Ako dlho si vegetarián?“ Spýtam sa po chvíli ticha, keď sa ozýva len jeho chrumkanie mrkvy a zeleniny. Raz za čas si slamkou odpijem z koly, no inak sa medzi nami neobjavuje žiadny náznak komunikácie či zvuku, kým to ticho napokon nepreruším.

,,Bude to už nejaký ten rôčik.“ Odpovie, hneď len čo dožuje obsah jedla v ústach. Vau teraz normálne viem ako dlho. Nemôžem si v hlave odpustiť sarkastickú poznámku, ktorú však prehltnem a nahlas poviem až normálnu otázku, pri ktorej sa nemusím báť, že by náhodou niekoho urazila.
,,A nechýba ti to? „ Mám na myslí mäso a všetko ostatné, čo ponúka rozmanitá strava avšak neviem odhadnúť, či ma pochopil alebo si o mne pomyslí aká som husa.

Nerozhodne pokrčí jedným plecom. Mne však stačí, že pochopil moju nedomyslenú otázku. Je mi šuma fuk, ak sú jeho odpovede vyhýbavé a bude mi to fuk dovtedy, kým ma dokáže chápať.

,,A tebe nevadí, že kvôli tvojmu žalúdku musela zomrieť svinka?“ povie to tak zvláštne, až mám pocit akoby poúčal malé dieťa o potrebe chrániť život bezbranných zvierat. Prebúdza to vo mne chuť ho provokovať.

,,Ani nie, popravde je to veľmi výborné, daj si.“

Natiahne k nemu ruku s hamburgerom a natisnem mu ju priamo pod nos. V zelených očiach mu zasvietia hravé iskry. Pusti z rúk vidličku, oprie sa dozadu o operadlo plastovej stoličky, čím sa celkom jednoducho dostane z dosahujú ruky s hambáčom a prekríži si tie svoje na prsiach.

Ach. Mať svaly ako on by mali byť minimálne nelegálne, pretože ako si oprel predlaktia o hruď, všetky bicepsy, tricepsy či aké iné cepsy, ktoré má sa akosi stlačili a zväčšili objem.

,,Nie, ďakujem. Aj tak mäso z rýchleho občerstvenia by sa malo hanbiť, že sa vôbec ako mäso pokúsilo tváriť. „

Ticho s ním súhlasím, ale nahlas nič nepoviem. Len naňho hľadím obarená pohľadom na jeho postavu. Trápnosť celej situácie si uvedomím až o pár sekúnd a sklopím zrak. Hlúpa, hlúpa! Dokáže niekto spočítať koľko razy, som sa choval ako úplná hlupaňa? Snáď sa nečervenám.  Cítim však všetku červeň, ktorá sa mi natisla do líc, takže viem, že sa rozhodne červená ako najčervenejšie muškáty.

Nemám slov a preto len mlčím. Umenie komunikácie som nikdy nemala v malíčku. Dokázala som blbnúť, vravieť bezduché hlúposti ale ak sa trebalo seriózne rozprávať bolo som vyradená. Nehovoriac o tom ako sa začnem správať zvláštne ak sa mám rozprávať s niekým, kto je pekný a neodolateľné sexi. A slovo zvláštne to vôbec nevystihuje. Na vyjadrenie môjho podivuhodného správania však ešte nevynašli žiadne slovo. Teda áno hlupaňa sa na to hodí bravúrne.

,,Počkaj myslím, že si mala pravdu, našiel som chrobáka. „ prehovorí, čím ma vytrhne z mojich myšlienok. Veľmi krásne ďakujem za vyslobodenie, pretože si nechcem predstavovať, kam až by bola moja hlava schopná zájsť.

Vezme ho medzi prsty a natiahne sa ku mne, pričom ja vyskočím, prevrhujúc na stole kolu, ktorú nedokázal papierový kelimok s plastovým viečkom udržať vo svojom bezpečnom vnútri a vypustil ju všetku na rovnú plastovú dosku stola a ako sa rýchlo odsuniem stolička dopadne s rachotom na zem.

No nikomu to nevadí. Pretože o pol druhej v noci je celý podnik prázdny a jediný, kto tu okrem nás je sú traja unudený zamestnanci, ktorí sa nemôžu dočkať konca smeny. Takže nám len venujú pohľad vraviaci: nekazte nám deň, pre zmilovanie nugetkové.

,,Teba museli niečím buchnúť po hlave alebo si pri narodení vypadol doktorovi na dlážku ?“ poviem skôr ako suché konštatovanie než ako otázku ale stále by bolo lepšie ak by som to myslela ako otázku, keďže by sa tak naša konverzácia niekam posúvala a neboli by sme ako v deji absurdnej drámy. Schytím do ruky tých pár servítok, ktoré nám veľkoryso pribalili k jedlu a pustím sa do rýchleho zastavovania škody, ktorú som narobila. Je to ale ako boj s veternými mlynmi, pretože tie tri či štyri papierové utierky nemôžu ani v najmenšom zastaviť takmer pol litra tmavej tekutiny.

,,Určite áno a preto som taký krásny.“

Prevrátim očami, kým si pre seba nadávam na seba. Na to aká som nešikovná a hlúpa a trápna hlupaňa a všakovaké ďalšie nadávky. Asi by som sa už mala pokúsiť mať sa radšej.

