Poriadne si ponaťahujem nohy a zastrčím si do uší slúchadlá s hudbou z empetrojky. Som rozčúlená a popravde potrebujem zo seba dostáť prebytočnú energiu.

Prebehnem cez cestu a zamierim do parku. To miesto má upokojuje a chodím sem vždy, keď na to nie som najlepšie a dnes na tom rozhodne najlepšie nie som. Pretože sakra, len pred dvoma dňami v noci som sa prvýkrát s niekým vyspala.

Ja viem, na to že mám osemnásť dosť oneskorene ale to som bola vždy taká trochu zaostala. Aspoň tak ma vnímajú ostatní. A potom už od soboty som nevidela Gregora. Neviem čo sa s ním stalo. Najhoršie je, že ak stratím aj jeho, zostanem sama a určite aj sama umriem. 

Osamelá ako bunka v hlave muža.

Ďalší dôvod je strata pamäti pretože nie je možné mať poalkoholové okno, čo trvá tak dlho.

A pomaly začínam vyšiľovať. Nezvládam celu moju situáciu a môj život.

Dnes som bola v škole. Chcela som si vyzdvihnúť maturitné vysvedčenie pretože oficiálnej ceremónii kde nám ho odovzdávali som sa takticky vyhla.

A predstavte si situaciu keď ma nie len poriadne zdrbali, ale dokonca som ho nedostala, lebo sa tam nenachádzal nikto kompetentný. Ako vážne? To si spravili voľno hneď v druhy deň v týždni alebo ako?

A to som sa zaprisahávala, (používa sa to slovo ešte?) že do tej prekliatej budovy viac nevstúpim. Tak hrozne som to tam za tie štyri roky znenávidela.

Rovno ako som odtiaľ vyšla, som si poriadne zaviazala šnúrky na teniskách, vlasy stiahla nie gumičkou ale elastickou čelenkou do copa, predsa skrotiť dva krát viac objemne dredy ako boli moje vlasy je dosť ťažké, no pomaly sa snažím zvyknúť si. Rozbehla som sa. To, že mám na sebe skiny rifle a blúzku mi je jedno.

Prebehnem pomedzi par stromov a potom prudko odbočím na cyklistický chodník.

Dokonca ani neviem ci môžu bežci chodiť po cestičkách pre cyklistov, no ešte mi nikto nevynadal a ani ma nezabil s bicyklom tak povedzme, že môžem.

Prebehnem si jedno asi kilometrov koliesko a potom ešte ďalšie dva, keď si poviem, že už mám dosť a sily mi vystačia tak akurát na dobehnutie domov, kam sa aj hneď vyberiem .

Ako opúšťam cyklistickú dráhu, znova si cestu skracujú pomedzi stromy, stále bežiac priveľmi zamyslená, aby som si všimla muža idúceho oproti mne.

********Piatková noc**********

Napokon zapadneme v bare, kde sme sa stretli. Teraz však nie sme na streche ani vo VIP priestore. Práve naopak, snažíme sa predrať pomedzi ľudí na parkete, moja ruka v jeho, zatiaľ čo on svojimi ramenami rozráža cestu. Cupitám za nim ako jeho poslušne šteniatko, jahniatko, teliatko...

Keby som mala pri sebe svoj mobil, určite si musím urobiť fotky na ktorej je zo mňa možné vidieť iba ruku, on je tam celý, držiac tu moju. Ďalej tam určite je jeho zadok, najmä ten a široké ramená a chrbát napínajúci látku tmavomodrého tričká, ktoré ma na sebe. Môj mobil je však stratený. Musela som ho vytratiť keď sme odchádzali z benzínky po tom, čo mi priniesol tie ružové ťapky, v ktorých teraz za nim kráčam. Viete robila som si svojky a od vtedy som ho nevidela.

Chudáčik môj maličký. Určite teraz niekde leží, sám a opustený uprostred parkoviska. kde ho prejde auto a štyri stovky, ktoré som zaňho Marko zaplatil, sú fuč

Čo tu ale robíme? Snažíme sa nájsť Marka, ale je to ako pokúsiť sa nájsť ihlu v kope sena. Nie je tu.

