Niekedy stačí obyčajné objatie na to, aby sa človek cítil úžasne. Aby sa jeho srdce začalo znova cítiť v poriadku a zase raz ako srdce. A presne to som potrebovala, aby ma niekto objal a povedal, že niečo znamenám.

No ako veľa veci, po ktorých som bažila to neprišlo. Darovi, som nakoniec sľúbila, že niekedy môžeme vyjsť no v duši som chcela, aby ten deň nikdy neprišiel. Cítila som sa pri ňom nesvoja. Zvláštne zmätená z jeho pohľadov, podobnosti s Matejom a celkovej jeho blízkosti. Rozhodla som sa ho brať ako by to bol len cudzí človek keďže sa mimochodom rozhodol on sám.
Napriek tomu o ňom rozprávam v kaviarni kde pracuje Maja. Prišla som sem až teraz večer. Od Dara som šla priamo domov ale dom bol prázdny a mala som pocit, akoby sa na mňa všetko sypalo. Hneď, len čo som si objednala to, čo obvykle, pustila som sa do podrobného opisovania všetkého, čo sa zatiaľ udialo.

Viem, že čím viac o danom človeku rozprávate a najmä ak o ňom rozprávate najlepšej kamarátke nad kelímkom horúcej čokolády snažíte sa vyzdvihnúť všetky jeho dobré stránky, ktoré ste si o ňom doteraz možno ani samé neuvedomili.

No čím viac o ňom rozprávate, tým viac úžasných vlastnosti sa objaví a vy o nich o to viac rečníte. No ak je tá osoba niekto, kto sa vám páči, po tomto chválospevovo oslavujúcom prehovore sa ocitnete viac ako len po uši zamilovaná, vaše vnútro sa bude chvieť a vaša nálada lietať ako lietadlo zo Sydney do Hongkongu. Vysoko.

Toto pravidlo však neplatí o niekom ku komu cítite nenávisť, čo je logické, pretože sa budete snažiť ukázať, aký kretén to je a napokon skončíte ešte viac naštvaná, ako predtým.

A ja si nie som istá či ma tá osoba viac štve alebo priťahuje. Každopádne sedím nad kelímkom patriacej sa čokolády s extra cukrom, lakťami sa opieram o stôl a snažím sa Maji vysvetliť svoje zmetené emócie.

,,Takže, ty si myslíš, že Daro je Matej, Matej je Daro alebo ako sa vlastne volajú... A nechápeš prečo sa tá snaží klamať ale zároveň si si nie veľmi istá, či to tak vážne je." zhrnie napokon moju pätnásť minútovú nesúvislú zlepenicu slov.

V skutočnosti som celkom prekvapená, že sa jej to takto podarilo. Sama by som to nedokázala povedať lepšie. Prikývnem.

,, No stále nechápem, ako si k tomu došla." povie a vzápätí ju vystrelí ako pravítko a rýchlo začne utierať stôl. Počujem buchnutie dvier za mojím chrbtom a otočím sa, smerom, ktorým sa pozerala aj Mája predtým než tak vyletela od stola.

,,Do pečiva. Videl ma." Mája ticho zanadáva a snaží sa tváriť prirodzené ale poznám ju príliš dobre na to, aby som jej to uverila, pretože je očividne ako znervóznela.

Totižto, blíži sa k nám jej šéf, ktorý neznáša, ak sa zamestnanci rozprávajú počas smeny so svojimi kamarátmi. Je to taký ten odmeraný kus ľadu, ktorý sa rýchlo vyšvihol na vrch a teraz ma pocit, že on je kráľom džungle. V skutočnosti by som mu netypovala viac ako dvadsať štyri.

Má vysokú šľachovitú postavu, hnedé vlasy vyčesané dohora a má celkom peknú tvár, jediným problémom je, že na ňu nikdy nepricapne skutočný úprimný úsmev.

,, Strhnem vám z platu každú minútu," ukáže na miesto oproti mne kde do teraz sedela Maja a v koži je jasné vtisnutý odtlačok jej zadku ako dôkaz. ,, ktorú váš zadok strávil prilepený na tomto gauči. Dám si záležať, a výlučne kvôli vám si prezriem záznamy. "

Nie je to tajomstvo, že v tomto podniku nie si kamery kvôli možným krádežiam a bezpečnosti, ale kvôli tomu aby boli zamestnanci pod dozorom.

