Hneď, len čo som precítla sa mi zdalo niečo zvláštne. Posteľ bola akosi viac mäkka, perina voňala vodou po holení, mužským parfumom a zvláštnym pachom. Toto jednoducho nemohla byť moja posteľ. Slnko mi svietilo na tvár, musela som si zacloniť oči, aby som aj niečo videla. Keď som si privykla na nevídanú žiaru a poobzerala som sa okolo seba, takmer hneď som pochopila.

Nebola som ani vo svojej posteli ani vo svojej izbe. Miestnosť, zariadená elegantným nábytkom z tmavého masívu som predtým v živote nevidela. Začula zvuk akoby si niekto spieval vo sprche. Príjemne hlboký mužský hlas. Doriti.

Snažila som sa po izbe pozbierať kusy svojho oblečenia, keďže po tom , čo som sa postavila z pod periny som zistila, že som len v spodnom prádle. Doriti.

Neviem si spomenúť čo som robila včera v noci, to že som sa ráno zobudila v cudzom byte pravdepodobne v byte nejakého chlapa, som vôbec nečakala. Ako tak poobliekaná som sa snažila nájsť svoj telefón a topánku. Bez výsledku.

Z izby som zazrela biele vchodové dvere, opatrne som prešla cez úzku chodbu, na stene ktorej viseli chaotické abstraktné obrazy. Potichučky som otvorila dvere. Sotva som vystrčila do chodby nohu z bytu som začula pohyb.

Pri hrmote dvier na pravej strane chodby spanikárim a bosá, strapatá a rozospatá vykĺznem z bytu. Doriti, doriti, doriti. Marko ma zabije.

Zbehnem štyri poschodia nadol a rýchlo vybehnem z paneláku.
,, Zbohatlícka štvrť." Nahlas som si odfrkla. Byty ešte ani nezačali stavať a už boli predané za enormne ceny. Teda s Markom sme na tom tiež neboli najhoršie, pretože mal fakt dobrý plat, len som si nedokázala samu seba predstaviť ako žijeme v tejto časti, kde mal každý najnovší mercedes a každý druhý dva. Alebo možno aj ešte drahšie značky. Do áut som sa nikdy veľmi nevyznala. V podstate pochybujem, že by som mohla vôbec byť vodička.

Zastávka bola takmer hneď pred vchodom a na počudovanie na nej stál autobus. Nezáležalo na tom kam išiel hlavne, že ma odtiaľto dostane preč. Predstavila som si samú seba ako som musela vyzerať a v duchu som sa sama sebe zasmiala.

Par babiek sa na mňa pozrelo spôsobom vieme, čo si v noci robila, ty nehanebnica, skutočne som sa tak aj cítila. Bolo to zvláštne. Tie pohľady a potmehúdske úškrny mi vôbec v mojej situácii nepomáhali, no v podstate mi zároveň boli všetci tí ľudia ukradnutý. Mali aspoň nejaké rozptýlenie takto po ránu. Predsa bosú, strapatú ženu, s jednou lodičkou v ruke, oblečenú na nočné barové výlety a v stave s názvom opica asi nemali možnosť vidieť každý deň.

A v to ráno som musela vyzerať skutočne hrozne.