Prechádzali sa po pôde univerzity s kyticou a bonboniérou belgickej kvality. Joia sa medzitým upokojila, spolu s Namjoonom si dopriali fastfoodovú odbočku. Oči mala od sĺz stále opuchnuté, no rozhodne sa jej duši uľavilo. 

„Zosypala som sa ako domček z kariet. Odpusť mi, neviem, čo to do mňa vošlo." 

Snažila sa s ním kráčať zarovno, zatiaľ čo si čítala z knižky, ktorú dostala. Okamžite sa do nej zažrala, skrátka nemohla odolať novému príbehu, čo mala na dosah ruky. „Bežne taká umrnčaná nie som. Vážne."

„Nemáš sa za čo ospravedlňovať," prehodil. „Nikto by sa nemal báť prejaviť svoje emócie."

„Hm," zamyslela sa náhle. „Tešíš sa na Viu?"

„Strieda sa vo mne nadšenie a nervozita. Potím sa, no zároveň je mi aj zima..."

„Tak toto robí s ľuďmi láska?"

„Asi," pomykal neisto plecami. „Raz to zistíš aj sama. Teda,  keď sa raz zamiluješ. Osobne dúfam, že to bude najskôr o dvadsať rokov."

„Via bude veľmi prekvapená. A tiež bude určite celá bez seba, lebo ti to dnes sekne."

„Len vďaka tebe a tvojmu úžasnému štýlu, drahá Joia."

„Priniesol si si aj okuliare?"

„Nuž," liezlo to z neho ako z chlpatej deky, „zdá sa, že som si ich zabudol v byte."

„To nie! Bez nich nemáš najmenšiu šancu uspieť. Videl si predsa tých chalanov, čo okolo nás presvišťali? Sú mladí, vzdelaní a oveľa viac príťažlivejší ako ty. A všetci nosia okuliare!"

„Ďakujem za podporu, Joia."

„Aj nabudúce," zachichotala sa a prevrátila stránku. „Vieš, že si z teba uťahujem, že? Si najkrajší, Namjoon."

„Hlavne nepreháňaj."

Ponevierali sa popri rôznych pridružených budovách a Namjoon sa nemohol zbaviť pocitu, že čoskoro narazia na Viu. A jemu potom ochabnú ruky, podlomia sa mu nohy a naprosto sa pred ňou strápni. Z tej predstavy ho obliala nová sprška potu. Kropaje sa mu skotúľavali z čela jedna radosť.

„Človeče vzchop sa," napomenula ho Joia a lakťom mu drgla do rebier. „Nepanikár, lebo skrz na skrz prepotíš svoje nové nóbl oblečenie."

„Odjakživa som s tým mal menšie ťažkosti," ihneď od nej prijal vreckovku, ktorou si poutieral tvár a zhlboka sa nadýchol.

„Tak menšie?" 

„T-to j-je o-ona?" razom zakoktal, akonáhle zavadil vydeseným pohľadom o povedomú osobu v diaľke.

„Čo blázniš? Á, naozaj!" zajasala nečakane. „To je fakt Via!"

„Nedá sa to povedať ešte hlasnejšie?" zavrčal pomedzi zuby a kyticu, ktorú zvieral v ruke, zatiaľ použil ako provizórny vejár.

„Prestaň sa tým ovievať! Sú pre ňu," pokarhala ho Joia a načiahla sa po kvetoch.

„Ide sem! Odbočila sem! Sem!"

„Vzmuž sa, doparoma!"

„Namjoon? Joia? Čo tu robíte?"

Obaja stuhli ako sochy. Joi sa pošmykla knižka z dlane a spadla jej na zem. Namjoonovi sa  v prstoch triasli úbohé kvety, až z nich začali opadávať lupene. Celý sa chvel jak osika. 

Je krásna, pomyslela si Joia popritom, ako ju skúmavo skenovala očami. Nevedela si pomôcť, bola tak očarujúca.

Vlnité vlasy mala zopnuté do vysokého účesu. Niekoľko uvoľnených pramienkov jej lemovali chudú tvár, zrak mala rozšírený šokom, krojené pery sa jej stáčali do vrúcneho úsmevu. Učebnice si pritískala na prsia, šaty s volánmi jej voľne viali pri členkoch. 

Éterická , to je to správne slovo.

Joia sa zohla po svoju nešťastnú knihu, no Namjoon na Viu zízal bez jediného žmurknutia.

„V-via..."

„Joon?" podišla o krok bližšie a starostlivo sa naňho zapozerala. „Je ti zima? Príšerne sa klepeš."

Cudzie šuchtavé kroky ho však mierne vytrhli zo zamrznutia. Okolo Vii prefičal akýsi chalan, zjavne ďalší študent, čosi jej pošepol a v ďalšom momente jej vlepil bozk na líce.

Namjoona pohltila iná záplava tepla, prameniaca z toho, ako bol svedkom toho nechutného, priam barbarského, výjavu. 

On sa dotkol Vii? Mojej Vii?! 

Joia si zahryzla do spodnej pery. Vycítila, že sa stane niečo zlé. Namjoon jej podal kyticu, aby mohol potiahnúť toho neznámeho debila za golier.

