Teda aby ste o mne náhodu nenadobudli mylný dojem a aby sa nezdalo, že sa mi takéto veci stávajú často, musím podotknúť, že toto bola  prvá skúsenosť tohto... Hmm razu, preto je viac než len pochopiteľné ako som spanikárila a vykoľajilo ma to ako vlak.

Ach budem musieť navštíviť Bobiho. Svojho terapeuta, teda nebol to skutočný terapeut ale on mi zo všetkých rozumel najviac. Alebo sa aspoň snažil.
Obzrela som sa a zamierila som do zadnej časti autobusu. Modlila som sa aby neprišiel revízor , keďže moja peňaženka sa stratila s ostatnými mojimi vecami. No a čo. Zatisla som svoje telo hlbšie na sedadlo a privrela som na chvíľu viečka.

*********Piatková noc*********

Piatok     20:30

Marko, môj úžasný starší brat, u ktorého som parazitovala už druhým rokom sa dnes rozhodol ísť na lov. Nočný lov v bare. Teda nie len dnes ale celkovo ako takmer každú noc ak bol doma pretože mal dovolenku.

Ja osobne som nemala veľké pochopenie pre podivných občanov tohto mesta, ktorých je tu habadej. Mala som pocit akoby ich jedinou starosťou bolo stráviť noc v bare, niekoho zbaliť a úplne na mol s ním odísť. Ráno dospať opicu a večer znova. Úžasný kolobeh života. No dnes som tu bola aj ja, robí to zo mňa rovnakú bytosť akými sú aj oni?

Zatiaľ čo Marko sa šiel poobzerať, sadla som si k baru. Barman s dredami mimochodom stále som také chcela mať mi nalial kolu. Bolo len pol deviatej čo mi prišlo ako celkom skorá hodina na pitie niečoho tvrdšieho. Nudila som sa.

Dreďák sa zjavne rozhodol nadviazať dialóg ale ja som ho kruto ignorovala. Vytiahla som mobil a po tom čo som mu venovala jeden z mojich najlepších falošných úsmevom mi ochotne prezradil heslo na wi-fi pripojenie iba pre VIP. Ja viem mrchovské triky.

Po hodine surfovania som si uvedomila, že už mi Facebook, Instagram a iné nemenované sociálne média nemohli nič viac ponúknuť, keďže som sa dozvedela všetky ,,šťavnaté“  pikošky. Asi by som mala ísť pohľadať Marka.

Hľadala som ten najväčší zhluk dievčat, so sto percentnou pravdepodobnosťou, že Marko bol uprostred. Predstavila som si samú seba ako by som sa k nemu predierala pomedzi tie čubky a rýchlo som to zavrhla.

Poznala som ho ako vlastnú dlaň a vedela som, že po čase sa mu nejako podarí vypariť a s nim aj najväčšia mrcha skupinky. Čakala som.

Mala som samozrejme pravdu. Za niekoľko minút som ho zazrela, ako si to mieril k boxu v rohu, za ruku držiac podľa zvyku blondínu. Čo má Marko proti brunetám, že stále uprednostňoval iba jeden typ žien?

Nezunovalo sa mu, si stále vybrať dievčinu so svetlými vlasmi, s maximálne vyvinutými prednosťami aj zadnosťami, zmaľovaným ksichtíkom bez mimiky a perami nabotoxovanými akoby ju do nich uštipol čmeliak? Brrr.
*
*
*
Uznávala som, Markovi nebolo príjemné, že som sa tam len tak z ničoho nič zjavila. Sedel tam so spomínanou blondínou, ktorá mu sedela na kolenách, neustále sa na niečom chichotala zatiaľ čo ju Marko objímal alebo bozkával. V boxe okolo stola sedelo ešte päť jeho kamarátov a všetci až na jedného mali pri sebe ženy. Niekedy som mala pocit akoby ma Marko chcel držať od jeho partie ďalej, neschvaľoval ak som sa s niektorými kamarátila. Myslela som si, že sa za mňa snáď hanbil.

Prevŕtal ma tým najhnusnejším pohľadom akého bol schopný a z ktorého išiel strach, čo som mu opätovala. No rozhodne nemám dostatočné vlohy na tak zastrešujúci pohľad.

