***************Prítomnosť***************

Na bezcitnosti je istým spôsobom niečo krásne. Kŕčovité a pokrčené ale v istom zmysle slova pekné. Niečo, čo vás stále udržiava v pokojovom režime a zároveň vám prevracia vnútornosti. Bezcitnosť je bezcitná.

Čo dáva zmysel. Napriek tomu, že to má súvis a je to momentálne súčasť môjho života, som si ešte stále nezvykla. Ako by som aj mohla. Väčšinu času svoj stav neznášam. Je to ako šťastie v nešťastí. Mnoho ľudí by po zraneniach, ktoré som utrpela s radosťou brali môj stav. Necítiť tu bolesť, rýchlejšie sa zotavovať a začleniť do každodenného diania. Bullshit. Pretože, hoci z vonku sa zdá môj problém tak prostý, v skutočnosti som akoby väzňom vlastnej hlavy.

Počula som, že človek si zvyčajne uvedomí čo mám až keď o to príde

A je to pravda. Trpká pravda, ktorej skutočne stopercentne uveríme, až keď ju zažijeme na vlastnej koži. Stratila som priveľa. Celý vnútorný svet citov a emócií.

Ide väčšinou len o maličkosti, ktoré napokon tvoria celok. Napríklad taká radosť. Obyčajná mala radosť ako keď prejde zima v jar. Radosť, tú presne ja nepoznám. Len málokedy sa dokážem pre niečo nadchnúť, skutočne sa pre niečo zapáliť a na sekundu nevnímať okolie.

Mám chuť veci riešiť ale zároveň mi na tom až tak veľmi nezáleží. Chcem vyriešiť celú tú záhadu okolo Mateja, Dara a piatkovej noci? Áno, ale nerobím to. Namiesto toho, aby som urobila ako sme sa s Majou dohodli o využití prostriedku tohto storočia a vyhľadala Mateja pri Markových priateľoch na Facebooku, keďže sú kamaráti a je to ten najjednoduchší spôsob pátrania po osobách, sa pustím do upratovania

Robím to vždy, ak som zmätená. A podľa toho, aký je v celom dome neporiadok je zrejmé, že som sa v posledných týždňoch mala zmätok pekne na uzde.

Začnem vo svojej izbe a potom postupne prejdem cez vrchné podlažie až na prízemie. Taktický sa vyhnem Markovej izbe, keďže tam je bez sporu ukážkový poriadok, vďaka jeho armádnej výchove. Keď napokon skončím aj s upratovaním kuchyne je takmer noc. Sedím na studenej kuchynskej dlážke, ktorej ešte stále čierne kachličky sa lesknú, uprostred mokrého fľaku vody, na čom nezáleží, pretože ja nevyzeral o nič lepšie a pripadám si ako špina.

Bezcenný hnus, ktorý jednoducho zašliapnete podrážkou topánky, alebo zotriete starou handrou. Po líci sa mi skotúľa prvá slza, za ňou ďalšia, až prepukne v plač. Neplačem len z jedného dôvodu, ale z toho celého celku. Plačem po tichu, bez vydania hlášky či zvuky. Proste len nechávam nech sa slzy kotúľajú a splývajú v jedno s mokrou dlažbou.

Je toho na mňa priveľa a v tú osamelú večernú hodinu, to na mňa doľahlo. Všetko a cele, ťažké ako dvojdverová americká chladnička. Napokon svoj pokles môžem prisúdiť únave. A hoci sa dom nachádza v ukážkovom poriadku v hlave som si akosi neupratala

Som tak uťahaná, že ak by som si teraz ľahla, hoci aj na holú zem, v momente by som upadla do stavu hybernácie. Pomohlo mi to však s mojim problémom? Jasne, že nie. Mám zo seba lepšie pocit? Škoda sa pýtať. Je to však to, čo mám v pláne. Sakra áno. Už len pri myšlienke na oddych som v siedmom nebi.

Zodvihnem zo zeme vedro špinavej vody, ktoré mi tu ešte ostalo, a vybehnem ho vyliať vonku do kanála za domom. Dvere do kuchyne, slúžiace ako zadný vchod nechám otvorené, a ako lejem obsah vedra, začujem z domu Markov hlas. Nepočujem slová, v tej chvíli mi ani nepríde divne, že rozpráva, nie žeby sa môj brat zvykol rozprávať sám so sebou. Zanedbateľný detail.

Chrbtom dlane si utriem uslzene líca a vrátim sa dnu.

S tvárou plnou sebe ľútosti, únavy a frustrácie, s vlasmi stočenými do neporiadneho uzla, z ktorého sa po čase vyslobodili som sa zjavila ako príšera späť v kuchyni.

Malá som u prdele fakt, že vyzerám ako bezdomovec, že mám na sebe mokré rozťahané tepláky a priveľké tričko, ktoré zažilo aj lepšie časy, predtým ako som ho ukradla Markovi. Padalo mi z jedného pleca a následkom vody, ktorú vpilo sa stalo trochu priehľadnejšie.

Marko bol na takéto moje zjavenia zvyknutý, takže som mu nevenoval o nič väčšiu pozornosť ako on mne. Zamrmlala som niečo na pozdrav a zapadla som do práčovne, aby som tam odložila veci/nástroje, čo som použila pri upratovaní.

Zvláštne, že Marko nič nepovedal, hoci som ho videla štát v chodbe... Napadlo mi. Poznáte ten moment paranoje, keď vami prejde zvláštne tušenie? Tak presne v tejto chvíli sa objavilo, lebo Marko by sú v živote nenechal ujsť možnosť má zbuzerovať. Možno stratil reč pri pohľade na poriadok.

