Miloval som vždy zimu. Neskutočne som si užíval tú krásu čerstvo napadaného snehu, ktorý sa trblietal v slnečnom svetle alebo večer vo svetle pouličných lámp a dodával tým jemný a veselý nádych dňom, ktoré boli občas tmavé.

Bol dnes štedrý deň, no ja som spal trochu dlhšie ako som zvykol obvykle predošlé roky. Bol som unavený, no ani som sa veľmi netešil na dnešný večer. Samozrejme som mal u seba rodičov, no chýbal mi veľmi môj priateľ. Nevidel som ho už skoro pol roka. Bol totiž v Anglicku. Pracoval ako opatrovateľ. Opatroval nie len deti, ale aj dospelých, ktorí boli hendikepovaní alebo tak. No väčšinou sa venoval deťom. Bol tam tuším na stáži alebo seminári. Ja som sa v tom nevyznal, no hlavné pre mňa bolo aby už bol doma.

Bol veľmi milý, priateľský a vedel to veľmi dobre s deťmi. Proste bol úžasný typ priateľa. Miloval som jeho povahu. Vlastne no ktoby nie. Naozaj mi už chýbalo jeho objatie, úsmev, bozky, proste jeho prítomnosť.

Mal som sen, že Kookie konečne prišiel domov a privítal ma jeho úžasným, láskyplným objatím, ktoré mi tak veľmi chýba. Akurát sa ten sen začínal napĺňať vášňou, no zobudil som sa presne v momente bozku, na zvonenie telefónu. Zamručal som a dvihol som to.

„Áno?“ Zamumlal som rozospato a pošúchal som si stále zavreté oči.
„No zlatko vstávať a cvičiť.“ ozval sa pobavený hlas Jungkooka.
„Mhhh.. daj pokoooj veď načo budem vstávať. Mamina si robí svoje a mne sa nechce pomáhať.“ zívol som a poriadne som si ponaťahoval svaly.
„No tak zlatko nebuď tak lenivý a choď mamine pomáhať. Nepatrí sa vyspávať celý deň.“ povedal a jeho tón hlasu sa mierne menil na prísny.

Ja som nad tým pretočil očami a pomaly som sa postavil z postele. Nechcelo sa mi vstávať. Len som si otvoril okno a šiel som späť do postele.

„Ani ma nehne aby som vstával. Načo. Vôbec sa mi nechce, veď mamina nepotrebuje pomôcť.“ zamrmlal som.
„Ale no tak. Kim Taehyung vstávaj z tej postele lebo si ma nepraj keď prídem.“ povedal akože ako vyhrážku, ale počul som v jeho hlase aj pobavenie.

„No nič zlatko ja už musím ísť. Papa ľúbim ťa veľmi.“ ani som mu nestihol odpovedať a už zložil.

Povzdychol som si a premýšľal som či ísť niečo robiť alebo nie. Nakoniec som sa po pol hodine zdvihol z postele a šiel som do kúpeľne. Dal som si teplú sprchu, a potom som si umyl aj zuby.

Obliekol som sa do voľných, pohodlných vecí na doma a pomaly som zišiel po schodoch do kuchyne. Hneď mi do nosa udrela vôňa kávy a čerstvých cukroviniek.

„No, že si sa aj uráčil vstať synček.“ prehovoril otec a ja som nad tým len pretočil očami.
„Ale no ták chlapci. Dajte si radšej perníčky a prestaňte sa dohadovať hneď z rána.“ povedala mama a odpila si z kávy.

„Ja nemám chuť.“ nalial som si do šálky trošku kávy.
„No tak zlatko. Niečo si daj lebo to nažalujem Jungkookovi.“ pohrozila mi prstom a mne trochu zabehla káva.

Kook bol veľmi dobrý človek a všetko riešil s chladnou hlavou, nikdy nekričal alebo tak. No vedel sa aj nahnevať a byť poriadne prísny. Vždy bol hlavne zásadový na tom, že sa musí jesť pravidelne. No ja som to samozrejme nedodržiaval a hlavne nie toho pol roka čo tu nebol. Myslím, že najväčší problém by nastal, keby sa Kook dozvedel, že som väčšinou jedol len nejaké blbosti.

