,,Tak, aký si mala víkend?" Opýta sa ma Bob sadajúc si na stoličku za svoj stôl. Ja sedím oproti nemu na kresle a obzerám sa po jeho kancelárií. Je malá s veľkým oknom, stolom z masívneho dreva, na ktorom sú poukladané kopy papierov a dokumentov a fotky jeho najbližších a kamarátov. Pozerám sa všade naokolo, len aby som sa nemusela pozerať naňho, pretože byť tu je posledné, čo som dnes chcela.

Od mojej poslednej návštevy sa tu toho veľa nezmenilo, ani sa nemohlo keďže som tu takto sedela minulý pondelok, aj predošlý a aj ten pred ním a určite všetky pondelky tohto roku.

Bob je môj terapeut. Nemá vyštudovanú psychológiu ale rozumie mi, viac ako ktokoľvek. Má okolo tridsiatky, možno viac, ale nikdy som nemala odvahu spýtať sa na jeho vek. Má vrelý úsmev, svetle vlasy na spánkoch mierne prešediveli, je strednej postavy a výšky, má zvláštne silnú charizmu a prehnané žiarlivú manželku, ktorá pravdepodobne môže za väčšinu jeho šedín a vrások.

Jeho dve osem ročne dcérky, dvojičky Annu a Tatianu som si veľmi obľúbila. Pár krát som ich bola strážiť a hoci deti veľmi nemusím, rozhodne nemám vo zvyku rozplývať sa nad ich oslinenými tváričkami a uprdenými pokakaními zadočkami, tie dve mi veľmi prirástli k srdcu, pravdepodobne preto, že už z plienok dávno vyrástli a teraz skôr každého otravujú nekonečnými otázkami začínajúcimi slovom ,,prečo" a činnosti, ktoré sú podľa nich nuda. Keď si predstavím, aká sú ony dve banda, je mi ľúto, že som nemala sestru.

V skutočnosti bol profesorom matiky na strednej, ktorú som navštevovala aj keď je pravdou že som viac času školy strávila niekde sa flákajúc ako učením v nej, čo sa odrazilo na mojich známkach. Pred časom, po tom čo ho vyrazili a na jeho miesto dosadili dcéru riaditeľky, v sebe objavil zvláštne schopnosti a stál sa z neho poisťovák , ktorého hobby je počúvať moje zmetene myšlienky a potom si zo mňa uťahovať. Mam pocit, že nech by som urobila čokoľvek, on by ma podporil.

Je pre mňa takmer ako starším bratom, no keby som mala porovnať svoj vzťah s Markom a s Bobom, musela by som skonštatovať, že s Markom síce máme napoly rovnakú krv, Bob je pre mňa rovnako dôležitý.

Bojím sa začať hovoriť, pretože by sme tu strávili cely deň minimálne, možno aj to je dôvod, prečo sa ma nikdy neopýta aký som mala týždeň, lebo potom by sa mohol ubytovať v kancelárii, lebo by som mala čo vravieť minimálne na štyri dni.

Nevravím teraz, že sa v mojím živote deje toľko zaujímavých veci, práve naopak je skôr nudný, ale zvyčajne sa snažím všetko vidieť z viacerých uhlov a mam navyše problém držať niť monológu, čiže stále odbieham k iným témam a nedokážem sa sústrediť na jednu vec.

No nečudo, keby som bola chlap, okej, oni to vedia, nie ako my, ženy. Niekedy som chcela byť chlap, nemať ženské problémy : oblečenie, líčidla, ohováranie a mesiačiky, hlavne tie. Potom som si uvedomila, že v živote by som nechcela mať medzi nohami vtáka, ešte by mi uletel, to zistenie zo mňa spravilo spokojnejšiu ženu.

,, Mala som hrozný víkend. Čoby len víkend, od piatku som zažívala hotovú apokalypsu, jednu katastrofu za druhov."
,,Vravíš, že bol hrozný? Asi by ma to nemalo prekvapiť" povie s dávkou irónie. Väčšina mojich rozprávaní začína práve tým aký hrozný bol môj víkend. Raz sa sťažujem na to, že sa nič nedialo, inokedy, že sa stalo príliš jediná vec sa nikdy nemení, každý víkend ma niekto naštve, naserie, vytočí do nepríčetnosti.

