Marko sedí na pohovke v obývačke, pozerá akýsi trápny thriller a dlaňou si šúcha koleno.

,, Čo máš s kolenom ?" Spýtam sa s úmyslom vystrašiť ho, keďže som sa po celý čas potichu zakrádala poza jeho chrbát, no nezľakol sa, škoda a zároveň šťastie. Už som vám spomínala, ako som ho raz, omylom ale fakt, že brutálne vyľakala? Nie?

Sama si už nepamätám, o čo presne išlo, ale skončila som s modrinou na líci, za čo sa mi veľmi ospravedlňoval, našťastie šla zakryť make-upom a jeho nikto neobvinil z domáceho násilia. Nezazlievam mu to. Misie, boj a armáda ho poznačili, na aj tak som to patrične využila. Vtedy som dostala najnovší model telefónu, aký išlo zohnať, ktorý som teraz stratila.

Môj krásny, peknučký, chutnučký, milovaný mobil.

,, Nič udrel som sa do rohu stola." Aha, tak preto tie nadávky.

Chvíľku stojím za ním a nezaujalo čumím na obrazovku telky. Keď sa znova ozve ten ženský krik, na chrbte mi naskočí husia koža, hoci viem, že je to len hlas ženy z filmu.

Tá stojí alebo beží a kričí, zatiaľ čo ju klaun naháňa po tmavom sklade. Keby ostala ticho a schovala sa niekde, klaun by ju určite nenašiel. V skratke, nenávidím takéto lacné predpotopne klišé sračky a nenávidím klaunov, ani neviem prečo mam z nich strach. Je to zakorenene niekde vo mne, hoc netuším, odkiaľ sa to vzalo..

Priskočím ku konferenčnému stolíku, na ktorom leží diaľkový ovládač a rýchlo, skôr ako mi ho Marko stihne vytrhnúť a vziať si ho späť, prepnem stanicu a ostanem zarazene pozerať na správy.

,, Polícia pátra po neznámom mužovi, ktorý dnes večer napadol mladú ženu v bare. Upozorňujeme že nasledujúce zábery nie sú vhodné pre maloletých a slabšie povahy. Ak ste spoznali muža zo záberu, kontaktujte prosím príslušné orgány." Hlásateľka televíznych novín pozerá do kamery a rozprava. Potom jej obraz vystriedajú zábery z kamery v bare, ale keďže mňa by videa tohto typu určite rozhodilo, prejdem bez záujmu do kuchyne a vytočím si pohár vody, ktorého obsah hneď aj vypijem a opláchnutý pohár položím na dres hore dnom.

Otvorím chladničku a pozerám do nej, hoci myšlienkami blúdim niekde inde. Teda, rozmýšľam, či sa mi to celé nesnívalo, myslím to auto a chlapa za volantom, pretože, mi to príde priveľmi neskutočné, aby to mohla byť realita Je to skôr ako sen. Pozerám na police v chladničke, ktoré zívajú prázdnotou.

,, Trebalo by nám ísť na nákupy." zakričím smerom do obývačky a zaklapnem bielymi dverami.

,, Nech sa páči, môžeš ísť." Počujem odpoveď. Že sa tomu vôbec čudujem, lebo toto je Markov klasický postoj, zhadzovania povinností a zodpovednosti na všetkých naokolo.

,, Nemôžem, nemám auto, do ktorého by som mohla naložiť nákup, pretože treba kúpiť toľko veci, že budeme potrebovať prinajlepšom kamión." Rozprávame sa, tak ako vždy, čiže na seba vrieskame z jednej izby do druhej.

,,Tak si vezmi moje."

,, Rada by som si, ale nemám vodičák, vieš iba včera som dovŕšila osemnásť, čiže mi je veľmi ľúto, ale budeš musieť ísť nakupovať ty." zakričím mu späť zatiaľ čo prehľadávam všetky skrinky, hľadajúc niečo malé, v mojom prípade to môže byť aj veľké pod zub, hoci toho veľa nezjem.

To je zasa môj postoj na nátlak, veľmi podobný tomu Markovmu. Snažím sa vyhnúť povinnostiam, vykrúcam sa, kým to ide a keď to nie je možné, nedá sa tomu vyhnúť, proste to urobím aj keď nerada, alebo utečiem. A odkedy som v treťom ročníku na základke po prvý raz utiekla zo školy, mám pocit, že len utekám. Som v podstate majster v unikaní.

