***************Prítomnosť****************

,,Neviem, čo s tým stále máš," povie po chvíli opatrne, ,,ale mala by si prestať. Stojí chrbtom k linke, opiera sa o ňu, zatiaľ čo na mňa upiera pohľad a ruky si utiera do červeno bielej utierky.

,, S čím?" opýtam sa, pretože vážne nemám tušenia, čo má na mysli. Hlavne keď sa na mňa pozerá, vtedy som skutočne len kostra, bez potreby dýchať, hýbať sa a premýšľať. Mením sa na ľudskú schránku len pri pohľade naňho, stačí že sa nám stretnú oči, čo by sa určite nestalo, keby sa tak veľmi nepodobal na Mateja.

,,S tým, že som nejaký Matej. Neviem síce kto to je, ale... Dobre poviem to takto, nepáči sa mi keď ma tak voláš." dopovie a utierka dopadne na linku po tom, čo ju tam hodil.

Nie som psychológ aby som mohla analyzovať jeho pohyby a gestá, no pripadalo mi to, ako akási teatrálna kapitulácia. Ako keď rozprávač nechá spadnúť mikrofón, teda pustí ho len tak na zem. Ako keby chcel urobiť bodku, za tým všetkým, takú bodku, akú neprehliadnem. No zjavne nie dostatočnú aby to skutočne uzavrel.

Neopýtal sa ma kto je Matej a tým pádom nemám potrebu mu to vravieť. Nezaujíma ho to rovnako ako mňa nezaujíma prečo s tým má problém. Prečo sa mi to teda snaží odôvodniť a vysvetliť? A snaží sa vážne priveľmi.

Pár nasledujúcich minút strávi vysvetľovaním a pomaly prestanem vnímať čo vôbec vraví a sústreďujem sa len na pohyby jeho rúk ako sa mu napínajú svaly a šľachy na ramenách až sa napokon pristihnem pri doslova zasnívanom pohľade. To že nemám šajnu o jeho dôvodoch a celkovo o čom rozprával asi ani nemusím spomínať.

Myseľ mi blúdi od neho, tohto bytu, krvavej košele, ktorú mám na sebe a všetkého, ku Matejovi a piatkovej noci. Vtom si uvedomím, že sa na mňa pozerá so spýtavým pohľadom v tých jeho zelených očiach. Vôbec sa nehýbe a očividne čaká na moju odpoveď. Na odpoveď na otázku, ktorú som nepočula.

Stáva sa mi to celkom často čiže viem používať slová ktorými nič nepokazím a zároveň nevyzerám ako úplný idiot. Aspoň podľa mňa.

,, Jasné, ako myslíš." poškriabem sa na nose a pokúsim sa o úsmev.

,,Nemáš tušenia, čo som sa pýtal, však?" povie a na tvári sa mu objaví ten zvláštny úsmev, akoby bol zvyknutý, že pri ňom dievčatá nevedia premýšľať. Čo je normálne pretože ak niekto vyzerá ako on zvyčajne má aj istú dávku sebavedomia. Za to by sa nemusel správať ako egoisticky gangster, ktorý si je vedomý svojich kvalít a je si istý, že presahujú jeho chyby. Teda omyl. On predsa žiadne chyby nemá. Aspoň podľa neho.

Ja by som pár našla, hoci by som to vzápätí odvolala lebo všetky chyby by som potom uznala za dokonale súčasti.

,,Samozrejme, že viem čo si sa pýtal." Vôbec neviem. Teraz si uvedomím, že si nejako od začiatku tykáme, hoci sa kvázi nepoznáme. No čím dlhšie mi vraví, že nie je Matej tým viac mu to verím a vravím si, že je to moje správanie dosť trápne. A tiež si uvedomím, že hoci on mi svoje meno povedal, ja som sa nepredstavila.

,,Vážne?" Neveriaco nadvihne obočie a ja si pomaly zvykám na to, že to robí. Tak si dlaňou prejde po zátylku, čím sa mu napnú svaly, takže sa mi zdá, akoby sa mu napla celá práva horná polovica tela. Látka na tričku sa mu napla akoby to bola jeho druhá koža. ,,A čo som povedal?!