„To neurobíš.“ zamrmlal som s medovníkom v ústach.
„No tomu ver, že by som to urobila, ale pôjdeš sa normálne najesť.“ víťazne sa usmiala, lebo vedela, že už radšej protestovať nebudem.

Rezignovane som si povzdychol a nabral som si trochu z raňajok.  Posadil som sa za stôl a napil som sa kávy. Musím uznať, že som veľmi vianočnú náladu nemal, ale naozaj už mi chýbal Jungkook. Možno sa to niekomu bude zdať hlúpe, no pre mňa znamená naozaj veľa a pol roka bez neho už bola pre mňa veľmi dlhá doba.

Jedol som raňajky a sledoval som telefón, či mi náhodou nepísal. Nie ani jedna správa. Trochu som si povzdychol a dojedol som. Umyl som po sebe riad.

„Poď mi prosím pomôcť ešte s pečením Tae.“ povedala mama a ja som chcel prostestovať, no vedel som, že sa mi to neoplatí.
„Dobre.“ prikývol som a oprel som sa o linku aby mi povedala, že čo treba robiť.

-

Po nejakých dvoch hodinách sme mali len posledné dva plechy v rúre a mne to aj zlepšilo náladu. Premýšľal som, čo robiť ďalej. Nakoniec som šiel hore a vyšiel som na povalu. Vyhrabal som krabicu so svetielkami a pár ozdobami.

Vzal som si ju a vyparil som sa do izby. Hneď som si potichu zanadával, keďže som zabudol zavrieť okno, a nasnežilo mi aj na parapetu z vnútra. Vzal som si telefón a poslal som fotku chalanom do skupiny. Tí sa mi samozrejme smiali. Len som nad nimi pokrútil hlavou a zavrel som to okno. Utrel som parapetu a z krabice som vybral vybral svetielka.

Posadil som sa na zem a začal som ich rozmotávať. Trvalo mi to pár minút, no nakoniec sa mi to podarilo. Premýšľal som, ako ich dať na okná. Napadla mi páska, no tá by zrejme nevydržala.

Nakoniec som si pustil pesničky a postavil som sa na stoličku. Aj tak som tie svetielka začal lepiť páskou, ale trvalo mi to poriadne dlho, keďže som bol na to sám. No bol to pekný pohľad, keď sa tie svetielka zažali.

Vzal som krabicu dolu do kuchyne a položil som ju na linku. Rodičia mi len venovali zmätené pohľady. Postavil som sa na stoličku a chcel som okolo obrazov na stene, dať svetielka. No stolička bola zrejme trochu prasknutá a pohla sa mi. Samozrejme so mnou tým pádom poriadne trhlo a skoro som skončil na zemi.

„Preboha Taehyung, čo vyvádzaš.“ povedal otec a len tak tak ma stihol zachytiť.
„Nič. Len som tam chcel dať svetielka. Jungkook by bol rád.“ zamrmlal som a otec mi pomohol sa postaviť.
„Zlatko ja viem, že ti chýba, ale musíš si dávať pozor. Čo ak by si sa zranil.“ povedala mama a venovala mi pohľad.

„Ale vy to nemôžete chápať. Stále ste spolu. On už je pol roka v riti a len dvakrát za týždeň si voláme.“ hodil som tie svetielka na zem a šiel som k sebe.

Počul som za sebou mamin hlas, no ignoroval som to a hodil som sa rovno do postele. Aj keď som mal predtým lepšiu náladu z pečenia s mamou, teraz mi znovu poklesla.

Zahrabal som sa pod paplón a po pár minútach som zaspal. Nespal som veľmi dlho. Zobudil som sa, keď som zacítil dotyk na mojich vlasoch. Pootvoril som oči a pozrel som sa na človeka vedľa mňa. Bola to moja mama.

„Zlatko poď sa najesť, bude večera.“ prehovorila potichu.

Len som sa na ňu prekvapene pozrel. Nevedel som uveriť, že mi toľko času zabrali svetielka, pečenie a spánok.

„No čo sa tak pozeráš. Veď si dlho ráno spal, potom sa pieklo a ešte si si zabral čas so svetielkami a dalším spánkom.“ prehrabla mi vlasy a ja som len hmkol a otočil sa čelom k oknu.