Nechápem, som taký nekonfliktný človek, kľudne by som mohla dostať Nobelovu cenu za mier ako Einstein po tom či pomáhal pri vynájdení a zostrojení prvej atómovej bomby, ktorej prostredníctvom sa dostali ma druhy svet tisícky ľudí. Netuším, čo som tým chcela povedať, pretože nemám pocit, že tato moja argumentácia vo váš umocnila pocit môjho zmierlivého konania.

Bob mi hlavou pokynie aby som už začala rozprávať. Tak teda začnem : ,, V piatok večer som išla s Markom do baru a ľutujem to, ani nevieš ako. Nechcel ma nechať samu doma, pretože sa akýmsi mne neznámom spôsobom dostal k informácií, že Michala prepustili za dobre správanie s vezenia do domácej väzby.

Vieš Michal, strojca mojich problémom, ten kretén, ktorý môže za to, že sa zo mňa stala zrúda . Pamätáš si naňho však? Určite som ti ho spomínala. " jasné, že som mu ho spomínala a jasné, že si ho pamätá, pretože prikývne, no neprerušuje ma, lebo vie, že by mi to určite odklonilo moje zmetené myšlienky úplne iným smerom.

,, Tak teda, Marko chcel aby som išla s nim, aby ma mal pod dohľadom, pričom hneď len čo okolo neho prešla nejaká blond barbie, zabudol, že existujem, ale to ti snáď ani nemusím hovoriť, poznáš predsa môjho brata, vieš aký je.

Môžem otázku? Chcela som sa ťa na to opýtať už skôr ale vždy som na to zabudla." nečakám na jeho zvolenie, on sa ani nepokúša odpovedať, lebo vie, že to nemá zmysel.

,, Bol taký stále, myslím, či sa stále bál namotať na jedinú ženu alebo to vždy bral ako hobby, voľnočasovú aktivitu? Myslím to jeho neustále naháňanie iných sukní, schôdzok na jednu noc, pretože mam oňho strach, nemyslím teraz na pohlavné choroby a pliagy tohto typu, skôr ako dlho vydrží žiť vzťahy bez lásky a bozky bez citov.

Len mi povedz, že to nerobí aby na nejakú zabudol a že sa nesnaží vymyť si z mysle tvár ženy, ktorú mal rád, a ktorá tu s nim teraz nie je." skutočne sa oňho bojím, pretože je to môj brat, ktorého mam radšej než všetko na svete a zároveň by som ho najradšej nakopala do zadku, za to, že sa nevie správať ako dospelý chlap a že sa predo mnou snaží schovať niečo, čo už dávno tuším, no neviem pomenovať.

Čakám na odpoveď a tá neprichádza. Čakám dlho, počítajúc tikanie hodín na stene, rátajúc sekundy so zadržaním dychom, až celá sčerveniem...

,,Čo bolo ďalej?" Povie napokon. Ako fajn, kľudne mi nemusíš odpovedať, kľudne ma ignoruj a stáčaj debatu iným smerom, myslíš, že nedokážem nájsť pravdu aj sama ? Že tomu neprídem na kĺb.

Pravda je, že neprídem, nezistím pravdu a na moje otázky budem dostávať len vyhýbavé odpovede, až do kým nezačnem vrieskať a dožadovať sa odpovedí, ktoré aj tak nikdy neprídu. Napokon mi z toho preskočí a umlčia ma, až keď ma zavrú na psychiatriu.

,, Tak, teda dobre, ak pre mňa nemáš odpovede...Šťastie, že nezbadal, že v bare sa objavil Michal, pretože to by som tu teraz nesedela ale zháňala dobrého právnika, ktorý by ho dokázal vysekať z vraždy. V každom prípade, nepoznáš niekoho takého? Rada by som mala v zálohe takú osobu pre prípad núdze."

,,Nie, nikoho."

Ďalej už len rozprávam, ako som tam stretla Markovho kamaráta, že ma zobral na strešnú terasu, že sme trošku pili, trošku viac. Ako sme potom išli na jeho motorke, skrátka všetko, podrobnosti z celej piatkovej noci, na ktoré som si zatiaľ dokázala spomenúť.