Viem, že mi neverí a zatĺkať fakt, že nemám tušenie čo sa pýtal by na mňa vrhalo negatívny tieň, neviem sa prinútiť nechať ho aby mal pravdu.

No taktiež neviem ako sa vymotať z tejto situácie.

,,No, rozprával si o tom, že..." začnem opatrne náročky naťahujúc slová a dávam si čas, aby som niečo vymyslela. Teda pokúsila sa niečo vymyslieť, čo ide sakra ťažko, keď je tu.

,,Áno?" povie nevyslovujúc to ako otázku ale skôr akoby ma nabádal k tomu, aby som pokračovala dopĺňajúc to pokynutím ruky.

A v tom ma napadne spásonosná myšlienka, za ktorú si udeľujem plný počet bodov a vymenovávam sa za majsterku v rozmýšľaní, keď je v jednej miestnosti so sex symbolom.

,, Dopekla, to má byť akože skúšanie v škole alebo aká somarina?" poviem to dosť rozčúlene, viac ako v skutočnosti som.

,,Tak teda sorry. Vravel som, že máme povinnosť zájsť si na pohárik, keď sme sa stretli za takýchto okolností a mám pocit, že ti to musím vynahradiť. "

***************Piatková noc**************
Ulička, ktorá nevyzerala, že niekam vedie nás napokon zaviedla do ďalšej takej istej uličky, tmavej a strašidelne podozrivej. S pouličným osvetlením ktoré by sa malo hanbiť za to, že sa ako svetlo vôbec pokúša tváriť. Zo dve lampy z piatich, ktoré svietia, hrozivo blikajú a vytvárajú ešte mátožnejší dojem.

Tak si vravím: A, teraz to príde. Dámy a páni, tu končí môj život. Markov kamarát z armády je v skutočnosti vrah, ktorý svoje obete zvyčajne zavedie do tmavých ulíc mesta, chladnokrvne a krvilačné ukončí ich zasrané životy a má pocit, že im robí službu. Potom ich telo nechá pohodené v niektorom rohu prikryté kusom kartónu a predtým si s nimi ešte vyfotí selfie aby mal pamiatku do fotoalbumu.

Netuším, kde sa to v mojej hlave vzalo, ale ticho skonštatuje, že som na tom dosť zle ak reálne fantazírujem nad takýmito blbinami.

Horšie je, že čím ďalej kráčame a ponárame sa do tmy, tým viac mám skutočne pocit, že to môže teoreticky byť pravda. Teda až na tú blbosť s tými fotografiami v albume. Ťažko, nech už by to bol akokoľvek zvrátený chorý psychopat by si odkladal usvedčujúce dôkazy takéhoto rozmeru. Verte mi, viem ako myslí vrahovia, pretože som sama jednou z nich.

Takže ak by ma skutočne raz niekto prepadol v tmavej uličke, s úmyslom má zabiť, nech už som ktokoľvek, mysliac si, že ma tým zachraňuje, tým že ukončí môj život mal by pravdu. A kto vie, možno mu stihnem ešte predtým ako posledný krát vydýchnem poďakovať.

A boli by to slová z úprimnej vďačnosti.

Lebo ak si aj niekto myslí, že ma celu pozná, nevie vôbec nič. Ako by aj mohol, ak sa sama nepoznám. Neviem kto som, nie som si istá svojou existenciou a celkovo zmyslom toho všetkého, dôvodom prečo chodím po tejto zemi a ničím túto planétu. Jednoduchšie je povedať, že mi chyba hlbší význam môjho žitia, teda prežívania.

Možno kradnem kyslík a životný priestor na tejto preľudnenej planéte, niekomu kto ho vážne potrebuje a zaslúži si ho viac ako ja a chce prežiť každý deň naplno. Možno nejakému čínskemu dieťaťu, ktorého rodičia pracujú šestnásť hodín denne vo fabrike na jeansy a ono, namiesto toho, aby sa s hračkami hralo ich vyrába. Alebo niekomu kto má vôbec chuť žiť.

Nie ako ja. Obyčajná troska, ktorá vie kto je až keď si večer ľahne do postele a zavrie oči. Obrazy, ktoré sa mi premietajú pred očami na zavretých viečkach ma mučia a vtedy si skutočne prajem zatúlať sa do tmavej uličky a skončiť pri kontajnery bez života. Len schránka z kostí...
Ale stále dostatočný prízrak aby každý vedel, že v tom tele žil netvor.