Do riti, potrebujem viac utierok. A akoby mi tu niekto čítal myšlienky, na stôl dopadne poriadna kôpka  vreckoviek. Ticho vyšlem vďaku k nebesám a k Matejovej duchaplnosti zatiaľ čo sa snažím zastaviť tu spúšť. Odrazu sa rozosmeje a neviem, či sa smeje z mojej nešikovnosti alebo... Nie rozhodne je to moja nešikovnosť, ktorá mu príde natoľko vtipná až znovu vypúšťa z hrdla ten dokonalý zvuk.

,,Veľmi vtipné.“ Otrávene sa zachmúrim no potom sa rozosmejem s ním.

,,To teda je. Najlepší je tvoj výraz.“

Zbieram kúsky ladu, tvárim sa nanajvýš hrozne, nie vtipne ale budiš.

Dráma v mekáči bola zažehnaná do pár minút, rovnako ako má prešiel aj hlad, hoci som sotva niečo zjedla. Pripadalo nám obom zbytočné otravovať našou. Prítomnosťou tu vľúdnu obsluhu, preto sme zodvihli kotvy a vyšli sme do noci.

Byt to moje rozhodnutie, kľudne by som tam ostala, pretože akonáhle sme sa ocitli v chlade novú, začala som byť rozpačitá. Bola som nervózna z toho, ako sa budú ďalej veci vyvíjať, keďže toto nebolo pole, na ktorom by som mala skúseností. Čo ďalej?

,,Takže... Čo teraz? Čo sa robí potom, čo sa dvaja ľudia opijú, potom sa vozia pod vplyvom mestom, a po viac ako piatich hodinách, ktoré strávili spolu, vyjdú z fastfoodu, kde si urobili hanbu na tisíc rokov? „

,,Takže, môžeme ísť buď ku mne alebo ťa odveziem domov. Čo by si navrhovala?“

,,Ja neviem... „ Hoci mi fakt, že má pozval k sebe veľmi lichotil, všetkým určite zasvietilo, kam by táto možnosť viedla. A ja... Sama som si nebola istá, či som bola pripravená, ísť touto cestou.

,,Takže, ty nevieš? Neviem, znamená, že by som sa mohol pokúsiť ťa obmäkčiť a neviem taktiež zastupuje fakt, že by si možno aj chcela, lenže nevieš. A síce keď nad tým tak uvažujem, mohlo by to značiť aj... „

,,Hej, brzdí prosím ťa. Na takéto filozofovanie je trochu neskorá hodina.“ Drgnem mu do ramena. Jasné, že s ním ani nepohlo.

Otočím sa k skleneným dverám, spoza ktorých na nás pozerajú podozrievavé pohľady obsluhy.

,,Skôr príliš skoro, nemyslíš. „

,,A nie je to jedno?“

,,Práveže je.“ Povie unaveným hlasom. Náročky unaveným hlasom. ,,My dvaja, teraz máme oveľa dôležitejšie problémy.“

,, To máme, kedy presne prejdete k tomu prehováraniu? „

,, Dobre. Teda, môj menší byt je takmer za rohom, mám v ňom teplo, či sa k tomuto chladu nedá prirovnať a veľkú mäkkú posteľ, ktorá akoby len čakala na teba.“ Zamyslenie si strčil ruky do vreciek, čakajúc na moju odpoveď.

,,Lákavá ponuka, no stále som sa úplne nerozhodla. „ Tak čo, trochu som ho naťahovala, hoci v duchu som už bola rozhodnutá.

Vytiahol ruky z vreciek a pritiahol si ma za golier svojej vlastnej, na mne o niekoľko čísel väčšej mikiny, tak, že som narazila telom, do toho jeho a kým som sa oňho oprela – aby som z toho náhleho pohybu nestratila rovnováhu (viem, čo si myslíte, ale rozhodne som to neurobila preto, že som využívala príležitosť sa naňho nalepiť) – povedal:,, A pomôže tvojmu rozhodnutiu, ak poviem, že mám v mrazničke vedro zmrzliny? „

Nemala som poňatia, či zmrzlina v mrazničke bola nejaká nová metafora pre nemravne veci ale, do pekla, v žiadnom vesmíre neexistuje možnosť, v ktorom by som povedala nie zmrzline. Nikdy.

Nastal ten deň, o ktorom som si nemyslela, že raz príde. A teda, je tu ďalšia časť. Tí, ktorý sa dočítali až sem, mali zjavne väčšiu vytrvalosť ako ja, keďže ja som to vzdala už takmer pred rokom. Vďaka mojej pamäti som veľa veci ohľadom príbehu pozabudla, takže som si musela všetko odznova premyslieť a poskladať si súvislosti, preto sa môže stáť, že sa tu bude nachádzať niekoľko nezrovnalostí.

V predchádzajúcej kapitole som písala, že mám predmaturitný stres, teraz som už šťastné bez väčšej námahy odmaturovala.
Ešte v treťom ročníku som sa rozhodla neisť na vysokú a dať si rok pauzu, presťahovať sa do Prahy a cestovať. Korona to zariadila inak, takže som sa zasekla na mieste, z Prahy som sa vrátila ešte v jeseni, predtým než začalo celé toto šialenstvo nanovo a tento príbeh, sa mi vo veľa veciach s týmto mestom spája. Takže si predstavujem, ako inak sa mohol vyvíjať môj život, keby som odtiaľ nezdupkala.

Na záver dnešného srdcového výlevu len toľko: mám vás všetkých rada, všetky voty, reakcie, či obyčajne prečítanie, mi vedia urobiť krajší deň a za to som vám veľmi vďačná.
Takže teraz len dúfam, že budem mať znova chuť písať, a že sa tento príbeh konečne posunie 🤗🤗