Nemôžem si pomôcť. Jeho hlas je jeden z tých hlasov, ktoré musíte za každú cenu imitovať. Má v podstate normálny ton a znie celkom dobre, kým sa nezačne rozčuľovať a kričať. Vtedy vám z tých škriekavých zvukov ide od smiechu roztrhnúť črevá. Aj teraz mi to dá kopec námahy nevyprsknúť od smiechu a keď sa pozriem na Maju s rovnakým výrazom ako mám ja, takmer sa neudržím a vyprsknem tmavú tekutinu zo svojej ústnej dutiny na jeho vyžehlenú snehovo bielu košeľu.

A myslím, že sme si obe spomenuli na nespočetné množstvo momentov, v ktorých sme napodobňujúc jeho hlas zažili viac srandy ako pri pozeraní komédii.

Mája sa pre istotu rýchlo zdekuje no aj tak počujem ako potichu ale zreteľne zanadáva: ,,Debil!" a poberie sa za pult leštiť poháre alebo robiť inú nezáživnú činnosť. Som si istá, že to musel počuť aj šéf, ale zjavne sa to rozhodol ignorovať.

,,Ale je to pekný zadok nie." pokúsim sa o žart, na ktorom sa nikto nesmeje, pretože Mája je ďaleko aby ho počula a Matúš je príliš zaujatý sledovaním Majinho vzďaľujúceho sa ,,pekného,, zadku.

Matúš, tak sa totiž volá jej vedúci, za ňou ešte chvíľu pozerá, kým sa nechytí roboty a potom obráti svoju pozornosť na mňa.

,, A tebe Viviana hrozí zákaz priblíženia. Zakaždým, keď tu prídeš odťahuješ mi zamestnancov od práce." Rozhorčene sa zachmúri a jeho hlas už znie pokojne. Rukami vo vzduchu urobí gesto, akoby ukazoval na všetku tú prácu, ktorú treba ešte urobiť ale všetko čo vidí, je ľudoprázdny priestor a vyleštené stoly.

,,Snáď sa nebudeš hrať na kazišuka pár minút pred záverečnou aj tak je to tu vyľudnené." vyčítam mu, hoci dobre viem, že si vždy potrpí aby zamestnanci nedostali ani o cent viac ako skutočné odrobia. Je schopný strhnúť im z platu ak opustia prevádzku čo i len o sekundu skôr ako by mali. Čudujem sa, že im nechodí merať čas, či netrávia priveľa času na toalete a či na tú potrebu vážne museli ísť alebo si chcú len posedieť v kľude a prečkať pracovnú dobu.

Hodí na mňa pohľad, ktorým akoby vravel, že on sa na toho kazišuka hrať nemusí, pretože ním je, ale pravdou ostáva, že hoci všetky takéto kaviarne skrachovali alebo sú ku krachu na dobrej ceste, tej jeho sa darí brilantne. A to mu slúži ku cti. Ak nie ku cti tak sa aspoň na natoľko dobre, že sa do práce vyváža na novučičkom nablýskanom bavoraku a do práce nosí obleky ktoré mu padnú tak dobre, až by si jeden mohol myslieť, že si ich dáva šiť na mieru.

A nech si každý vraví čo chce, tie moje takmer pravidelné návštevy mu dosť pomáhajú, nie len, že môže poškrtať platy pretože mu odvádzam zamestnancov od prace, navyše tu nechám svoje prachy. O pardon. Markove prachy.

Teóriu o tom, ako sa táto kaviareň drží nad vodou aj vďaka mne, mu nepoviem.

Premýšľam nad tým, či si nenájdem prácu. Bolo by pekné zarobiť si vlastné peniaze, keďže mám už po škole a nebudem očakávať že má Marko bude živiť navždy, hoci by sa mi to páčilo. Hneď sa s tou svojou myšlienkou podelím s Matúšom a on zareaguje presne ako som si myslela.

Začne sa vykrúcať, argumentovať prečo nie a nakoniec to zabije do outu úplne, keď povie: ,, tak to potom budem môcť rovno vyhlásiť bankrot pretože namiesto obsluhovania si vy dve urobíte klebetný krúžok." Poberie sa na odchod.

V tomto s ním súhlasím, naozaj by to takto dopadlo ale aj tak za ním zakričím, aby sa mi ozval, ak mu niekto vypadne.

