Keď otvorím oči, prvé čo si všimnem je chlap sediaci vedľa mňa. Ruky ma položené na volante a uprene sleduje cestu. Vidím jeho profil, zaťatú ostro rezanú sánku a vypracované ramená a ruky. V prítmí, ktoré je v aute mam problém zachytiť všetky črty jeho tváre ale v pravidelných intervaloch prechádzame popod lampy.

Svetlo z pouličného osvetlenia mi zakaždým odkryje kúsok viac z jeho profilu. Všimnem si, ako mu prameň rozcuchaných vlasov padá do čela a on zakaždým mykne hlavou do prava, ako priviera viečka keď ho oslepí oproti idúce auto so zapnutými diaľkovými svetlami, a potom par krát v rýchlych intervaloch zaklipká. Na pár sekúnd silnejšie zovrie dlane okolo volantu, potom sa uvoľní a palcami vyklepkáva akýsi rytmus. Šoféruje s kľudom až mam pocit, že sa s tým autom mazná.

Bože, na takýto pohľad by som si vedela zvyknúť.

Sedím na mieste spolujazdca, nesedím však v smere jazdy ale otočená k šoférovi. Som kompletne poskladaná na sedadle, nohy mám pri tele a pod hlavou mam čosi mäkké, akoby malý vankúšik . Som schúlená v klbku a zakrytá mikinou, ktorá ma hreje a pri tom sakra pekne voní.

Nenápadne sa obzerám po interiéri auta. Prvé, čo mi udrie do nosa, to najvýraznejšie je vôňa vanilky a niečoho známeho, tak známeho a zároveň sladko upokojujúceho. Nemyslím však sladkého. Tá vôňa ma od sladkej vône poriadne ďaleko. Je to skôr ťažká vôňa. Neviem ju identifikovať ani zaradiť k vôni, ktorú poznám. Je špecificky špecifická.

Palubová doska je vykladaná leštenou imitáciou dreva, leskne sa a odráža lúče svetiel späť na dokonale čisté čelné sklo, ktorým vnikli dnu. Sledujem ako sa trbliecu a napokon zmiznú.

Mala by som panikáriť ale nechce sa mi. Som tak brutálne kľudná, až ma to straší. Akoby som mala utlmene myslenie, ťažké viečka a svaly. Napriek všetkému je mi fajn.

Nepatrne otočím hlavu na bok, čiže sa pozerám na zadne sedadlá. Na sedadle za šoférom je pripútaná detská autosedačka a na sedadle vedľa je niekoľko plyšákov a hračiek. Zdá sa to len mne alebo je to vážne trochu divné.

Privierajú sa mi viečka. Neviem kto je ten chlapík vedľa mňa, prečo ma v aute detské veci, ale neriešim. Možno to je nejaký úchyl, no popravde, nechce sa mi tým zaoberať.

Áno je to nezodpovedné a hej rozhodne to nie je správanie dospelého príčetného človeka ale moje flegmatické ja bolo vždy, úplne vždy silnejšie ako zdravý rozum. Nevraviac o tom, čo za divy dokáže spôsobiť, keď sa stretne s únavou. Až vtedy sa da zažiť sto percentná cvokáreň.

Viečka sa mi svojvoľne zavrú v momente, keď začnem premýšľať o tom, že to kľudne môže byť sedačka jeho súrodenca...

*********Piatková noc*********

Takže sa znova vezieme... Ulicami... Do neznáma... Len ja a chlapec v sivej mikine. Opretá o jeho chrbát sledujem okolie. Budovy, ako mi miznú pred ocami, strácajú sa a rozmazávajú do šmúh. Vznášam sa myšlienkami úplne inde, vo svojej vlastnej dimenzii( kludne to volajme demencii) .

Nostalgia a čudný smútok mi napadli mozog ako mimozemšťania planétu zem v hlúpom sci-fi filme. Tuhšie sa pritisnem k zdroju tepla predo mnou a rukami sa ho chytím ako kliešť. Keby že sa ho pustím, tak spadnem, čo je logické.

Celého to na mňa padlo. Výškové budovy sa pomaly valia na mňa, poháňané gravitačným zrýchlením a dusím sa v prívale vlastných sĺz. Kvôli nim strácam výhľad na svet a navyše sa mi zahmlieva sklo helmy. Mám obmedziť prijem kyslíka a vydaj oxidu uhličitého na minimum?

Pýtam sa prečo, prečo som sa znova dostala do stavu depresie, úzkosti, pretože ak ma to zvyčajne zmôže, som sama, sama ako bunka v hlave muža, nikdy nie pri niekom. Takže prečo? Odpovede na moje otázky? Tie si lietajú niekde v časopriestore, ďaleko, ďaleko odo mňa.

Znova tá myšlienka, že som si to nezaslúžila. Že Si nezaslúžim sedieť tu, mat úžasný čas, zabávať sa a byť úžasne nevysvetliteľne šťastná. Dobre to trochu preháňam, som len trošičku v dobej nálade, najmä vďaka množstvu vypitého alkoholu a kvôli Matejovi, ktorý je stupídny ale zlatý. Áno je zlatý, ak považujete vysokú nasvalenú horu, ktorá je neskutočne sexi za zlatú.

V skratke, nezaslúžim si byť v povznesenej nálade, pretože som vrah. Mojou jedinou obhajobou je, že to bola nehoda, hlúpa náhoda, ktorá priviedla zakrpatený Michalov mozog k myšlienke, že ak nasype dievčaťu do nápoja nejaké svinstvo, čím ju zdroguje, tak si zašuká. Zúfalé a trestuhodne.

Taktiež dostal svoj trest. Odňatie slobody. Ale čo je par rokov v chládku oproti ľudskému životu, ktorý má nevyčísliteľnú hodnotu?

Čo je oproti tomu strata citu? Nič. Kvapka v mori výčitiek svedomia. Nikdy som nebojovala proti osudu, ktorý ma postihol, pretože akcia rovná sa reakcia. Zaslúžila som si tento trest. Zaslúžila. Zaslúžila, pretože som vrah.

VRAH!