Pomedzi rozprávanie sa napijem minerálky z pohára, ktorý predo mňa položil tesne po tom, čo som prišla, pokračujúc ďalej mu rozpoviem všetko úplne všetko. Že mám nové vlasy, ale tie si všimol, že mi ich urobil dredér v budove, ktorá vyzerala priveľmi strašidelne. Ako som sa bála tam vojsť ale zistila som, že nie je čoho, pretože to nebolo stredisko gangstrov ale tetovacie štúdio, kde sa dala kúpiť tinktúra z mariánky a tovar podobného a nelegálneho typu.

,,Posledná vec, ktorú si dokážem vybaviť v hlave je, že som odtiaľ vyšla s dredami, nasadla na motorku za toho vysokého čiernovláska a odfrčala. Mala som pocit, že žijem, srdce mi búchalo ako pred infarktom a ja neviem či to bolo skutočne alebo iba ďalší výplod mojej fantázie ale mam pocit akoby som niečo cítila, pričom to kľudne mohlo byť alkoholom ale nebola to zlosť."

,, Čo presne si cítila?" povie so záujmom a prestane sa hrať s perom, ktoré pred chvíľou držal v ľavej ruke a teraz leží na papieroch, ktoré sa mu váľajú po stole.

,,Ja neviem, bolo to akoby si zažil úplne úžasný deň, akoby si po prvý krát videl more a pláž. Bolo to ako, akoby si sa pražil na slnku a z ničoho nič by ťa ovial vietor a ty by si sa mohol nadýchnuť čerstvého vzduchu. Mala som pocit, že som výnimočná, jedinečná, ja neviem. Som z toho celého príliš zmetená aby som dokázala povedať viac ako: vau."

,,Nechcem tá prerušovať, ale teraz si povedala omnoho, omnoho viac ako vau. A čo potom?"

,,Potom? potom som sa zobudila v jeho posteli, utiekla z jeho bytu a ani nevidela jeho tvár za normálneho denného svetla, takže som nemohla vedieť, že som sa vyspala s Markovým kamošom Matejom, zistila som to až deň po tom a hrozné ma to vzalo, pretože chápeš, ani si to nepamätám a som z toho strašne zmetená, hrozne. Sakra, ty ho poznáš?!"

Neviem či mám plakať, alebo sa smiať keď sa v jeho tvári ukáže zmätok, hnev a smútok naraz, ak sa to vôbec dá. Lebo mi to mohla dôjsť, že Bob je aj Markov kamarát, najmä jeho, čiže asi chodia spolu na biliard, piť a všetky tie veci, ktoré partia mužov, čo sa poznajú roky spolu robia aj napriek tomu, že majú manželky a rodiny . Ale hoci Bob Markovi nič nevraví, teda, nič z toho, čo mu poviem, ostáva len a len medzí nami, teda dúfam, že to tak je, pretože mi Bob dal svoje slovo muža ale čo je v dnešnej dobe slovo muža, však?

Neviem, či nie sú osoby, ktorým to povie. Viem to podľa seba, že ak mam tajné informácie, tajomstva alebo akékoľvek pletky, v momente, keď si to mam nechať pochované v sebe, začne sa to drať na jazyk a nemôžem si pomôcť, musím to povedať ďalšej osobe, takže nie som najsprávnejšia osoba na udržiavanie tajomstiev, viem to.

Lenže čo to zmení? Matej je rovnaký ako môj brat, takže som bola len jedna noc jeho prešukaného života a tým to myslím končí, nie. Tak ma nemusí trápiť, že sa poznajú, ale trápi ma to.

Bob však mlčí, neviem na čom som a ten pocit, ktorý by som mohla cítiť, ale necítim, ma štve. Nie to, že neviem pravdu, na to sa dá privyknúť a veľmi ľahko, skôr neistota, nestabilná stena podo mnou a časovaná bomba, ktorá odpočítava ako stopky.

,, Tak poznáš ho? Čierne vlasy, vysoký, betónové svaly, vojak, Markov dlhodobý spolubojovník, s ktorým chodia na misie a keď je doma na dovolenke pijú pivo v našej obývačke a pozerajú hokej.

,, Na tom snáď nezáleží, nie? Alebo záleží, máš pravdu, pretože ak si sa vyspala práve s ním, tak si v poriadnej kaši dievča, pretože je to poriadny kokot, prepáč za výraz, ale vážne je.

Hoci sa s nim dobre pije a vie rozprávať fakt najvtipnejšie oplzlé vtipy, je presne taký istý ako tvoj bracho a možno ešte trochu horší..."