,,Idem domov." oznámila som mu rozhodne, ako inak nemal z toho najmenšiu radosť. Neznášal keď som sa sama potulovala v noci a ani som sa mu nečudovala. Vždy bol voči mne prehnane ochranársky, čo bolo pre oboch dosť unavujúcej, pretože má stále bral za malé dievčatko, no niekedy mal toho aj on dosť. Potom zvyčajne vybuchol a mohla som si pár dní robiť čo sa mi zachcelo. No pre dievča ako som ja bude vždy nočné mesto nebezpečné.  Čiže teraz stál pred obrovskou dilemou odviesť ma domov alebo ma nechať samú a uprednostniť tú čajku pred sestrou.

,,Choď si zatancovať. O polhodinu ťa odveziem." Ok. V duchu som mu ,,ďakovala“ za podržanie v ťažkých chvíľach. Trocha ma zabolelo jeho rozhodnutie. Keďže už mi nevenoval pozornosť, poslúcha som s rýchlo som sa snažila odísť najmä keď začali mať Markovi chalani sprosté narážky.

,, Hej, tuto pán smutnučký nikoho nemá, rád ťa odvezie, ak mu zato pekne poďakuješ.“ Povedal jeden, ktorý mal svetle vlasy a ktorého som doteraz nikdy nevidela. Ostatných mená som síce tiež nevedela ale aspoň som ich poznala z videnia.

Nechcela som byť obeťou ich narážok, pretože mužom v nálade spôsobenej alkoholom mohlo pod slovom pekne poďakovať napadnúť len jedno.

Zvrtla som sa a zamierila na  parket, keď som začula Markov nasratý hlas:
,, Filip, drž hubu, žiaden odvoz ani ďakovanie nebude.“ Počula som ako stíchli. Jedine Filip sa znova ozval: „Ale no, nebuď najebaný, bol to iba návrh, aj keď dobrý. Smutný princ si zaslúži rozptýlenie.“ Smutný princ? Vážne?
,,Sklapni! A ty sa od mojej sestry drž ďalej!“ Povedal Marko nahnevaným hlasom. Zvedavosť ma donútila sa otočiť, chcela som vedieť, komu boli tie slová venované.
,, Hech. Rovnako ako si sa ty držal od mojej?“ odpovedal mu ako ho nazvali pán smutnučký, so zvláštnym úškľabkom, zodvihol svoj pohár smerom k nemu a na diaľku si s ním pripil, hoci Marko by ho v tom momente najradšej prizabil.

Divné ale v tej chvíli som tomu nevenovala najmenšiu pozornosť, možno som mala. Tie slová mi nijak zvláštne neutkveli v pamäti, pretože Marko mal niečo hádam s každou. Okrem mojej kamarátky, od tej sa snažil držať ďalej aspoň kvôli mne.
Rozhodla som sa tancovať, pretože tanec mám fakt rada a ak by ma brat uvidel trsať na parkete mohol by ma odviesť skôr. Teda dúfam v tom každým kúskom mojej utrápenej dušičky.

Viete čo som nenávidela na preplnených podnikoch okrem vydýchaného vzduchu a smradu cigariet? To, že v momente keď som začala tancovať sa ku mne niekto natisol a z tancovanie sa stalo neustále odháňanie neželanej spoločnosti muža, ktorý sa na mňa lepil.

Keď som sa však o nejaký čas otočila, Marko tam už nesedel. Doriti, to si snáď robí srandu? Úplne na pokraji nervového výbuchu som sa rozhodla dnes poriadne opiť. Barman mi s radosťou nalieval, vyliala som do seba už takmer druhý pohárik čo rozhodne nebolo najlepšie riešenie.

Pri istej hranici promile v krvi som zakaždým niečo cítila. Hnev. Vždy to bol síce len náznak niečoho prchavého, čo som so svojimi predošlými pocitmi, čiže pocitmi priemerného človeka nemohla ani omylom porovnávať ale pre mňa to bolo tak silné že som sa nedokázala kontrolovať.

Naposledy si ma Marko vyzdvihol z cely predbežného zadržania, po tom čo som roztrieskala drevené lavičky na námestí.

V tom som si všimla Marka. Ten hajzel. Bolo mu očividne jedno, že ja som tu trčala hlavne, že on sa s ňou mohol do sýtosti oblizovať . Vytočená na tisícdvesto stupňov som sa rázne vybrala aj s ďalším drinkom k nemu. Cestou som však narazila do oproti idúceho chlapa.