Mam na hlave dredy. Presne deväťdesiat dva dredovyých pramienkov, ktoré mi urobil Grut. Fajčil džointa a aj ma ponúkol, ale odmietla som. Nie preto, že by som bola nejaká divná alebo slušňáčka. Skôr som bola už príliš triezva, hoci dať si dredy mi prišiel ako dobrý nápad. Po cely čas som si udrbávala z jeho prezývky, lebo viete, reálneho Gruta nemáte možnosť stretnúť každý deň či noc, hoci on ma ubezpečoval, že jeho meno vzniklo oveľa skôr ako postavička z komiksov, no nepresvedčil ma. Grut je Grut, legenda.

Keď som vyšla von, v ruke držiac prilbu, Matej stál opretý o motorku, zaujatý obrazovkou svojho telefónu, na ktorú sa mračil.

,,Musíme ísť, inak ta Marko vyhlási za nezvestnú." Pod nos mi strčí obrazovku jeho telefónu, kde svieti správa, ale hneď ho aj odtiahne a obrazovka stmavne, takže nemám ani najmenšiu šancu prečítať si to.

Hneď aj nasadne na motorku, naštartuje a ukáže mi, nech nasadnem. A ja to aj urobím, akosi automaticky obmotávajúc okolo neho ruky, jemu okolo pása, akoby som tam patrila, ku nemu na jeho motorku, do jeho objatia, hoci som ja tá, čo ho objíma. Predtým, než sa pohneme z miesta mi vezme dlaň do jeho studenej a stisne ju, akoby mi chcel niečo povedať, no nič nevraví. Cítil moje zúfalstvo zo všetkých tých nových pocitov, ktoré mám? Pretože pri ňom sa cítim akoby...Akoby som bola doma.

Marko však v bare nie je, čo som už spomínala a v skutočnosti som silné pochybovala, že existuje hocijaká šanca, že tu bude, pretože po pravde, najskôr hneď, len čo ulovil tu správnu korisť odišiel.

Korisť, to nie je správne slovo na pomenovanie Markových známosti, pretože to znie, akoby bol nejaký sériový vrah. Hoci mam pocit, že sa z neho, hneď len čo príde do baru stáva lovec ale na druhej strane, nedeje sa to so všetkými mužmi?! Každé dievča, ktoré ma blond vlasy a ma dostatok taktu na to, aby sa mu nevtierala, čo je malo pravdepodobne, ale predsa len aj zázraky sa dejú, sa mení na korisť a Marko na to zviera, ktorý potrebuje tu korisť nutne uloviť. A zatiaľ to vyzerá, že mu to ide.

Matej ma odtiahne ku baru, ale na kraj, tak že som takmer v rohu, mimo diania a trochu ďalej od ostatných. Privolá čašníka, dreďáka, ktorý tu pravdepodobne ma šichtu celú noc, objedná nám dva drinky, nahne sa ponad bar niečo mu potichu dosť dlho vraviac. Nepočujem o čom sa rozprávajú a je mi to aj celkom jedno, kým nezapočujem svoje meno a ešte niečo, ale nie som si celkom istá čo, alebo si to presne neuvedomujem, ale od vtedy sa snažím sústrediť na ich tlmený rozhovor, čo mi sťažuje hudba.

Ja neviem, v hlave mi skrsne myšlienka si ho poriadne prezrieť a nechápte ma zle, ale ak je ponorený do rozhovoru, nebude predsa dávať pozor na okolie a ja si ho môžem prezrieť, poriadne, dôkladne a nerušená tým jeho pohľadom. Omyl.

