***************piatková noc**************

,,Prestaň." Stisne teraz pre zmenu obe moje ramená a zatrasie so mnou, čo na mňa pôsobí akoby do mňa vošlo sto čertov.

Preto sa mu znova vytrhnem a vzápätí moja päsť narazí na jeho sánku, že by na mňa boli hrdý všetci boxeri, takú, ako vedel dávať len legendárny Rocky Balboa. Dobre, tak na moje pomery to bol úctyhodný výkon, iným by to skôr mohlo pripadať ako mravec, ktorý sa pustil do obra. Cítim ako mi zapraská v hánkach, spustím ruku a uvedomím si, že na nás všetci pozerajú, v bare je relatívne ticho a všetci chcú vidieť, ako si žiarlivý priateľ skrotí svoju nevernú priateľku, sakra, kurvafix aj s patriarchálnym systémom. Prepískal som to. Chcela som ho upokojiť. Vážne. No má to tuším úplne iný účinok.

Čo sa dalo očakávať, lebo najlepší spôsob ako upokojiť nazúreného dvojmetrového chlapa je streliť mu. Čiže tento nápad nesie odteraz prvenstvo zo všetkých mojich hlúpych nápadov, ktorých bolo veru dosť veľa.

Rukou si chytí sánku a pohybe ňou do ľavá a doprava, aby sa presvedčil, že je na správnom mieste a potom sa uškrnie, nebezpečne a zlovestne, pretože všetok hnev čo mal v sebe sa akýmsi spôsobom obrátil proti mne. Čo je dobré pre Karola ale naopak pre mňa to nemôže znamenať nič dobré.

Znova chytí môj lakeť a držiac ho v pevnom zovretí, čím mi nedáva možnosť protestu, ma ťahá pomedzi rozostupujúci a rýchlo z cesty uskakujúci dav.

Chce si to vybaviť medzi štyrmi očami, bez svedkov, to som veľmi rýchlo pochopila.

Tie prudké pohyby mi nerobia dobre, začína   mi byť trochu nevoľno. Adrenalín ustupuje z mojich žil akosi príliš rýchlo, čiže viem že ako náhle sa ocitneme vonku pri zadnom vchode, tam ma totiž ťahá, budem oproti nemu stáť ako malý roztrasený zajačik, čo sa nezmohne ani na slovko protestu.

Na ten ani nemám šancu pomyslieť. Zabuchne ťažké vŕzgajúce dvere, pustí mi ruku a zastane chrbtom ku mne, nepozrúc sa na mňa, akoby sa potreboval ukľudniť.

Počujem ako dýcha v rýchlych intervaloch a potom sa snaží dýchať zhlboka presne ako aj ja, keď mam záchvaty hystérie. Ale nepomáha to.

Keď sa otočí naspäť tvárou tvar, pozerá sa na mňa, no mysľou, akoby bol niekde inde, akoby sa vrátil z minulosti a pozeral sa do tváre cudzieho človeka.

Keď urobí krok ku mne vystrašene cúvnem a keď ďalší, zopakujem presne ten istý krok dozadu, kým nenabúram chrbtom do steny, ktorej hrubá omietka mi oškiera odhalenú časť pokožky chrbta.

,,Nehrám túto hru." Poviem odrazu sama sebou prekvapená a dvihnem ruky nad hlavu v obrannom geste.

Pozerá sa na mňa ako predátor na korisť a zvláštne, ešte stále hnevom zastreným hlasom povie len jednoduché: ,,Ja tiež!" Čomu celkom nepochopím ale dobre. Pretože ak som povedala, že už nemám chuť sa zahrávať nemal byť povedať ani ja? Prečo povedal ja tiež? A vôbec nemala by som analyzovať jeho slová. Nemá zmysel to rozoberať ak je tak blízko, lebo v podstate aj tak na nič neprídem kvôli tomu, že je tak blízko.

Kým sa zaoberám úplnými hlúposťami, ktoré sa nehodia na túto situáciu, chytí mi dlane, drviac ich vo svojich, pozrie mi do oči, myslím metaforicky, pretože ľudské zreničky nie sú schopné zameriavať sa na dve vzdialené body súčasne. Síce moje oči nie sú až také vzdialené body takže neviem.

Pomaly presunie ruky na moje ruky a prichytí mi ich nad hlavou.

,,Nasrať!" Povie, čo je rozhodne najdivnejšia vec, ktorú mi ever niekto povedal pred bozkom ale áno, nasrať a hneď sa jeho pery pritlačia na moje v drsnom majetníckom bozku, rovnako ako jeho telo mysliac si že je všetko odpustene. Ku podivu spolupracujem, zapájam sa počujúc v hlave vlastný tep, zatiaľ čo Matej si ma priťahuje k sebe, vypĺňajúc všetok priestor medzi nami. Neviem kedy jeho ruky pustili tie moje  a kedy začali blúdiť mojím telom, ale ja tiež nezaostávam.

Obtočím mu ruky okolo krku, prsty mu zamotané do vlasov a viac sa k nemu pritisnem, vypínajú sa na špičky, aby sa nemusel tak veľmi zohýnať.

Vygumoval mi z mysle všetky myšlienky, až sa mi zatočí hlava a žalúdok urobí kotrmelec v tej najnevhodnejšej chvíli. Lebo v momente keď sa poodtiahne, lapajúc po dychu, presne ako ja, prehnem sa v páse a takmer hodím šabľu, čo rozhodne nie je najlepšia chvíľa, lebo práve ma pobozkal najsexi chalan ever a rozhodne to bol bozk, po ktorom vám vyskočí tlak, tep a srdce. Mne však vyskočil aj žalúdok a skoro som  vyvrátila všetko, čo v ňom bolo. Skoro. Lepšie by hádam bolo ovraciat mu tu poriadne dráhu, čiernu, naleštenú topánku so šnúrkami ako by som sa mala napínať na grcanie.

