Venované Mia00017

Mám strach. Nie strach z toho, že ma niekto okradne, napadne alebo niečo tomu podobne ale strach, že do mňa vidí, že mi vidí takmer do žalúdka, má ma prečítanú a tým pádom vie aj o mojich najtajnejších myšlienkach a mam strach, že mi ublíži.

Nie fyzicky, ale že sa dostane príliš hlboko pod moju kožu a zavŕta sa až veľmi do mojej hlavy, že sa ma pokusy vlastniť, ovládnuť ma, kontrolovať každý môj krok a vravieť čo môžem a čo zase nie, že v ňom stratím svoje ja.

A na druhej strane, bojím sa, že táto noc ma dopredu napísaný scenár ako všetky noci väčšiny nočných mužov a ja budem, spoločne zo svojim menom zhodená do priepasti zabudnutia tak, ako všetky predo mnou. No najväčšmi sa bojím, že odtiahne svoju hlavu od tej mojej a že odíde, pretože to posledné čo chce, je byť tu so mnou a keďže pred chvíľou predal ,,štafetu stráženia Viviani niekomu ďalšiemu a nemusí sa viac starať, lebo on si snáď svoju časť povinnosti splnil, nie?"

Alebo tak nejak to povedal Štefanovi, barmanovi, dreďákovi alebo ako som ho to nazvala, hoci mne vravel, aby som naňho počkala pri bare, keďže si potrebuje niečo súrne vybaviť, do pár minút je späť a tak ma odvezie. Nepovedal však kam, preto tu sedím, na slamku usrkávam koktail, ktorý ako mi povedal dreďák: ,,Vieš, ma viac alkoholu ako sa zdá, tak to s nim neprežeň, pretože ti rozhodne do pár minút udrie do hlavy. "
Ale ja nedbám.

Po pravde kto verí, že sa vráti nech zodvihne ruku. Myslela som si. Nikto! No pekné, pozitívne myslenie a nádej na lepší život vymrela? Pretože nebudem klamať samú seba, aj keď to často robím, táto noc je celá na hovno a ja nakoniec budem musieť aj tak nad ránom šliapať peší cez tmavé mesto domov, presne tak ako už veľa krát a nie aby mi vadilo ísť samej domov ale skôr ide o to, že bývam na druhej strane mesta, čo je strašne ďaleko, takže by som odvoz s radosťou privítala ale iba ten, nič viac.

Radšej ako byť pre niekoho jednorazovka budem kráčať sama.

Sama a unavená. Mala by som zodvihnúť kotvy, aby sa mi do rána podarilo dostať do postele no jedine čoho som schopná je počúvať Štefana. No hej je to dobrá výhovorka, lebo sedím tu len kvôli možnosti, že Betón neklamal a skutočne sa vráti naspäť aj napriek faktu, že tomu sama neverím.

,, Hrozne ma nasrala, išla predo mnou tlačila vozík a hoci sa tvárila že velice nakupuje, po cely čas len počítala koľko kcal majú jednotlivé potraviny a snažila sa neprekročiť svoju dennú dávku kalórií.

Mala také vysoké podpätky, že som len čakal, kedy si podvrtne členok a to jedine čo som chcel bolo kúpiť si niečo do žalúdka a utekať na šichtu, ktorú som už aj tak takmer nestíhal.

Lenže ten obrovský vozík, ktorý pred sebou tlačila, aj keď ňom mala len jeden nízkotučný jogurt a balíček sušených banánov, blokoval cely prechod uličky. Vieš čo ma však nasralo najviac, keď som ju predbehol, odrazu vedela ísť rýchlo a kým som di vybral z regálu desiatu štyri krát mi nabúrala s vozíkom do päty."

V rukách drží šeiker a mieša v ňom drink, zatiaľ čo rozpráva. Ide mu to od ruky, to rozprávanie ani moc nie ale ten spôsob akým si to prehadzuje z ruky do ruky, ako prilieva tekutiny a predvádza sa ukazuje aký je profík vo svojom obore a baví ho to, bezpochyby.

Štefan a jeho historka o tom, ako nakupoval v nejakom hypermarkete a prilepil jednej ženskej na kabelku ten biely pásik, ktorý je na tovare a ktorý keď nie je deaktivovaný pípnutím predavačky, pri východe pípa, čo ma za prvé vôbec nebaví, za druhé som príliš unavená aby som dokázala počúvať niečo nezáživne a za tretie, stále odbehuje aby obslúžil ostatných zákazníkov a vždy zabudne, kde skončil, čo mu musím dookola pripomínať.

A hoci sa veľmi snaží ma zabávať, od zabávania sa mám príliš ďaleko. Sedím na barovej stoličke, jednu nohu mam vyloženú na stúpačku, tou druhou, ako mi voľné visí dole pohupujem v rytme hudby. Bradu si podopieram prstami a snažím sa vyzerať zaujatá tým čo dreďák rozpráva, pokúšam sa byť milá a nebyť sviňa, preto občas prikývnem akože chápem alebo sa pousmejem, keď je niečo aspoň trošičku vtipne ale na čom by som sa za normálnych okolností nesmiala.

So slamkou v ruke narážam do stien pohára a keď sa začnem už skutočne neznesiteľné nudiť začnem do obsahu pohára, do tej zvláštne rúžovej tekutiny fúkať bublinky, presne tak, ako to robí každé dieťa. Naraz ma zo zamyslenia vytrhne pohyb pri mojej pravej ruke.