Keď sa znova stratí za dverami priestorov pre zamestnancov, za ktorými je aj jeho kancelária, prejde sotva pár sekúnd a už sedím za pultom aj so svojou horúcou čokoládou a Maja na druhej strane odkladá umyté lyžičky a šálky.

Neopýta sa ma, kde sme skončili pretože ona stále vie, kde sa rozhovor prerušil. Má, ako to volám ja, zvláštnu super schopnosť pamätať si presne každé jedno slovo, ktoré niekto povie. Možno to je dôvod prečo jej nevydrží žiaden vzťah dlhšie. Totiž žiadny chlap nechce chodiť so ženou, ktorá mu pri hádke zopakuje presne jeho slova a v polovici prípadov mu osvieži pamäť aj tým kedy, kde a pri akej príležitosti to povedal.

Na druhej strane v škole excelovala pretože zatiaľ, čo sa ostatní drvili učivo jej stačilo pozorne počúvať vyučujúceho výklad učiva. A ja som mala to šťastie, že som sedela vedľa nej. Nemyslím tým, že by sa snáď na mňa nalepilo niečo z jej schopností, skôr jej nerobilo problém dať mi opísať hoci aj celu previerku.

Preto pre mňa nie je ani trochu prekvapujúce, že chvíľu nadáva na Matúšovu arogancii a vzápätí plynulo pokračuje v našom rozhovore. Čo je pre ňu prirodzené ale mne to robí problém. Objasní mi svoju predošlú otázku a mne blikne nad hlavou žiarovka.

,,Podobajú sa. To preto si myslím, že je to jedna osoba." Usrknem si z kelimku a položím ho naspäť na svetlo modrú dosku pultu.

Celý tento priestor obsahuje len modrú, bielu a čiernu. Zbožňujem túto kombináciu. Možno preto tu chodím tak rada.

,,Na svete sa podobá veľa ľudí, to nemusí nič znamenať." pohotovo odpovie a na chvíľu prestane odkladať riad a venuje všetku svoju pozornosť iba mne.

,,Ja viem ale tie gestá, pohyby, spôsob akým rozpráva a celkovo mi príde dosť nepravdepodobné aby sa dvaja muži tak veľmi podobali a pri tom správali ako cez kopirák." snažím sa jej objasniť svoje podozrenie, ale nie som si istá či to pochopí.

,,Určite na to existuje aj iné vysvetlenie." Po jej odpovedí mi je jasne, že nie.

,,Ty mi neveríš?" opýtam sa s dávkou sklamania v hlase.

,,Príde mi to poriadne pritiahnuté za vlasy, to je celé. Navyše si v tú noc bola dosť opitá a to ti možno zahmlilo úsudok." Ospravedlňujúco sa usmeje a znova vezme do rúk malú vidličku na zákusky, ktoré tu podávajú, dôkladne ju poutiera a odloží do príborníka.

Nebola som dosť opitá, pripadá mi to ako by som bola poriadne na mol keď mám problém si spomenúť na obyčajné momenty. Navyše by nebolo na škodu, keby tu bol niekto, kto by mi s tým pomôže. Trochu mi osvieži pamäť, doplní udalosti do časovej osy a povedie o tých, na ktoré si neviem spomenúť.

Majk si najskôr všimla môj skleslý výraz tváre a preto prišla s prevratným riešením.

,,Viana a nemáš náhodou jeho fotku, aby si si to overila podľa nej?" Z prevratného nápadu však nie je nič. Pretože ja nie len že nemám fotku, ale ani mobil, na ktorom by sa tá fotka mohla potenciálne nachádzať. Na internet som zavesila len tu s ružovými zajačikovými papučami a ešte jednu s motorkou a popisom, ako milujem chlapov, ktorý jazdia na motorkách. Sú to tí najsexi muži.

,, Majk, ja neviem ani len jeho cele meno." skleslo si povzdychnem. Nepríde mi to fér.
Nepripadá mi spravodlivé, že sa takéto veci stávajú práve mne a začínam mať pocit, akoby som ich priťahovala.

**************Piatková noc***************

Niekedy sa vnímam akoby som bola vegetarián, ktorého prinútili zjesť mäso zo zvieraťa, ktoré pred mojimi očami zabili.(Poznámka autorky➡️ tu by sa hodilo cítim alebo mám pocit - lenže ako vieme, Viviana nič necíti - a ja som nenašla žiadne synonymum, ktoré by sa k tomu hodilo tak ak máte nejaký návrh ako to vylepšiť, pretože táto verzia sa mi veľmi nepáči, tak mi proste dajte vedieť do komentu ⬅️koniec poznámky).

