Joia si výlet v lunaparku veľmi užila. Doposiaľ nemala možnosť povoziť sa na podobných atrakciách. S rodičmi či s Yejunom na takéto miesto nezavítala, čo bola veľká škoda, lebo sa jej kolotoče páčili.

Vii stačila jedna jazda na horskej dráhe a vyhlásila, že ju viac nik neprehovorí na repete. Preto postávala obďaleč a kývala tým dvom nebojácnym bláznom.

Nakoniec ich po niekoľkých hodinách ukecala na posedenie pri káve. To bola pre ňu činnosť ako šitá na mieru. Len tak sa vyvaľovať v kresle a chlipkať kávičku v obklopení rustikálnych prvkov.

Joia jej vyrozprávala ako si spolu s Namjoonom vystrelili zo Seokjina, ako vytratil peňaženku a aký úžasný deň strávili v kníhkupectve. Tiež jej prezradila o tej lahodnej zmrzline s kandizovaným ovocím.

„Zdá sa, že sa vskutku dopĺňate. Som rada, že ste si urobili pekný výlet," vmiešavala si lyžičku cukru do svojho latté, zatiaľ čo Joia sŕkala grepovú limonádu cez bambusovú slamku.

„Mala si vidieť ten Jinov výraz!" chvastal sa Namjoon. „Môžeš ľutovať, že si tam s nami nebola. Joia je nádejná herečka."

„O tom nepochybujem."

„Povedz nám príhodu aj ty," oslovilo ju Joia a uprosila ju svojím psím pohľadom: „Študuješ tu na univerzite. Určite si zažila dáke vtipné zážitky."

„Jedna by sa našla. Je ozaj k popukaniu," nadšene začala.

„Tak smelo."

„Beomseok, ktorého meno viac nebudeme vyslovovať," úkosom sa zabodla do postavy zaujatého Namjoona, no pokračovala. „Sa raz uchádzal o jedno dievča. Namiesto toho aby s ňou flirtoval, mu cez nos vystreklo kokosové mlieko."

„To je ale idiot," zareagovala Joia a zotrela si z brady limonádu, pri ktorej sa skoro zadrhla.

„Buď slušná, Joia!"

„Moja reč," súhlasil s ňou Namjoon.

„Mali by sme si niekedy podobný výlet zopakovať," navrhla hanblivo Joia a oprela sa dozadu o pohodlné kreslo: „Chvíle ako tieto nie sú vždy samozrejmosťou."

„Pôjdeme kam len budeš chcieť," odvetil bez zaváhania, ako keby im nič nestálo v ceste. „Kamkoľvek, kam povieš. Pravdaže až keď skončíš rok s vyznamenaním."

„To nie! To je predsa vydieranie!" zhrozila sa Joia.

„Tentoraz má pravdu, Joon..."

„Via! Dobré výsledky sú dôležité."

„Byť dobrým človekom je ale dôležitejšie," ohradila sa Joia. „Sám to neustále opakuješ."

„Nemýli sa!"

„Tak aspoň prospej veľmi dobre."

„Urobím, čo budem môcť," sľúbila mu s oslnivým úsmevom a vrátila sa k svojej osviežujúej limonáde.

~

Via sa koncom dňa musela vrátiť naspäť do kampusu, zatiaľ čo sa mal Namjoon ponáhľať na najbližší vlak. Seokjin ho furt otravoval cez správy a každú hodinu vyzvedal, či už vpratal svoju zadnicu do vozňa.

Je čas vrátiť sa domov. Ale kde len je?

Rovnakú otázku si kládla aj Joia, ktorá si počas celej cesty na stanicu hľadela na zafúľané topánky. Ruky mala zakvačené vo vreckách svojej chlapčenskej denimovej bundy.

Ako už spomínal, Joia sa od ostatných líšila ako tulipány od ruží. Predpokladal, že práve to bol najväčší dôvod jej osamelosti. Nezapadala do kolektívu, rozmýšľala odlišne ako deti jej veku, s pochopením sa nestretla ani pod rodičovskou strechou. Outsider. Nech ho to akokoľvek zraňovalo, musel si tú pravdu pripustiť.

Joia je outsiderom.

„Pozeráš na mňa každú sekundu, Namjoon. Tak to už vyklop. Čo je vo veci?"

„Nechceš sa vrátiť do Soulu, že nie?"

„A ty snáď hej?"

„Úprimne ani nie," pomykal plecami. „Ale musím sa vrátiť. Spoliehajú na mňa."