*************Prítomnosť************

Vbehnem medzi stromy a chcem iba jednoducho prebehnúť okolo neho. Stojí chrbtom, telefón pritlačený na ucho a zjavne sa s niekým háda. Nevidí ma.

Chcem sa mu vyhnúť, obísť ho a pokračovať vo svojej ceste, keď v hádke rozhodí rukami, a ta pravá preletí vzduchom smerom k mojej hlave.

V snahe dostať sa z dosahu skôr ako ma trafí, uskočím do druhej strany a pri svojej nešikovnosti si udriem hlavu do vyčnievajúceho konára.

,,Au!"

Omráči ma to. Zvyšok vidím s hviezdičkami okolo hlavy. Do pravého spánku mi Vystrelí bolesť a hneď si to miesto prikryjem dlaňou, zvíjajúca sa v bolesti.

Cítim ako sa motám, pomaly preplietam nohami bez šance ísť rovno s dymovodu clonou pred očami, keď v tom má za ramena chytia ruky a opatrne ma pri tlačia do sedu.

Takže tu sedím, uprostred mokrej trávy, s rukou na spánku a s ustarosteným pohľadom človeka predo mnou, kvôli ktorému som sa dostala do tejto situácie.

Jeho ústa sa otvárajú bez toho aby som mohla počuť zvuk, ktorý z nich vychádza, či jeho hlas a rozoznávať slová ktoré vraví. V ušiach mi nepríjemne píska a keď pomaly po chvíli odtiahnem ruku, dlaň mám celú od krvi.

Spanikárim. Vidím ako sa mi trasie ruka, tá bolesť sa umocnila pohľadom na krv a v mysli mi hneď preskočí obrázok ako mám v hlave takú dieru, až mi vidno mozgovú kôru.

Cítim ako mi pramienok krvi tečie na líco a hneď na to zbadám ako mi vsakuje a ničí bielu blúzku. Znova sa pokúsim zaostriť na muža kľačiaceho  predo mnou a trvá mi to sakra dlho.

No zároveň včas aby som si stihla všimnúť, že si dáva dole svoje tmavomodré tričko a pritláča mi ho na ranu.

Áno, určite potrebujem aby mi tam zaviedol infekciu, keď sa tam dostanú baktérie z jeho prepoteného trička. Teraz oproti mne kľačí polonahý chlap v teplákoch, zjavne bol tiež behať, ma však také vypracované telo, že ak by som nebola po náraze, vypýtala by som si značku proteínov, ktoré používa. Snaží sa ma upokojiť, no jedine čo dokážem vidieť je ako sa hýbu jeho pery, ako sa na mňa upierajú jeho zelené oči, ako mi nežne prikladá prepotené tričko na čelo.

Dobre, ten naraz bol zjavne silnejší, než sa zdalo.

Znova sa pozriem na svoju dlaň, ktorá mi voľne spočíva na kolenách a ten pohľad ma znova dostane.

Neznášam krv. Zvyčajne mi z nej príde hrozne zle, najmä ak je moja. Pozerám ako sa mi trasie. Poznám ten pocit. Už som ho párkrát zažila.

Upadám do šoku. Trasu sa mi pery, oči sa chcú samé zavrieť a telo by najradšej spadlo a triaslo sa v mokrej tráve. Miesto toho ma jeho ruky držia za ramená a brania mi v tom.

,,Nič... To nič... Skoro nič to nie je... Iba si sa zľakla... To je všetko... Pozri len trocha krvi.“ Po celý čas ma chlácholí a zaberá to kým nepočujem tu poslednú vec.

Krv!

Oči mi automaticky zabehnú k mojej ruke červenej od krvi, ktorá na nej pomaly zasychá. To celé jeho upokojujúce úsilie je v čudu. Pretože som zase späť. Späť v panike.

Nasledujúc môj pohľad,  pozrie sa na moju ruku a rýchlo ju prikryje svojou, skrývajúc ju v tej jeho. Veľkej a teplej.

,,Proste sa tam nepozeraj. Dobre?  Pozri na mňa.“ Druhou rukou mi podvihne bradu, čim ma v podstate jemne donúti ho poslúchnuť. To dáva zmysel. Nebudeš sa pozerať na krvavú ruku, nebudeš sa pozerať na krv, nebude panikáriť a upokojíš sa.

Lenže pozerať do jeho tváre nie je najlepší nápad. Pripadá mi krásny, možno až dokonalý a za to môže ten úder. Lebo si všímam veci a detaily , ktoré by som si normálne nevšimla. No najviac ma zaujali jeho oči.

Chladné a pri tom tak neuveriteľne hrejivé, keď na mňa upiera pohlaď. Naštvane a smutné. Až príliš a nakoniec zelené ako nedozretá paprika.

,,Počkať, ja ťa poznám.“ Vyjde zo mňa odrazu. ,, Ty si Matej.“ Tá chvíľa je odrazu preč. Celá. Posunie sa odomna ďalej,  pohľadom ma prepichuje a vypaľuje mi dieru do mozgu. Sánka sa mu zatne , čo mu zvýrazní lícne kosti. Ta jeho reakcia ma zaskočí ani nedokážem povedať ako veľmi.

Ani neviem prečo som to vyťahovala. Mohla som to nechať tak. Pochované. Neviem prečo mam pocit, že som v prdeli. Z neho. Z mojej situácie.

,, Som Daro.“