A viem, že bude potrebná poriadna dávka sedatív, aby som sa stala naspäť normálna, teda taká ako predtým a zabudla na traumu z krvi tečúcej prúdom z krku zvieraťa, po zemi ako malý súkromný krvavo červený potôčik, ktorý sa kľukatí na dlažbe a odchádza do kanálu ako odpad, nie ako tekutina, ktorá bola pre to zviera životné dôležitá.

No v mojom prípade totiž hovoriť o normálnosti znamená vrátiť sa v čase minimálne o dva roky. A možno aj osemnásť. Vrátiť sa ku dňu, keď som sa narodila a vedieť, že to bol možno jediný deň v mojej kariére normálnosti.

Dôvod, prečo ma napadla táto pochabá myšlienka o vegetariánovi je celkom prostý. Stačí, že oproti vám v mekáči sedí vysoký chlap, napchávajúci sa vegetariánskym menu, s lícnymi kosťami ako z časopisu a ramenami, že už len predstava, že ležíte pri ňom, s hlavou na jednom z nich - myslím ramene - a vlastnú ruku máte položenú na jeho svalnatej hrudi, zatiaľ čo on vám šepká do vlasov príbehy z detstva alebo možno len, aký mal deň a ako ho naštval kolega z prace. Po celý čas vás objíma, jemne a nepatrne hladí len preto, že to bol zasrane dlhý čas odkedy vás naposledy stískal - hoci to bolo sotva pár hodín - no je rád, že ste znova pri ňom, lebo každá stotina bez vás ho pomaly vnútorné zabíja.

Alebo sa zobúdzate zo zlých snov v objatí jeho ramien a on vás chlácholí ako dieťa, pretože mu záleží na každom kúsku vzduchu, ktorý vojde do vašich pľúc a potom z nich vyjde ako obyčajný špinavý oxid uhličitý, ktorý miluje o to viac, že ho vyprodukovalo vaše telo, to telo, ktoré miluje pretože je schránkou pre vašu dušu, ktorá je preňho najkrajší a najvzácnejší poklad pretože tá duša ste vy. Jedinečná a preňho nenahraditeľne životne dôležitá návyková látka...

Len tá predstava vám vytvorí široký úsmev na tvári a vaše orgány sa idú zblázniť. Žalúdok akoby sa rozhodol len tak opustiť svoje miesto v brušnej dutine a hojdať sa zo strany na stranu akoby bol kyvadlom, ktoré je pohonom pre srdce a to vám v hrudi bije akoby chcelo dolámať rebrá. A búcha tak intenzívne a prudko, že vám do žíl tlačí viac krvi než je treba a všetky tepny sa z toho idú zblázniť až cítite pravidelne ťukanie v každej jednej.

Všetky orgány, okrem mozgu. Ten si potrebuje dokázať, že je svojský a akoby sa vysmieval všetkým orgánom, o ktorých má tak nízku mienku a je mu jedno, že vykonávajú oveľa dôležitejšiu robotu ako on. Lebo zatiaľ čo on si väčšinu času len prespí, znechutený pretože je práve v mojej hlave, ostatne sa starajú o chod tohto tela.

Lenže môj mozog bol vždy pekná sviňa a vždy sa na mňa vedel vykašľať keď som potrebovala aby vyslal nejakú potrebnú informáciu na danú tému. Teraz potrebuje ukázať svoju povznesenosť nad vecou a schválne si predstavuje obrazy a predstavy, ktoré by si mohol odpustiť a robí to len preto, aby vyburcoval ostatné orgány k väčšej aktivite.

No fakt, že je vegetarián vás dostane do kolien ešte viac, pretože to robí z rotvajlera obyčajné zraniteľné jahniatko. A ja zbožňujem ak ľudia majú slabé miesta a najmä u mužov. Mám rada ak sa chlap nebojí svoje slabé miesta odhaliť a zbožňujem chlapov, ktorý majú radi zvieratá. No ak majú radi zvieratá natoľko, že sú ochotný sa vzdať mäsa a jesť listy z rastlín hoci to znamená, že toho musia pojesť hromadu, povyšuje ich to na vyšší level.

Level, na ktorý nemám šancu dosahovať.