Sú však veci, pred ktorými neutečieš, veci, ktoré ta napokon dobehnú a zrazu ta položia na lopatky, vyrážajúc tí dych, pretože aj keď neverím na karmu, náhodu ani osud a viem, že svet v ktorom žijeme je jedna veľká nespravodlivosť a lož, verím, že v každom je aspoň kúsok dobra, niečo čo nás núti zachraňovať zranené šteniatka z útulku, hoci v osobnom živote sme schopný správať sa ako krysy, svine, čo sú schopné zapredať vlastnú matku. Taktiež, že žiadny čin neostane bez následkov a trestu. Možno nie dnes, ani zajtra ani za rok či dva, ale raz určite príde deň, kedy tvoja minulosť zvládne utekať tak rýchlo ako ty, dobehne ta a všetko tí spočíta aj s úrokmi.

Ale nežijem každý deň tak, ako by nemal byť zajtrajšok, hoci viem, že tá pomyselné hranica medzi smrťou a životom je príliš tenká, nedokážem sa vysporiadať so všetkým, čo sa stalo.

Skôr prežívam zo dňa na deň a zle sny zapíjam praskami na spanie, po ktorých sa mi snívajú ešte horšie nočné mory, z ktorých sa nemôžem prebudiť, takže sa ráno prebúdzanie viac vyčerpaná ako keď som zaspávala. Akoby ma vyčerpával aj spánok. A potom, ak si nedám lieky, bojím sa upadnúť do snov, akoby som mala program v hlave, vírus, ktorý ma núti byť hore. Preto behávam a robím rôzne fyzicky náročné športy, aby som vybila batérie a spala, aj keď to veľmi nepomáha.

Napokon nájdem vzadu v skrinke, schovaný za dózou s kávou, balíček pukancov do mikrovlnku, ktoré tam predo mnou určite schoval Marko, jasné kto iný, keď tu bývame len my dvaja. Vložím ich teda do mikrovlnky a nastavím požadovaný čas. Chvíľu pozerám ako sa hnedé vrecúško otáča na podstavci, ja viem, veľmi zaujímavé, keď si do kuchyne krívajúc vlezie Marko.

,, Ak si hladná, na stôl práve dorazila pizza." Hneď sa aj otočí na spiatočnú cestu keď ho zatavím.

,, Syrová?"

,, Ako by si nevedela, že ju neznášam. Nie, Vivianka, gazdovská." Takže on nemá rád syrovú, tak ju neje a aj mám jesť tu napodobeninu pizzu ? Za prvé neznášam to oslovenie a gazdovskú pizzu taktiež, to je za druhé. Nechápem, ktorého kreténa napadlo na cesto nahádzať cibuľu, cesnak, klobásu vajíčko, syr, šunku alebo salámu a kukuricu naraz, a potom to predávať ako normálne jedlo.

,, Tak to si teda neprosím."

,, Aj tak ťa tá vôňa priláka, zlatíčko." Povie pri odchode.

,, asi ťažko." Poviem si pre seba, pretože on je priveľmi ďaleko aby ma počul.

Našťastie cinknutie, mi oznamuje ukončenie procesu vypukávania pukancov. Opatrne ich vyberie a cez dierku, ktorá sa urobila počas pukania sa snažím roztrhať vrecko, čo sa mi podarí, ale nebola, by som to ja, preslávený troublemaker , keby som neurobila nejakú somarinu a pretože boli príliš horúce, pri otváraní som si mierne spálila končeky prstov na ľavej ruke.

Hlad však, ako vždy víťazi, a preto je tá mala bolesť rýchlo zabudnutá a pukance sa snáď v okamihu dostávajú z papierového vrecúška do misky. Pár z nich sa ocitá v mojich ústach, ale neviem chutia nejako zvláštne. Takmer bez chuti a ako by ich niekto predo mnou predžul. Ale v pohode, nikdy som si nepotrpela na chuť jedla, dalo by sa povedať, že zjem všetko okrem pizze s klobásou , viete o čom hovorím.

Schmatnem misku a idem do obývačky, z ktorej sa šíri tak neodolateľne úžasná vôňa, že takmer zabudnem na to, že to nie je syrová a spácham atentát na Marka, za to, aký vie byť pako, keď si všimnem , že na stole ležia dve otvorené škatule a z každej chýba par kúskov. A jedna z nich je zbožňovaná syrová.

