********Piatkový večer*********
,, Deje sa niečo ?" zvláštne sa na mňa pozrie, keď si zložím z hlavy prilbu. Stojíme pri zaparkovanej motorke na parkovisku pri starej, ošarpanej budove, ktorá by kľudne mohla byť hniezdom zločineckej organizácie alebo drogového gangu. Mám tisíc otázok, prečo ma vzal pravé tu, čo tu robíme... V hĺbke duše dúfam, že ma tu nevzal, pretože ma chce predať na orgány alebo niečo tomu podobne, pretože ja mam svoje obličky a srdce celkom rada, začínam sa trochu báť.

,,Haló." Postaví sa tesne predo mňa, čím ma vytrhne zo zamyslenia a naruší môj osobný priestor. Toto je rozhodne vec, ktorú by muž s jeho výzorom nemal nikdy riskovať, pretože sa vystavuje riziku odpálenia všetkých mozgových buniek, žien, ktoré postihol svojím činom.

Snažím sa spomenúť, čo sa on vlastne pýtal? Hlavou mi však prešlo tornádo, tú logicky uvažujúcu časť stiahlo so sebou do vesmíru zabudnutia. Táto myšlienka je toho živým dôkazom.

,, Nič. " keďže neviem aká bola otázka odpoviem asi tou najpravdepodobnejšou odpoveďou, ktorou sa nedá nič pokaziť. Omyl.

,, Vážne ?" neveriacky sa mi zadíva do očí a obočie mu vyletí vyššie ako je jeho zvyčajná výška, v ktorej trávi dni, zatiaľ čo jeho majiteľ si behá po svete a balí ženy tak, že im rozpráva o svojej bývalej manželke.

Dobre tak to vidím ja, realita? V tom chalanovi je niečo, zvláštna zmes príťažlivosti, niečoho drsného a niečoho roztomilého, čo vás núti o ňom premýšľať vo dne v noci, bez ohľadu na vás a na to, akú to na vás zanechá ujmu.

Nie je ako vytrhnutý z časopisu alebo ako playboy, je zmesou atómov a molekúl, ktoré momentálne preskakujú medzi jeho a mojou aurou, osud nás spojil dokopy a už nič nikdy v živote nebude môcť rozdeliť naše spojené duše...

Vidíte, na mne to už ujmu stihlo zanechať, prejavuje sa vo forme šialeného, nezastaviteľné toku nezmyselné poskladaných slov z aplikácie predikcia, medzi ľuďmi známej ako T9.
Laicky, v reči normálneho homo sapiens sapiens z dvadsiateho prvého storočia by to znelo asi takto: bola medzi nami istá chémia, ktorú som bezpochyby necítila iba ja, ale aj on. Áno tá iskra medzi nami rozhodne preskočila ale nehodlám byť tá, ktorá sa ju pokúsi chytiť, udržať a premeniť na plameň, nie, určite nie. Netúžim sa popáliť.

,, Áno, som v poriadku."
,, Si si istá?" prehodí do vzduchu akoby to nebolo smerované na mňa ale na veveričku niekde na strome. Premýšľam či ho mám uisťovať o dôveryhodnosti mojich slov, či mu vravieť, že nie som ako on, ako chlap, ktorý dokáže miliónkrát zmeniť to čo povedal alebo nepovedal, ale usúdim, že to nemá zmysel. Nechám ho teda pokračovať

,, Pozri ja už som bol ženatý..." Neuveriteľné on zase znásilňuje rozhovor tým, že sem zaťahuje svoju imaginárnu, údajne mŕtvu manželku, navyše čo ja s tým, sakra. Našťastie, tentokrát som si ustrážila svoj jazyk a nepovedala to nahlas, takže on bez problémov, keďže nevie čítať moja myšlienky, pokračuje vo svojom začatom monológu, stále pár centimetrov, ak nie milimetrov odo mňa, čiže pravdepodobnosť, že sa mi podarí nejako hlbšie zachytiť význam jeho slov je na dne oceána. Momentálne som viac než len rada, že vôbec dokážem dýchať.

Jemine, ja dýcham rovnaký vzduch ako on, teda ten istý, z jeho pier, fuj. To je nechutnejšie, akoby som ho bozkávala. Teda pobozkať jeho nie je nechutné , myslím celkovo bozkávanie sa mi príde dosť nehygienické.

,, čiže viem, čo znamená slovo nič." Čo má toto spoločné s jeho manželstvom. To by ma skutočne velmi zaujímalo kde sa mu podarilo zohnať mužsko-ženský slovník a rozlúštiť záhadu ich neschopnosti si rozumieť.

Okej, chápem my ženy sme z Venuše a muži sú z Marsu. Jemine čo to je, čo má znamenať ten Mars a Venuša? Ako, že keď urobíme čokoľvek nikdy to nebude viesť k tomu aby sme boli spolu, prosím, nechce mi to niekto povedať v normálnej reči, pretože ja sa v tejto chvíli necítim na nejakú hlbšiu úvahu.

,, ak som ti ublížil, tak prepáč." Vou, počula som správne alebo mám halucinácie? Prvý chlap ever, ktorý sa ospravedlnil bez toho, aby vám vyčítal, že je to aj vaša vina. Prihliadnuc na to, že nič neurobil, teda urobil ale myslím nič zlé.

,, Ty sa mi snáď zdáš. Som v pohode... Vážne." Presviedčam ho. ,,A neuveríš ako užasne mi bude, keď trochu poodstúpiš a necháš ma nadýchnuť." Tento raz sa mi nepodarilo ovládnuť syndróm predbiehajúcej sa papule a povedala som to čo som mala na srdci.