Sedím tak, že ho vidím z boku a sakra vôbec mi to nevadí, pretože ten chlap je snáď dokonalý alebo ja neviem čo, pretože neviem nájsť na jeho výzore žiadnu chybičku. Tmavé, trošku v predu dlhšie vlasy a po bokoch kratšie, ktoré sú momentálne rozcuchane asi od toho ako ich mal stlačene pod helmou mu padajú do cela a ak by som sedela bližšie k nemu určite by som sa musela bohovský ovládať presne tak ako teraz hoci sedím dosť ďaleko - asi tak približne na dĺžku ruky - aby som mu do nich nezamotala svoju ruku a neodhrnula mu ich naspäť tak, ako boli predtým aj keď to, aké sú ležérne teraz sa mi veľmi páči. Opiera sa oboma predlaktiami o bar, čo mu zvýrazňuje svaly na rukách a ramenách a aj zadok.

No hej, som žena tak čo, všímam si také veci, pretože ten zadok je neskutočne vypracovaný a nohavice, ktoré ho obopínajú, to iba zvýrazňujú, myslím, že to vie a uvedomuje si to. Je však na ňom niečo iné pretože keď sa smeje a vtedy vyzerá fakt zlato je vo veľkom kontraste s tým ako sa tvári teraz, vážne, zaujatý tým, čo mu vraví dreďak, ale zároveň aj nebezpečne. Vyžaruje to z neho, z každého jeho pohybu, z gest a mimiky, vie čo robí a dáva si sakramentsky pozor na svoje pohyby a na to, ako ho berie okolie, pretože to ako je zamračený, ako nahodil vážnu masku hneď len čo sme neboli sami, vraví jasné že chce, skutočne chce aby si ľudia nechávali medzi sebou a nim odstup.

Áno možno nebol úplne dokonalý ale who cares, mne sa páčil až príliš. Priťahoval ma.

Preto tu nastáva otázka, áno ďalšia, na ktorú nikdy nedostanem odpoveď. A teda, čo tu robí so mnou, keď sakra ja som strašne ale že vážne otrasné obyčajná a skôr šedá myška ako nejaká sexi kosť. Poobzerám sa a nemôžem si nevšimnúť, koľko žien by s nim hneď najradšej odišlo. Nebudeme si klamať ale dosť.

A stavila by som aj svoje posledné nohavičky a podprsenku, na to, že ak by tu teraz nemusel byť so mnou, a ak by mu Marko nepovedal aby ma strážil, akoby som potrebovala strážneho psa, viem, že by tu v tejto chvíli nebol, predo mnou smejúc sa na niečom s dreďákom, smejúc sa len hlasom, nie očami a tvárou, priťahujúc tým smiechom na seba pozornosť žien, ale... Prosté nie nadarmo sa vraví, že vrana k vrane sadá a ak je to Markov kamoš, tak vám to hádam ani nemusím vysvetľovať, nie?

Musel si uvedomiť, že naňho upieram svoj zrak a napínam uši v snahe vypočuť ich rozhovor, pretože zodvihne hlavu, odtiahne sa a vyrovná, tak že znova stojí oproti mne, so širokým úsmevom, čo nie je úprimný, ale, ktorý ma neoklamal, hlavne nie po tom, čo som ho videla úprimne sa rehotať, keď som spadla.

Napadne mi len tváriť sa čo najviac nezaujato a to aj urobím, čiže si vo všetkej snahe vyzerať nenápadne a nevinne, hlavne nie ako niekto, koho prichytili pri čine opriem lakeť o pult a o dlaň hlavu, a aby som podporila vidinu svojej unudenosti, nahlas zazívam, prikrívajúc si ústa článkami prstov. Spokojná so svojim divadlo a najmä sama so sebou sa naňho usmeje spôsobom, ja nič, ja muzikant.

Neskočil mi na to, pretože sa uškrnul a nahol sa teraz pre zmenu ku mne. Zacítim na tvári jeho teplý dych a na líci ma poškriabe jeho sexi strnisko ako sa oprie o to moje a tesne pri uchu mi šepne.

V tom mi to dôjde. Zahráva sa so mnou, začal hru na mačku a myš a nalejme si pohár čistého vina, pretože všetky dobre vieme, kto je tu mačka a kto pre zmenu myš.