„Namjoon!" Via sa zamračila nad jeho prudkou žiarlivostnou scénkou a schmatla ho za predlaktie: „Čo vyvádzaš?!"

„Ako sa opovažuješ?" šplechol do tváre tomu zdesenému mladíkovi, čo sa usiloval vymotať z tejto dusnej situácie.

„A čo ti patrí?" oponoval nesmelým mumlaním: „Kto vlastne si, čo? Hoď spiatočku, frajer."

„Beomseok!" ohriakla ho Via, ale väčšmi venovala pozornosť svoju rozčúlenému priateľovi: „Joon, pusť ho. Prosím ťa. Veď sa vôbec nič nestalo."

„Mal by si ju radšej uposlúchnuť, Joon'," sarkasticky vyprskol Beomseok.

„Namjoon, prosím-" nestihla ani dopovedať, keďže sa napriahol a uštedril tomu drzému študentovi poriadnu ranu.

To nie je dobré. To fakt nie je dobré! 

Joia si ustráchane prekrývala tvár rukami. Počula len, ako sa Beomseok zviezol na chodník.

„Ešte raz sa jej dotkni a nebudem k tebe viac zhovievavý," chladne odvrkol.

„Č-čo t-to?" Via mu vstúpila do cesty, prepaľujúc ho pohľadom: „Dofrasa s tebou! Čo si to urobil, Namjoon?!"

„Provokoval ma!"

„A preto si ho musel zmlátiť?!"

„Hej, bol drzý."

„A ty zas zbrklý."

„Takže ja som ten zlý? Na koho strane vlastne stojíš?"

„Na strane rozumu."

Jasné.

„Mala by si stáť za mnou..."

„Chceš snáď povedať, že ti nikdy nedám za pravdu?" pochybovačne vyriekla. „Vždy sa ťa zastávam! Tak mi nekrivdi, Joon."

Počas ich vášnivej debaty sa stihol Beomseok vyteperiť na noh. Rukou si opatrne ohmatával miesto, kam mu Namjoon zasadil úder. Akonáhle ho zbadal, ustúpil o pár krokov dozadu.

„Takto teda študuješ vo Wondžu?"

„Neodbáčaj, Namjoon," potemnel jej zrak.

„Ťaháš sa s inými, zatiaľ čo ja tŕpnem v našom byte? To si na mňa tak rýchlo zabudla?"

„O čom to táraš? Znova si rozrušený," pokrútila hlavou. „Nevieš, čo rozprávaš. Ja som ťa s nikým nepodviedla. Máš o mne skutočne mizernú mienku."

„A čo bolo to pred minútou, hm?"

„Že by kamarátsky bozk na líce?"

„Kamarátiš sa s kreténmi..."

„Je to iba moja vec s kým sa kamarátim," zabodla mu svoj ukazovák do hrude: „Asi som od teba mala odísť už oveľa skôr. Je očividné, že si potreboval lekciu samoty ešte ďaleko predtým."

„Ani len netušíš, ako dôverne samotu poznám."

„Nie, nepoznáš. Potrebuješ pri sebe niekoho, kto na teba bude vyčkávať, zatiaľ čo si budeš užívať vonku svoj zhýčkaný život. Nečudujem sa, že si mi to študovanie vyhováral. Musel by si si totiž zvyknúť riešiť bežné problémy na vlastnú päsť. Už by ti nikto nestál za zadkom."

„A potom, že kto tu komu krivdí!" prudko zagestikuloval: „Ani raz som ti nezakázal školu. Ani jediný raz! Som líder sedemčlennej skupiny, ani náhodou si mimo nášho bytu neužívam život naplno. Ani len netušíš, nemáš najmenšie tušenie, aký som osamelý po celé tie roky! To, že žiješ obklopený ľuďmi ešte neznamená, že máš niekoho, o koho sa môžeš oprieť. Takže ma láskavo prestaň osočovať svojimi hlúpymi domnienkami, ktoré nie sú ani sčasti podložené skutočnými faktami!" vybehol po nej zvýšeným hlasom.

Chvíľu na seba mlčky zazerali. Via šokovaná jeho precíteným monológom a Namjoon, ktorému svalmi sem-tam dravo myklo.

„Mimochodom, toto je pre teba," odovzdal jej kyticu aj s bonbónami, na ktorých si s Joiou dali tak záležať. 

Následne zabodol zrak do zeme a pobral sa od Vii a roztrasenej Joi.

~

hello guys! 🙋

teším sa, že som vám mohla znova priniesť pokračovanie tohto príbehu. v dnešnej epizóde nastala kľúčová dráma, ktorá je zároveň aj vyvrcholením celého deja 🙈👁️

nechcem sa v tom viac piplať, myslím, že na moje omáčky bude ešte čas. teraz ma zaujímajú vaše názory, postrehy a najmä pocity, ktoré som (dúfam) vo vás prebudila. 

stretneme sa (snáď) čoskoro pri ďalšej časti. 

do tej doby sa držte, my lovelies 🐣💕

sga. ( ꈍᴗꈍ)