Pozrie sa na mňa akoby videl ožiť zebru, myslím tú, ktorú namaľovali na ceste v mieste prechodu. Urobí krok dozadu, rýchlo naberiem do pľúc chýbajúci kyslík a skôr ako stihnem vydýchnuť je znova pri mne, drží ma okolo pasu, pritláča ma k sebe akoby bol malé dieťa a ja obľúbené plyšové zvieratko, s ktorým spí, aby mu odohnalo zlé sny.

To prirovnanie sa mi k tejto situácii hodilo, teda až na to spanie.

,, Ak si v najlepšom poriadku, prečo vyzeráš akoby si plakala? Vieš ono rozmazal sa ti make-up, vyzeráš ako abstraktne umenie, a to veľmi nemusím." Celý čas mi to vraví akoby do pier, takže mi dlhšie trvá, kým mi dôjde, čo vlastne povedal.

Keď sa to môjmu mozgu podarí ako tak spracovať, keď si uvedomím, čo vlastne povedal v tom momente ucuknem dozadu od jeho tela, v tej rýchlosti a zmätku stratím rovnováhu a ocitám sa na zadku. Znova raz ma nechal padnúť. Rozhodne mi to urobil schválne. Som strašne rozčúlená z jeho správania, z jeho smiechu, z toho aký je hajzel a zároveň sladký, ako na mňa vplýva jeho osoba. Som nahnevaná aj na seba? Nie, myslím, že ja za nič nemôžem. Som len úbohá obeť.

Dostanem sa na nohy, zdôrazňujem sama, lebo, ten somár nie je schopný ničoho iného ako smiechu a vyberiem sa do tej divne vyzerajúcej budovy.
,, Keď ťa prejde ten záchvat smiechu, príď dnu."

Potrebujem nájsť zrkadlo a vodu, aby som sa zľudštila. Asi si budem musieť zaobstarať neroztekavú maskaru, pri ňom ju budem pravdepodobne potrebovať.

Pri prechádzaní okolo neho ešte prehodím: ,, Idiot! " Som taká naštvaná, že mi je jedno, či tam vnútri je gang, drogoví díleri, pašeráci zbraní, alebo čo ja viem čo, hlavne že budem môcť z hlboka dýchať, ďaleko od Mateja... hmm... , aké má on vlastne priezvisko?

**********Súčasnosť***********

Prebudila som sa, zase. Také nešťastie. Niekedy premýšľam o svojej smrti. O tom, že by som chcela zomrieť v spánku, utopením alebo umrznutím. Smrť ,, na starobu,, mi naháňa hrôzu. Väčšiu ako prebudenie sa uprostred noci na krik, ktorý sa hrôzostrašne rozlieha po tichom dome.

To presne ma zobudilo, výkriky do tmi. Nadávky a vrieskanie akejsi hysterickej ženy. Počkať, ako to, že ležím vo svojej posteli, prikrytá perinou keď som naposledy spala v aute?

Posadím sa a rozospatými ocami sa obzerám po izbe. Všetko je na svojom zvyčajnom mieste, v usporiadanom chaose. Pri pohľade na to, by si mohol každý povedať, že tu mám neporiadok, ale mne to takto vyhovovalo, vyznala som sa v tom a nemala som problém čokoľvek kedykoľvek nájsť.

Domom sa ozvú Markove pridusené nadávky. Znelo to bolestivo. Do riti, niečo nie je v poriadku.

Vyhrabem sa spod perín a položím bosé chodidlá na studenú dlážku. To, že som si topánky určite nevyzúvala sama ani nestojí za reč. Posledné dva dni sú pre mňa jedna veľká záhada.

Vyberiem sa k dverám.
Prebehnem, áno práve som sa nechcene prebudila, takže neočakávajte šprinty, skôr to nazvime: slimačím tempom prejdem okolo veľkej vstavanej skrine, na dverách ktorej mám zrkadlo, pohľad na svoj vlastný odraz v zrkadle ma zarazí.

Nezvykla som si na to, že mám dredy, to, že neviem ako sa dostali na moju hlavu je jedna vec, horšie je, že nemám tušenia, ako sa mi podarilo dostať do pyžamových šortiek a trička s podtlačou môjho obľúbeného Avengera, Thóra. Takmer začnem panikáriť, keď počujem Marka a nejakého chlapíka ako po sebe ručia.

To sa mi snáď zdá. To si tam dole spravil Marko párty alebo čo?

Rozbehnem sa od svojho najlepšieho kamaráta - zrkadla- a bežím zabiť snehulienku otráveným jablkom.

Bravúrne bez sebe menšieho poškodenia preskočím hŕbu kníh, oblečenia a téglikov od ovocných jogurtu, obídem bielizník so zásuvkami, pohovku, stolík na ktorom sa váľa ďalšia hŕba odpadkov od jedla. Možno by som už vážne mohla poupratovať.

Otvorím dvere a zamierim k schodisku, tú vzdialenosť prejdem za niekoľko malo sekúnd. To, čo mi napadne je úplne mimo tejto situácie, prostredia a celkovo neviem, prečo mi to napadlo práve teraz?

Ale v akom byte som sa to dnes ráno zobudila, keď Matej povedal, že nemá rád abstraktné umenie a ten byt, z ktorého som ráno utiekla bol takýchto obrazov preplnený? A kto je sakra ten Matej!?