„Držia ťa nad vodou," doplnila ho s malým úsmevom. „No mňa nemá kto držať. Rodičia, Yejun, priateli...zisťujem, že vlastne nikoho na svete nemám."

„Pravdaže máš," protirečil jej. „Máš rodinu, aj keď nie perfektnú a nás s Viou."

„Niekedy je lepšie zabudnúť a nechať to plávať."

„V tvojom prípade rozhodne nie. Ja to s tebou nevzdám, Joia. Si síce tvrdohlavá ako baran, ale nanešťastie si sa mi dostala pod kožu. Nenechám ťa z môjho života zmiznúť bez boja."

„Čo keď zmiznem a ani o tom nebudeš tušiť?"

„Tak ťa nájdem skôr než stihneš urobiť dáku somarinu. Nezabúdaj," prstom si poťukal spánku. „Sme prepojení."

„Sme šialení," vyriekla.

„Aj to."

„Kedy nám ide vlak?"

„Rada odbáčaš od témy, že?"

„Rada."

„O necelých dvadsať minút."

„A o necelé dve hodiny už budeme v Soule. V tom Soule, kde modrej oblohy niet. Ak by sa dalo, zostala by som vo Wondžu."

„Ja tiež."

„Tak zostaňme."

„Vieš, že to nie je možné. S lúčením však nepočítaj."

„Beriem ťa za slovo."

~

Klame ma myseľ, alebo to tu vyzerá úplne inak?

Mohla sa pokojne pozastavovať aj nad každým detailom, puklinkou v stene, svetelnými tabuľami s rozpismi vlakov. Ľudí tu bolo viacero, najmä tých s pracovnými kufríkmi a batožinou, keďže cestovali domov za svojimi rodinami.

Znenazdania do nej ktosi zozadu narazil, až sa takmer rozčapila na zemi. Chvíľu neisto balansovala, no fľochnutiu, na tú nešikovnú osôbku, sa napokon neubránila.

„Nechcem sa ťa pýtať, lebo ak by si chcela, povedala by si mi o tom aj sama, no..."

Namjoon hľadal správne slová a odložil svoj mobil do nohavíc. „Kedykoľvek bude Yejun potrebovať usmerniť, pošli ho za mnou."

Joi trhlo kútikmi pier. Tento muž, čo zozačiatku mohol pôsobiť povýšenecky či arogantne, jej ponúkol ochranu a pomoc bez toho, aby si za to niečo účtoval. Jej rodičia sa v ňom naozaj mýlili. Od snoba mal na míle ďaleko.

„Ďakujem, ale poradím si s ním aj sama. Aj tak rátam s tým, že onedlho zmizne na výšku kamsi do Tägu alebo do nejakej inej diery..."

Namjoon nechcel ďalej zabŕdať do rodinnej témy. Po dnešku videl na Joi odhodlanie skĺbené s nezlomnosťou, ako keby jej Wondžu dodalo energiu a vytrvalosť. Obávať sa o ňu bolo teda zbytočné, no predsa mal strach. Preto aj začal kuť plány, ako by šikovne votrel do bytu Baiovcov.

„Mimochodom," odkopla špičkou tenisky kúsok zablúdeného štrku, čo sa jej akýmsi záhadným nedopatrením primotal pod nohy. „Teraz na hodinách matiky preberáme dosť zložité učivo. Myslíš, že by si-"

„Dozaista."

„Potom očakávam, že tento rok prejdem," uchechtla sa sprisahanecky, keďže si ju spolužiaci zvykli často doberať.

Namjoon si bol vedomý toho, že by jej nemal sľubovať hory-doly, lebo dokonca aj jeho budúcnosť bola dosť nejasná. Čo ak sa mu do toho pripletie ďalšie turné? K tomu všetkému musel drieť na albume, na textoch a podkladoch. Nehovoriac o tom, že by mal vyšperkovať svoje tanečné pohyby. Napriek tomu jej však nemohol povedať nie. Nemohol odmietnuť dievča, ktoré mu spestrilo život azda aj o tisíc percent.

„Uvidíš. Budeš najlepšia v ročníku."

„A ja získam toho najlepšieho učiteľa na svete!"

~

„Nechceš si to nechať uležať v hlave? Príde mi to ako obyčajný nonsens bez riadneho uváženia..."

„Nikdy nekonám bez uváženia, Beomseok."

„Tvoj priateľ sa mohol krotiť."

„Ty si sa mohol krotiť tiež. Obaja ste sa chovali ako deti," odvrkla Via a naďalej skladala svoje oblečenie do cestovnej tašky.

