nesmierne hrdá, že letel skoro tak ďaleko ako topánka.

,, Športovkyňa. " Neviem, či sa pýta alebo len konštatuje, ale aj tak prikývnem. Vyzujem si aj druhú botu, strčím ju do kabelky a otočím sa. V ľavom rohu je sedačka, stolík a dokonca aj chlpatý koberec. Páči sa mi to tu. Bosá prejdem po chladnej dlážke. Posadím sa.

***********Súčastnosť**********

Pri troche šťastia sa stihnem prešmyknúť do svojej izby bez povšimnutia. Nemala som však šťastie. Marko sedel pri kuchynskom stole a popíjal z hrnčeka kávu. Bol pokojný. V očiach mal presne taký istý vyraz ako matka, keď som sa raz vykradla z domu a vrátila o 3 dni.
,,Kde si bola!? '' predniesol potichu.

,, Len som si išla trocha zabehať." zaklamem, ale pri tom ako som bola oblečená, by mi ťažko uverila aj mačka.

Zasmial sa. Jeho vyraz bol síce podobný matke, našťastie nerobil také scény.
,, Jemine, čo máš s vlasmi ?
,, Čo mám s vlasmi ? " nechápavo sa naňho pozriem a bežím ku schodom, kde visí zrkadlo. Skoro som spadla z nôh.

Mám na hlave dredy. Ja mám namiesto vlasov, svojich vlasov dredy dlhé až pod zadok. Modlím sa aby to boli iba vrkôčiky alebo pseudá, ale nie sú to skutočné dredy. Snažím sa spomenúť, čo som celú noc robila ale mám poriadné okno.

,,Vieš ako vyzeráš, " Marko sa odrazu objaví za mnou, ,, ako feťák! " Smeje sa na plné kolo. Namiesto toho, aby som mu strelila alebo vynadala, sa otočím a zamierim do svojej izby.
,,Tak to musela byť poriadne divoká noc. " zakričí ešte za mnou. V duchu mu dám za pravdu, škoda len, že si z nej pamätám iba záblesky. Mám strach čo ešte som vyviedla.

Druhé dvere napravo otvorím, zavriem, usmejem sa, konečne moja izba, moje obľúbené miesto. Ako prvé sa trochu opláchnem, potom sa prezlečiem do pohodlných šortiek a voľnejšieho trička s fotkou môjho expriateľa, ktoré mi dal pred rokom na narodeniny. Som rozhodnutá spať aspoň do večera. Zájdem za stenu, za ktorou je umiestnená moja obrovská posteľ, ktorú veľmi nevyužívam lebo ak nespím na gauči pred televízorom, tak spím u Gregora.

Niekto tam ale spí. Zabalený do mojej periny. Na zemi je Markovo oblečenie zo včera a ešte niečo ružové. Zbadám dlhé blond vlasy rozprestierajúce sa na mojom vankúši a hneď viem koľko bije. Nemám chuť to riešiť.

Zvriesknem z plných pľúc. Marková pobehlica otvorí svoje úžasné očká, zatvári sa prekvapene. Mám chuť ju zavraždiť. Do izby vbehne Marko: ,,Čo tu dopekla vystrájaš? Preskočilo ti? " Nemala som sa ho to spýtať náhodou ja?
,,Vážne? Myslíš to vážne? Dosť, že je v tomto dome ale nie ty, " buchnem mu päsťou do hrude, ,,ty musíš použiť moju posteľ." zhrabnem zo stoličky svoju mikinu a bežím dolu schodmi.

,,Všetko najlepšie k narodeninám, Viviana. Vážne ďakujem za spackané narodeniny braček. " Zakričím zatiaľ, čo sa obúvam do športových tenisiek. Následne za sebou zabuchnem dvere.

Ak to čítate, tak koment, vote alebo follow určite potešia. Proste potrebujem neakú spätnú väzbu, aby som vedela, či mám pisať ďalej, v prípade, že chcete, aby to pokračovalo alebo čo by sa dalo ešte zmeniť. Peace 😄😄😄