Zabila si lásku,
 ten cit  v mojom srdci.
Zabila si lásku,
jak vystrašené dieťa sa už krčí.

Sťa dieťa schované v skrini, 
jak v bezpečnom úkryte,
nevediac, že s ním je tam,
aj strašidlo ukryté.

Krvilačná a  úlisná stvora,
čo sa už na neho chystá
a pod slizkým úsmevom,
nablýskané zuby stíska.

Lesklý pohľad zaslzených očí,
prosby o nádeje ukrývajú,
nechaj mi ich aspoň kúsok,
 nech mi rany omývajú.

No klamstvá z tvojich krásnych pier,
čo úsmevom ma očarili,
berú všetko, devastujú,
zbavujú ma všetkej sily.

Reči režú do živého, nadávky  a hrubé slová,
nedajú sa vziať už späť.
A na tú otázku, tak prečo?
Nedozvieš sa odpoveď.

Ako ľahko , ako presne,
vieš potiahnuť hrubú čiaru,
ako rýchlo city tvoje,
druhý kabát obliekajú.

Zabila si moju lásku,
vysmiala sa slzám mojím.
Je ti jedno, otáčaš sa,
za nič ti už ja nestojím.

Večná spoveď tých ranených,
dookola v hlave hučí.
Prečo? Načo cítiť lásku?
Keď jej koniec ma tak zmučí.

Keď je niečo zbité, mŕtve,
ako môže stále bolieť?
Nezáujem  tvojich očí, vie však
na prach  srdce pomlieť.

Kiež by vietor rozfúkal ho,
 nech necítim už nič, nikdy.
Výsmech tvojich veľkých očí,
zabodáva ďalšie ihly.

Je ti jedno, ľútosť neznáš,
ty vraj čisté ruky máš.
Moje skyjú bolesť v tvári
a srdce na kolomaž.