Jedna je pre marka a druhá moja obľúbená. Ani si neviete predstaviť moje emócie v danej chvíli. Bolo to, ako by ste vyhrali v lotérií a potom nemohli nájsť tiket s výhernými číslami a tak ho našli vo vašej starej mikine, ktorú ste chceli vyhodiť, no keďže vás zachránila, necháte si ju a vystavíte do múzeá, ktoré z tých vyhratých peňazí založíte na svoju počesť. Ok tak niečo podobné , ale ja nedokážem opísať aké to boli pocity, pretože, keď sa stratil ten počiatočný šok, odrazu v žilách prúdi toľko adrenalínu, že ho kľudne môžem darovať ako dobrovoľný darca krvi, ale v mojom prípade s inou zložkou. Adrenalínom.

Mám nutkanie na Marka skočiť a zadusiť ho od radosti, pritom, ako ho budem stískať. A to presne aj urobím. Neskočim však priamo naňho ale na pokrčenú deku vedľa neho kolenami narážajúc na niečo, čo je rozhodne tvrdšie ako gauč.

V danej chvíli so neuvedomím, že sa pod dekou môže niečo nachádzať, až keď sa deka pod mojimi nohami pohne a derú sa spod nej pridusene nadávky.

Čo najrýchlejšie odskočím na podlahu, na pevnú zem a chcem zdupkať alebo sa prepadnúť pod zem, prinajmenšom sa stáť neviditeľná. Keď sa spod nej vystrčí hlava s rozospatými očami, môj pocit sa ešte zdvojnásobí, z trojnásobí, zo stonásobní ak sa to ešte dá. Je to Markov kamarát, ktorý tu už pár krát bol, hoci som ho vždy videla len z diaľky, alebo som okolo neho iba prešla, aj keď sa mi v tom čase trochu páčil. Bol dôvodom, vďaka ktorému som si uvedomila, že ja a Gregor nemáme žiadnu spoločnú budúcnosť, pretože v čase, kým sme boli čerstvo vo vzťahu a ja som mala byť po uši doňho zamilovaná, mala som crush na Markovho neskutočne pekného, vtipného a záhadného kamoša .

Pár krát sme sa rozprávali, skôr prehodili pár slov, zvyčajne do mňa braček zabŕdal a on sa pridal. Príliš ma znervózňoval. Viete čo bola prvá vec, akú som mu povedala, prvé moje slovo smerované naňho?

Bolo to, aby ,,držal piču- sorry za výraz, ale Marko mal na mňa blbé kecy, ešte len som prišla domov, bola som naštvaná zo školy a zo spolužiačok. Kým som mu odpovedala, ten bratov kamarát ma pozdravil a hneď na to som povedal tie slová, takže to v celkovom výsledku vyznelo, akoby som to vravela jemu. Potom som sa mu už snažila vyhýbať, hoci som stále sedávala na vrchnom schode a počúvala ako sa rozprávajú s Markom o bábach.

Trapas, trapas a ešte väčší trapas. Dúfam, že na to zabudol a ja sa mu budem môcť normálne pozrieť do oči.

,,Môžem ti povedať ahoj, alebo ma zase pošleš do teplých krajín len za to, že som sa tí pekné pozdravil?" Sakra, on na to nezabudol.

,, Ahoj " poviem a vzápätí sa rozbehnem ako posledná krava preč. Jednoducho som sa nemohla viac strápniť a to ako som práve utiekla, celá červená, som si vôbec nepohla. Navyše som tam nechala úžasnú syrovú pizzu a môj žalúdok je na mňa teraz naštvaný viac ako som ja na seba.

,, Ale no, počkaj!" počujem za sebou hlas Markovho kamaráta, ale nemám v úmysle sa zastaviť, práve naopak, chcem bežať do svojej izby, zamknutá v nej a už nikdy nevyliezť.

,, Matej, nechaj ju tak!" zavrčí Marko a mňa jeho slova hrozné zabijú, pretože si uvedomím, že sa skutočne podobal na Mateja z piatkovej noci aj keď na druhej strane, tie spomienky sú stále ešte v čiastočnej hmle.

Kill me!