,, Neboj sa." povie odrazu a vystraší ma natoľko, že podskočím a piskľavo zvriesknem, načo sa hneď začne ospravedlňovať, že ma nechcel vystrašiť.
,, Počul som ako sa ti otáčajú kolieska v hlave a tvoje myšlienky kričali tak nahlas, že som sa z nich takmer zbláznil. Fu, poviem  ti dievča, že si si teraz získala môj najhlbší obdiv. "

,,Hmm?" som jediná, komu úplne unikol význam jeho slov, vlastne áno, som. Keďže som tu len ja a on. Jedine, že by sám neporozumel tomu, čo hovorí. A to je nepravdepodobné.

,,Vieš, mať také myšlienky, aké sú v tvojej peknej hlavičke a nezbláznil sa to dáva zabrať."

,,Máš pravdu." poviem tichým hlasom ktorý mi samej znie nejak smutne, premýšľajúc nad tým, či si vážne myslí, to čo som si myslela a lebo niečo úplne iné. Lebo nemyslím, že by mal telepatické schopnosti a pravdepodobnosť, že uhádne nad čím rozmýšľam je minimálna. Ale stále je lepšie súhlasiť ako mu potom vysvetľovať čo si skutočne myslím. Aspoň sa nestrápnim.
Znova.

,,Nebesá, tento moment sa zapíše do histórie... Nejaká žena dala za pravdu chlapovi." Povie hlasno, tak že sa jeho hlas odráža od stien tmavých budov. A odľahčí situáciu.

Zasmejem sa, akosi inštinktívne strčím dlaň do tej jeho a samu ma to prekvapí. Pretože doteraz sme vedľa seba kráčali zvláštne cudzo. Ako dvaja náhodný ľudia, idúci po námestí a mne to neprišlo zvláštne kým som ho nechytila za ruku. A ako najväčšej naivke mi to pripadá akoby tam moja ruka mala patriť.

Poznáte ten pocit, keď niečo urobíte a v ďalšom momente to oľutujete? Presne tak sa cítim sotva pár sekúnd po tom, čo sa nám spojili dlane. Akoby sa celý svet stopol keď skloní oči a hoci stále kráča, viem, že jeho pohľad zamrzne na tom kúsku kože, na časti tela, ktorá sa nám dotýka.

Cítim, že najlepšie bude tu ruku proste vrátiť naspäť k môjmu boku alebo ešte lepšie schovať ju do vrecka lenže si uvedomím, že žiadne vrecko nemám, pretože mikinu, ktorú mi dal predtým som zhodila len čo som prišla do baru a na sukni žiadne vrecká nie sú.

Takže skôr ako skutočné vyberiem dlaň z toho úžasného tepla, ktoré ju teraz obklopuje a pomyslím si, či to nechať tak alebo sa mám za to gesto ospravedlniť (nie žeby som to zvyčajne robila) zohne prsty a pretletie ich pomedzi tie moje a jemne mi dlaň stisne.

Uvedomujem si, že tentoraz som to ja, kto ustrnie ale napokon s rovnako spokojným úsmevom, aký ma na tvári aj on, zopakujem pohyb jeho prstov. A je to sakra super pocit až cítim zimomriavky na chrbte a moja duša lieta niekde medzi oblakmi a keby mala dostatok síl určite by preletela cez atmosféru a všetky tie obaly zemegule a zakývala by mi z mesiaca, zatiaľ čo moje nohy v ružových zajkových papučkách by stále kráčali po špinavej zemi tmavou uličkou kto vie kam, vedľa chlapa, ktorého vôbec nepoznajú no aj tak mu v tejto chvíli úplne dôverujú.

A stačilo na to len obyčajné dôverne preplatenie prstov.

,,Veľmi si na to nezvykaj. Dala som ti za pravdu len preto, že som slušne vychovaná." poviem. A stále neviem, či si ma pod zámienkou jedla nezaviedol do tejto uličky aby si ukončil môj život, tak sa radšej budem chovať slušne. Toto si samozrejme poviem už len pre seba.