Viac ponížiť som sa hádam nemohla.
Keď znova zanadáva už ani neviem koľkáta nadávka dnes to je. Z mojich vlastných úst ich vyšlo priveľa a z jeho asi dvakrát viac.

Nečakám že mi chytí vlasy a ani o to nežiadam. Napriek tomu to urobí.  Vtom momente si prajem len jednu vec. Chcem sa zahrabať pod čiernu zem. Ako som ešte stále prehnutá v páse, moje oči vidia iba jeden predmet. Takmer ozvracianú čiernu topánku.

,,Sorko." poviem po chvíli a môj vlastný hlas mi znie sklamane. Sklamane z vlastnej osoby. ,,Mala som sa najesť predtým ako som šla piť."

,,Neviem, či to pomôže ale môžeme sa ísť najesť teraz." Jeho hlas počujem a som rada, že nevidím jeho tvár, ktorá je iste plná hnusu a odporu. Chytí má za ramená, pomôže sa mi vystrieť a doprevádza má niekde dozadu pomedzi tmavé budovy, uličkou, ktorá nevyzerá na to, žeby niekam viedla.

**************Prítomnosť*****************

Po chvíli začujem kroky na chodbe a prudko zodvihnem hlavu, v ktorej mi nepríjemné zapulzuje ako po opici.

Daro vojde do miestnosti oblečený vo vyblednutých rifliach, tmavozelenom tričku a ponožkách. Neviem ako dlho sa prezliekal, pretože mám pocit miernej dezorientovanosti. Akoby som zaspala.

A vlastne prečo sa prezliekal?

Párkrát si pretriem oči a znova položím hlavu naspäť na stôl. Cítim sa ospala. Nemala by som sa cítiť ospala, no aj tak je to silnejšie ako ja. Nevšíma si ma. Odkladá náčinie, ktoré použil pri mojej ,,prvej pomoci" a nevenuje mi ani jediný pohľad.

Ani najmenšie hodenie očkom mojim smerom, proste nič akoby som bola vzduch. Neviditeľná osoba, ktorá sa čistou náhodou ocitla v jeho kuchyni s blúzkou zafrkanou od krvi.

Znova si pretriem oči a nahlas zazívam, prikrývajúc si ústa dlaňou. Nebol v tom žiaden úmysel o pritiahnutie jeho pozornosti. Napriek tomu sa na mňa otočí a v momente pár sekúnd je pri mne.

,,V pohode?" spýta sa, pozerajúc mi skúmavo do tváre.

,,Áno, myslím, že som v poriadku." poviem a vydýchnem celý obsah pľúc, pretože je znova blízko. Nestojí, nepozerá na mňa zhora, drepne si predo mňa a dlane si voľne položí na moje kolená. Ten dotyk je príliš familiárny, priveľmi intímny. Celý čas upieram oči na veľké ruky na mojich kolenách a neuvedomujem si, ako sa na mňa pozerá. Napokon akoby mu došlo, že mi to nie je najpríjemnejšie alebo lepšie povedané  že je to priveľmi nečakané a odtiahne ich.

Predtým ma však ešte jemne pohladí. Ten dotyk je taký ľahučký, že si to najskôr ani neuvedomím, a keď mi tá informácia konečne docestuje do mozgu, nie som si istá, ci sa to vôbec stalo alebo som si to iba  vymyslela.

,,Ja len, zdá sa mi, že si trochu bledá." Jeho dlaň sa priblíži k mojej tvári a pohladí má po vlasoch, znova im ich zasúvajúc za ucho.
,, Hlavne sa snaž nezaspať, kým si nebudeme istý, či nemáš otras mozgu, dobre?" dodá.

Nepoviem mu, že mám tvrdú lebku, napriek tomu, že nemá čo chrániť, pretože vážne pochybujem či mám v hlave mozog. Neodpoviem ani na otázku, hoci by som mala aspoň zo slušnosti ale nie som si istá, či dokážem povedať niečo zmysluplne.

Zodvihnem zo stola hlavu a pokúsim sa o úsmev, no ten pohyb je akoby mi udreli do spánku kladivom. Chytím sa dosky stola a so zavretými očami čakám, kým ten závrat prejde.

Otvorím ich až keď zacítim dotyk dlane na tvári. Má ju takú veľkú, že mi zakrýva celé ľavé líce, ucho a vlasy a dotýka sa až copu teda spleti dredov, ktoré mám  stiahnuté do zvláštnej masy podobnej copu na vrchu hlavy. No možno mám ja príliš malú hlavu. Alebo oboje on veľkú dlaň ja malú hlavu.

A keď sa naňho pozriem spod privretých mihalníc a stretnú sa nám pohľady, mierne sa usmeje, na pol úst a hlavne očami, čo má presvedčí, že to je úprimný nefalšovaný úsmev.

Tieto drobné dotyky má metu. Pohľady a ticho, ktoré nastane je natoľko ťaživé, až mám potrebu niečo povedať: ,,Matej, vážne, som v pohode."

Znova, keď poviem to meno, sa vzpriami a prikývne, vracajúci sa naspäť k s okej predošlej činnosti ľahostajného nevšímania si mojej osoby.

Nemôže sa tváriť takto, úplne ma ignorovať alebo sa na mňa mračiť a potom sa má za každú cenu dotýkať. A tak znova ignorovať. To sa jednoducho nerobí. Nech sa rozhodne či sa chce tváriť ako naštvaná príšera alebo ako kamarátsky človek.

Napadá mi len jedno. Má niečo proti mne. Hlboko vo vnútri mu niečo vadí.