Obliala som si top a škaredo som zanadávala. Očami som ho preskenovala. Do cesty mi vošiel pán smutnučký Vysoký chalan , čiernovlasý, oči neurčenej farby svaly na ramenách a hrudi mal vypracované no nie až na prasknutie, presne typ chlapa, pre ktorých som mala slabosť.

Nebol ani ako namakaná gorila ani ako chrt, priveľmi sympatický na to, že je kamarát môjho brata. Rozhodne typ chlapa,, ktorého si zapamätáte aj keď ste to nemali za potrebu. Vyzeral ako niekto, kto vedel ako to neprehnať so steroidmi a činky určite nevidel len v televízii. Hmm. Dala by som si povedať.

,,OK. Dosť, stačilo! Ja úplne chápem, že si pripitá ale zase nebúraj svoje morálne zásady.“ Zahriakla som sa rýchlo v duchu.

Na pár sekúnd som mala nutkanie dotknúť sa ho a presvedčiť sa, že nemá nafukovacie bicepsy. On na mňa zatiaľ pozeral ako na mimozemské teleso. So svojimi sto šesťdesiatimi centimetrami by som asi nemala zapárať do tohto týpka ale mala som bojovnú náladu, ako vždy, keď som si vypila. Najradšej by som mu vrazila, len tak bezdôvodne alebo za ten pohľad plný nenávisti, ktorým na mňa pozeral ale hrozilo vysoké percento, že by som si skôr zlomila ruku, navyše najskôr ju budem potrebovať na Marka. Tým pádom som doňho iba drgla a potom ho jednoducho obišla a pokračovala k svojmu cieľu.
*
*
*

Chytila som ho za rameno a prudko som ho k sebe strhla. Bez rozmyslu hoci som vedela, že mal zvláštny tik z armády spacifikovať každého, kto ho vyľakal. Ok. Odlepil sa od prsnatej blondsky a skôr ako ma zavraždil si najskôr uvedomil, kto som a vybehol po mne.
,,Si normálna. Vieš čo sa mohlo stať?.."
,,Mal si ma odviesť domov." Prerušila som ho. Vyzeral priveľmi naštvaný nato, že som mu v podstate nič nespravila. Takýto sme my dvaja proste mali vzťah.
,,Vôbec ma netrápi, že sa nevieš dostať domov. Spamätaj sa, veď zajtra už budeš dospelá tak to zvládneš.“
,,Fajn. Ak ti je táto čubka prednejšia ako ja... Mne to môže byť tri pätnásť. " odvrkla som.
,,Počúvaš sa vôbec ?" chytil ma za lakeť a odviedol ma bokom, aby jeho dnešná známosť nemusela počúvať našu výmenu názorov.

„Pil som.“ Povedal pozerajúc na mňa priveľmi vážnym pohľadom.
,, Dobre, nevadí, že ma celý ten čas ojebávaš, pokojne sa aj naďalej môžeš muckať, ja si nájdem odvoz aj sama.“ Doteraz som si neuvedomovala, ako som to prehnala s tým alkoholom, až kým sa mi nezamotal jazyk a neškitla som.

,, Ty si píla?“ zhrozene sa spýtal. „Viv, O tom sme sa rozprávali a ty si niečo sľúbila.“ Áno sľúbila a nesľúbil mi on odvoz? Teraz je to fér, nie?

,, Pila? Nie, nie. A vlastne hej. Nie si jediný, kto má právo si trochu vypiť. Ak sa snažíš odviesť rozhovor iným smerom, tak na to rovno zabudni. Odvezie ma domov napríklad Filip.“

,, Počúvaš sa? Nestratila si len city ale zjavne aj rozum. A zabudni, že ťa niektorý z nich odvezie, zavolaj si pre mňa za mňa taxíka.“

,,Fajn idem domov." Nemal ani najmenšie právo má urážať
,,Fajn.“ povedal bez jediného mimického pohybu otočil sa naspäť k nej, zatiaľ čo ja som ostala stáť za jeho chrbtom . Keď som si predstavila, že ja sprostá som už mohla spať vo svojej posteli, na miesto toho som  tu naňho musela čakať, takmer som ho kopla do zadku.
,,Fajn, ako chceš ." odvrkla som si viac menej pre seba. Vypila som tú zvyšnú tekutinu, čo mi zostala na dne pohára a ťahala som  čiaru k východu .