Vraj ak majú chlapi radi zvieratá tak majú radi aj deti a to ich, myslím, robí ešte viac chlapmi. A môj mozog, volajme ho odteraz ,,podrazácka falošná sviňa" chce aby som rozmýšľala nad vidinou Mateja s dieťaťom v náručí a je to o to horšie, že mi tá predstava príde úplne prirodzená.

Stopnem ho, skôr než to začne byť ešte viac extrémne a znova upriamim pohľad na Mateja, ktorý plastovou vidličkou napicháva zelene rôznotvárne kúsky a dáva si ich do úst, a ako ich hryzie, počujem ako mu to pod zubami praská a chrúme. Znova hypnotizujem jeho ruku s vidličkou, ako ju premiestni na tanier a pomaly ňou pozorne napicháva ďalší list šalátu, potom ho vloží do úst a napokon pohryzie. S výrazom, ktorý vraví ako rád hryzie zelené listy, hoci ja sa pod každým kúskom ktorý zdvihne snažím so strachom nájsť nejakého odporného malého chrobáka alebo inú háveď.

Ako sa mu pri každom sušte hýbu lícne svaly je len bonus, ktorý dotvára celý obraz spoločne s vlasmi, ktoré sa mu zošmykli na čelo a zakrývajú ho, čo mi vôbec nevadí, pretože to vyzerá tak rozkošne, najmä keď ma nahrbene ramená... A vravím si, že lepšie by už bolo len keby bol skutočne môj, nie len niekto, koho stretnete, prežijete určitý čas ale viete, že na konci sa vaše cesty rozídu. A ja som si toho vedomá, pretože je to akoby sa naše cesty na chvíľu stretli, preťali potom zmizli. Preplietli sa ako koľajnice na vlakovom rázcestí a zanechali ryhy.

No zatiaľ sme tu a nesmiem si pripustiť myšlienky tohto typu, ničiac si túto chvíľu.

A Matej má v tejto chvíli môj plný obdiv, lebo hoci ho zbožňujem ešte viac pretože je vegetarián, sama mám pred sebou hamburger a hranolky.

Uvedomím si, že som sa jedla, ktoré mám na tácke sotva dotkla. Tých pár minút, odkedy som ho pred seba položila, hypnotizujem každý jeho pohyb a musím vyzerať ako totálny stalker. Nanešťastie si to uvedomím vo chvíli keď zdvihne pohľad od taniera, čo má prinúti tie svoje sklopiť.

A to je ešte viac trápne akoby som naňho bezprestania pozerala pretože som bola prichytena pri čine

,,Myslel som, že si bola hladná." povie a vidličkou ukáže na moje nedotknuté jedlo.

Mam tu zlepenicu z fastfoodu vôbec nazývať jedlom?

,,To som aj bola." objasním mu , ale ešte stále si nerozbalím burger a nezačneme jesť. Jednoducho sa na to len bez záujmu pozerám, premýšľajúc či sa môj hojdajúci žalúdok bude schopný naplniť alebo radšej všetko vykopne.

V podstate mám teraz pocit, že bude úplne stačiť len keď naňho budem upierať zrak a hlad zázračné zmizne.

,,Tak prečo neješ?" znova sa má na niečo pýta akoby na tom záležalo.

,,Vieš pri pohľade na tú všetku zeleninu má prešla chuť. Stále čakám kedy z tvojho podnosu vylezie nejaký slimák a chcem byť v streh, ak sa rozhodne vybrať mojim smerom."

Fakt, že ak by sa nejaký slimák skutočne vybral mojim smerom, trvalo by mu to strašne dlho kým by sa ku mne dostal, úplne prehliadnem.

Zlatíčka, vážne sa ospravedlňujem, ako dlho mi trvalo kým vyšla nová kapitola. Pravda je taka, že čím viac sa blíži moja maturita, uvedomujem si, čo všetko neviem a som rada aj za to málo času čo mám.

Každopádne som rada, že som včera nemohla spať a dopísala túto časť, ktorú mám rozpísanú už strašne dlho a neviem vám však sľúbiť kedy bude ďalšia kapča.

Taktiež chcem aby sťe vedeli, že ste najlepšie, vážim si každý jeden vote aj každé prečítanie, ktoré pribudne.

❤️❤️❤️❤️Mocinky vás ľúbim ❤️❤️❤️❤️

Inak viem, že je tu strašne veľa chýb, do ktorých úpravy sa však snažím pustiť, keď budem mať viac času.