Dobre, priznávam, že nie som ten človek, čo sa výživa v upratovaní, varení, pečeni, teda celkovo v domácich prácach. Skôr som presný opak, čo mi s radosťou vždy servíruje na tanier, so slovami, že ak sa nájde nejaký hlupák, ktorý by ma chcel tak v momente keď zistí, že neviem variť, utečie o do mňa a emigruje do USA.

,,Marko?" Zakričala som skusmo, s hlavou strčenou za dverami, kam som odkladala vysávač.

Žiadna odozva.

,,Marko?" moja paranoja sa zväčšovala a ako sa mi nedostávalo odpovede. Zakričala som teda znova.

Miesto Markovho hlasu, sa mi ozvalo taktické odkašlanie. Také to, keď ste v trápnej situácii, pár sekúnd pred spáchaním spoločenskej samovraždy a niekto sa rozhodne si odkašlať aby naznačil trápnosť situácie.

Podľa zvuku som vedela že to nebol Marko a hoci som sa modlila aby to nebola tá jedna osoba, keď som vystrčila hlavu s úmyslom nakuknúť do kuchyne, videla som presne tú osobu, ktorý som nechcela za žiadnych okolností vidieť.

Rýchlo som sa zastrčila späť do práčovne a zaliezla za dvere ako najväčší zbabelec, hlúpo si mysliac, že ma nevidel.

Omyl.

Veľký omyl, ktorý mal za následok, že som sa krčila v kúte ako zmoknuté kurča, zatiaľ čo sa kroky približovali a tak stíchli. V duchu som napočítala do desať. Keď sa ani potom neozval z kuchyne žiaden zvuk, chcela som znova nakuknúť do kuchyne aby som omrkla situáciu.

Čo som vlastne nemusela spraviť, pretože sotva som vystrčila vlas spoza otvorených dvier, ocitla som sa tvarov v tvár hádajte komu.

Správne Matejovi. Presnejšie Matejovej hlave, ktorá bola vo výške tej mojej, keďže sa asi kvôli efektu zohol. Na tvári mal pobavene vyraz, ktorý priam žiadal o zotretie. Spravila som to?

Nie. Schovala som sa znova za dvere, plne si vedomá, ako strašne som vyzerala a žobronila som k nebu, aby toto nebola skutočnosť, lež nočná mora.

Nutne si potrebujem ísť nájsť čiernu hlinu, pod ktorú by som sa mohla zahrabať a už nikdy nevyliezť.

***************Piatková noc**************

Jeho malý byt bol vážne len niekoľko budov ďalej, tu vzdialenosť sme prešli po vlastných, bez sebe menšieho dotyku rúk, ako dvaja cudzinci. Bola som nesvoja. Nečudo, bola som pre mňa tak povediac v neznámych vodách, v ktorých som nevedela plávať.

Vtipné je, že neviem plávať ani v tých známych. A taktiež neviem plávať vôbec. Ako kameň hodený do vody. Nemám vysvetlenie, prečo som sa plávať nikdy nenaučila. Teda okrem faktu, že otec, ktorý by ma to mohol naučiť bol poväčšine neprítomný, a matka mala dôležitejšie povinnosti. A síce rada by som sa to naučila. V blízkej budúcnosti.

Prečo však teraz rozoberám svoju neschopnosť sa udržať na hladine? Proste preto, že ak premýšľam nad hlúposťami, nemusím myslieť na to aká som nervózna. Ani na to, že sme prešli sklenenými dverami vchodu, pri ktorom bol za presklenou stenou vrátnik, ktorý sa nám zdvorilo pozdravil. Nemusím myslieť ani na fakt, že za ním cupitám ako dáky zajko, pretože neviem cestu. Takže nemyslím na to, že každým krokom som o milú bližšie k možnom míľniky v mojej existencii. A nepremýšľala som nad ničím podstatným až do momentu, čo cinkol výťah a my sme sa naraz ocitli v stiesnenom priestore, ktorý ponúkal.

Našťastie sme šli len štyri poschodia. Nie, nekonalo sa žiadne pritlačenie o stenu a zbesilé bozkávanie dvoch práčok. Pripadalo mi, akoby vycítil všetku tú vo mne nahromadenú nervozitu a netlačil na mňa. Jednoducho sa len usmial, ak sa nám stretli pohľady, ruky mal po celý čas strčené vo vreckách a udržiaval medzi nami odstup, čo to len priestor dovoľoval.

Bol presne ten správny typ, materiál. Manželský materiál. Vľúdny, mierny, fajn. Nie nejaký nadržaný pubertiak, ktorý ho na vás vytiahne skôr než stihnete mihnúť okom. Matej nepôsobil ako chlapec. Matej bol vyspelý chlap. A ja som to hodnotila nie ako hlúpa teenagerka ale ako života skúsená žena. Akoby som o Tom niečo vedela.

Pravda bola, že som nemala poňatia o ničom. Absolútne o ničom.

Tak, v tichosti, sme prišli ku dverám z čierneho dreva, na ktorých boli dve zlaté čísla. 47.

Fun fact : prvú kapitolu tohto príbehu som napísala pred siedmimi rokmi.... Nie je tu uverejnená, hoci niekedy bola ale časom som ju stiahla. V kapitole som opisovala pár hodín pred Vivianinou nehodou, všetky podrobnosti a potom aj samotnú nehodu, tak som premýšľala, či ju naspäť uverejniť alebo sa chcete dozvedať čo sa vlastne stalo po kúskoch s príbehom..