„Naozaj chceš kvôli nemu odísť? Teraz?"

„Až po ukončení semestra a to už nie je tak ďaleko. Rada si dopredu pobalím aspoň nejaké veci, nech nemám toho potom naraz veľa. Navyše som sa dohodla, že cez víkend navštívim Soul. Nebola som tam už pekne dlho."

„Aj tak je to hlúposť," zašomral si sám popod nos a rozvalil sa na posteli Viinej spolubývajúcej. „Vraj ti to dovolil. Vravela si, že chce pre teba iba to najlepšie. A teraz bezhlavo odídeš, pretože bez teba nevie existovať? Chudáčik..."

„Radšej ho prestaň osočovať, Beomseok, lebo ani ja moju ruku nestihnem včas zastaviť," pohrozila mu sledujúc, ako si končekmi prstov prešiel po mieste, kam mu Namjoon poobede uštedril ranu.

„Nezdá sa mi ako vhodná partia pre teba..."

„Mňa nezaujíma čo sa ti pozdáva a čo nie," pokrútila hlavou. „Ja ho poznám dlhšie než ty. Sama viem, čo je pre mňa a pre neho najlepšie. Už som sa rozhodla. Doštudujem na diaľku a vrátim sa do Soulu. Potrebujem ho a aj on mňa."

„Si jedna z najlepších. Vážne to chceš len tak zahodiť? Pre blbú lásku?"

„Nezahadzujem školu. No ak by som to aj musela urobiť, neváhala by som. Určite nie, ak by v stávke bola moja rodina."

„Tomu fakt nechápem," zachmúril sa Beomseok, zatiaľ čo si clonil tvár dlaňou.

„Raz to pochopíš," dopla zips na svojej taške, s ktorou sa dotackala k okraju postele.

Ešte zopár týždňov vo Wondžu, a potom sa s týmto miestom rozlúčiš nadobro.

Počas štúdia si skutočne neuvedomovala, aký život vedie Joon a Joia v Soule. Nebrala to jak sebeckú zaslepenosť, no práce mala vyše hlavy. Chcela si dokázať, že môže v živote uspieť tak isto ako aj iní ľudia s titulmi. Avšak až po dnešku došla k tomu, čo je podstatné. Až po tom lunaparku, až po tej kaviarni, až potom, čo Namjoon udrel Beomseoka, prišla na to, že uspela v niečom oveľa dôležitejšom než bola škola. Uspela v láske.

„Dnes si divná," neodpustil si Beomseok a viac jej nevenoval svoju drahocennú pozornosť. Ani vtedy, keď Via opustila priestory svojej izby a pobrala sa von.

Vyšla vo svojej nočnej košeli, navlečená v tenkom svetri z internátu. Na oblohe sa naháňali hviezdy, mesiac žiaril v splne. Bola to jasná noc bez mrakov, nikoho vonku nebolo až na jeden párik, čo sa opieral o kmeň starého stromu pri neveľkom rybníku.

Žijem v mori samoty a ničoty, za horizontom prostého ľudského zmýšľania. A preto sa cítim opustene. Ako keby to bol môj osud, no pokiaľ aj je, viac ho už nechcem.

V mysli sa jej vybavili práve tieto slová, ktoré sa jej odvtedy, čo ich začula prvýkrát, zaryli hlboko do srdca. Ten noci ich vyriekol Namjoon.

Čo ak každý z nás žije za horizontom prostého ľudského zmýšľania? Ja, ty, Joia... všetci žijeme vo vlastných moriach samoty a ničoty, no sme stále opustení, ak sme spolu? Možno sme boli, no viac už nie sme.

Zamyslene sa zapozerala na čierne nebo a pokračovala vo svojom zapeklitom uvažovaní.

Nie sme sami. Sme spolu.

Hlavou jej v rýchlosti presvišťala posledná myšlienka.

Ste už na ceste domov, Joon?

~

hello guys!

dnes sme mali trošku viac scénok než obyčajne, ale hádam vám takéto rozkúskovanie veľmi neprekážalo :'(

uvedomujem si, že som schopná vydávať časti len vtedy, keď som doma a momentálne mám ďalšie voľné dni kvôli príchodu Červenej armády 🩸

dnes sme sa stretli aj s aktuálnym pohľadom Vii. Beomseok mal tiež svoj comeback. komu sa ešte viac sprotivil? 😝

dúfam, že ste mali pekný deň a že všetko v škole stíhate. nie ako ja, heh. 👉👈

let me know your opinions~

sga.( ꈍᴗꈍ)