Kto pohladí?
Kto vezme ju?
Tak zamatovú a bezsennú.
Tak tichú, tmavú, láskavú,
keď žiari mesiac a ja mu
tichúčko šepkám, že len ty
si v mojich snoch tu zamknutý.

A hviezdy žiaria prekrásne.
Poviem ti, je to úžasné

V tej zamatovej a tichej noci
bdieť a na teba myslieť hoci,
nik ani netuší,
čo hladí ma tu na duši.

Tak príď a vezmi si ju ,
pohlaď ju,
tú tmavú nôcku bezsennú.
Nech bdieť už ďalej nemusím
a šťastná usnem v náručí.