„Zlatko notak. Poď.“ pohladila ma po pleci.
„Nechcem. Chcem ležať.“ zamrmlal som.
„Zlatko ja ti rozumiem, ale vieš, že Jungkook nemá rád keď si smutný. No tak poď za nami. Môžeš mu skúsiť zavolať, čo povieš?“ povedala.
„Aj tak mi to nedvihne. Celý deň nie je ani aktívny, ani nevolá.“ povzdychol som si.

„Taehyungie... Prosím poď. Urob to aspoň pre mňa prosím.“ počul som na jej hlase, že nebola až tak veselá.

Len som sa otočil k nej a mlčky som ju objal. Hneď mi objatie opätovala a pohladila ma po chrbte.

„Prepáč mi to. Len ma neskutočne mrzí, že nemôže byť s nami. Chcel by som ho tu.“ zamrmlal som potichu.
„Ja viem zlatko.. ale no tak. Jungkook by hlavne chcel aby si sa bavil a nie tu stále ležať v posteli. Poď sa navečerať dobre?“ viac si ma k sebe privinula a ja som tentokrát už súhlasil.

Pomaly sme zišli dolu a posadili sme sa za stôl.

-

Po večeri sme si rozbalili darčeky. Mne až tak veľmi nezáležalo na tom, či som niečo dostal. Radšej som darčeky dával ako dostával. No samozrejme som bol vďačný za to, čo som dostal.

„No.. ale máš ešte jeden darček.“ prehovorila mama a postavila sa.

Podišla do chodby a ja som si oboch rodičov prezrel nechápavým pohľadom.

„Ale veď ja už nič nepotrebujem.“ povedal som a pozoroval som stromček.

„No tak to asi môj darček sa bude musieť vrátiť.“ prehovoril  hlas z chodby.

Hneď som spoznal komu ten hlas patrí. Vyletel som do stoja a rozbehol som sa k Jungkookovi, ktorý stál pri vchode do obývačky, s úsmevom a s rukami pripravenými na objatie.

„Kookie!“ hneď som ho pevne objal a po mojich lícach začali stekať slzy.

Bol som nesmierne rád, že prišiel. Bolo to najlepšie prekvapenie aké som si len vedel predstaviť.

„No tak zlatko, neplač.“ prehovoril starostlivo a z líc mi palcami zotrel slzy.
„P-prečo si mi nič nepovedal?“ zamrmlal som a viac som ho objal.
„No to by predsa nebolo prekvapenie.“ jemne ma pobozkal.

Ani som si nevšimol, kedy nás rodičia nechali samých. Bozk som mu opätoval a v mojom bruchu sa rozleteli motýle. Zalialo ma príjemné teplo. Presne toto mi chýbalo.

„T-toto je ten najkrajší darček, ktorý som kedy mohol dostať.“ prehovoril som, keď sme sa odtiahli z bozku.

Jungkook si oprel čelo o moje a usmial sa. Privrel som oči, keď ma pohladil palcami po lícach.

„No mám ešte jednu dobrú správu.“ zašepkal.
„Už od teba neodídem, na veľmi dlhú dobu. Vraciam sa späť.“ znovu prehovoril a ja som sa naňho prekvapene pozrel.

„To naozaj?“ prezrel som si ho.
„Áno naozaj.“ prikývol s úsmevom.
„To je skvelé.“ zaboril som si hlavu do jeho krku a nadýchol som sa jeho vône.

„Ľúbim ťa.“ zašepkal a pobozkal ma pod ucho.
„Ja teba oveľa viac Kookie.“ zašepkal som a pevnejšie som ho objal.

＊*•̩̩͙✩•̩̩͙*˚ 𝑇ℎ𝑒 𝑒𝑛𝑑 ˚*•̩̩͙✩•̩̩͙*˚＊

Helloo hviezdičky ✨

Ako sa máte? :3

Viem, že tento oneshot nebol až tak vo vianočnej nálade.. no povedzme si úprimne, že nie vždy je všetko ružové, ale aj keď sa niečo pokazí, vždy je tu pre vás niekto kto bude chcieť pomôcť to opraviť.

Vianoce nie sú len o hmotných darčekoch. Podľa mňa najväčšiu radosť urobia nečakané prekvapenia od ľudí, ktorých milujeme.

Prajem vám príjemné sviatky a Veselé Vianoce. Hlavne si ich poriadne užite s rodinou a dajte najavo ako ich ľúbite.

Luv U all ♡