,, V čom ako! " zavolám pobúrená jeho tónom a spôsobom, akým na mňa práve vysypal pravdu, navzdory tomu, že nepovedal nič, čo sama už dávno neviem.

,, Pozri, si mi ako sestra a pri najbližšej príležitosti mu rozbijem ciferník. Nedovolím aby si bola ďalší zárez na jeho posteli, jednorazovka, alebo ako to vy teraz voláte, chápeš že nim teraz si, lebo ak očakávaš viac, že by si mohla byť aj niečo viac, môžeš rovno prestať. Nie je to nikto, pre koho by si sa mala trápiť, tak isto ako nemá cenu dúfať, ja neviem, myslieť si, že budeš preňho aj niečo znamenať...." prehrabne si vlasy, vyzerá, že ho to vážne trápi. Roztopí sa mi pri pohľade na ten úprimne ustarostený výraz v jeho očiach srdce, tak ako už tisíckrát predtým, tým spôsobom ako keď vidíte priveľmi zlaté hrdzavé mačiatko, príliš veľa nehy na osobu ako som ja.

,,Bože môj, keď sa toto dozvie Marko, zabije jeho a potom teba, vieš to však? "

,, Ale nedozvie. Vieš to iba ty a sľúbil si, že nič z toho, čo ti tu poviem Markovi nepovieš."

,,Ja viem, ale Viaviana snaž sa trochu pochopiť aj mňa... Budem musieť vymyslieť historku, ktorou ho budem kŕmiť, aby sa to nedozvedel. Vieš ako nerád klamem."

,, Viem, ale opakujem, Marko sa nič nedozvie, ak mu to celé sám nepovieš. "

,, Dobre, len budem musieť vysvetľovať Matejov rozbitý ksicht. " pokrčí ramenami, zatiaľ čo ja pretočím očami a vzdychne si.

,, To je celé? Všetko z tvojho katastrofického víkendu?" znova sa na mňa uškrnie navzdory tomu ako veľmi je naštvaný, vidím na ňom, ako sa snaží premáhať.

,, Nie, rozhodne nie. Lebo vieš, mala som v sobotu osemnástku a Gregor mi pripravil oslavu, na ktorej ma vystrašil a teraz ho hľadá polícia, pretože bol hrozne opitý a urobil niečo, čo by v normálnom stave nikdy neurobil a z toho nedostatku kyslíka som omdlela niekomu do náruče a prebudila som sa vo svojej posteli, v pyžame v nedeľu ráno a poviem ti nemám tušenia ako som sa tam dostala, jediné čo viem je, že som sa viezla v aute a prisahám že v ten piatkový večer som bola opitá možno aj na otravu alkoholom ale v sobotu som bola čistá ako ľalia, lebo som si ešte pamätala tu opicu a nechcela som sa zobudiť do nedeľného rána s vygumovaným mozgom. Aj keď po prebudenie po piatkovej noci, ten šok ma presvedčil, že som to trochu prehnala. Ale vieš čo bol gól celého víkendu? Keď som skočila na pokrčenú deku na gauči a vieš kto pod ňou spal? U nás? Matej! To možno on ma doviezol domov, alebo ja neviem."

,,Čo také Gregor urobil." Povie, reagujúc na prvú časť toho, čo som povedala akoby som si práve nevydýchala pľúca od toho, ako som naňho všetko rýchlo vysypala.

,, Chcel ma uškrtiť, pretože som mu povedala, že ho už nikdy nebudem milovať... Ale vieš, on nie je zlý, len bol opitý a pravdepodobne ho štvalo, že som sa dokázal baviť aj bez neho, pretože ma v piatok v noci videl. Ale vieš, on by mi nikdy vedome neublížil, že.? "

,, Robil to po celý čas."

Ahojte
Po týždni sa znova hlásim s ďalšou kapitolou, ktorá má presne 2362 slov. Uf. Prekonáva sa a zdá sa mi, že je to najdlhšia časť zo všetkých mojich častí.

Takže Viviana zistila identitu
,,Mateja z piatkovej noci,, a aj čo je zač. Co si o ňom myslíte?

Takže chcela by som vedieť váš názor na celý príbeh a co si myslíte, že bude ďalej?

Užite si sviatky.

Emberka