Zúfalstvo je ako výkrik do tmy,

kým sa hlas nezmení v besný škrek.

Zúfalstvo je ako tisíc vyhorených žiaroviek.

Je to balvan na hrudi,

ktorý ti bráni v nadýchnutí

a srdce bolí 

a život ťa ďalej dýchať núti.

Je to pád do tmavej priepasti,

z ktorej už nie je cesty von.

Ostré skaly a chlad navôkol

a ozvena nesie len tvoj tenký ston.

Je to množstvo slov, čo uviazli ti v hrdle 

a pomaly ťa dusia.

Otvoríš ústa a nevyjde ani hlások,

premkne ťa strach a na tele koža husia.

Zúfalstvo je čierno čierna tma

a nikde ani náznak, malá bodka svetla,

keď sa topiac chytáš skaly 

a prichádza vlna ktorá by ťa nazad zmietla.

Zúfalstvo je, keď nevládzeš dýchať

a máš pocit, že už nemáš prečo žiť,

že to musíš skončiť,

že sa musíš zahubiť.

A predsa o ňom vieme,

lebo sú tí, čo to prežili.

Tí , čo našli aj v zúfalstve malé zrnko nádeje,

tí, čo to nevzdali, neskončili.

Možno musíš v zúfalstve,

aj keď už nevládzeš ešte vydržať.

Možno sa objaví  niekto, niečo, 

či nejaký skrat.

Možno sa kdesi, tam ďaleko v diaľke

svetlo objaví

a tvoju dušu vtedy teplo zaplaví

a smädný v púšti sa vody napije,

a aj keď v šialenom zúfalstve,

človek prežije.