Telo je iba schránka pre dušu,
schránka, kde duša prebýva.
Niekedy je voľná a má chuť lietať,
inokedy sa v bezpečí ukrýva.

Niekedy je schránka krásna
a dokonalo vyzerá,
ale duša v nej je úbohá,
sťa z krepového papiera.

Navonok sa smeje, žiari,
ako hviezdy na tmavej oblohe
a vo vnútri plače a krváca,
jak ranené vtáča úbohé.

Niekedy je v krásnom tele
duša skazená a zlá,
duša čo ubližuje všetkým navôkol,
 zľutovanie nepozná.

Alebo je v starom tele duša, čo by žila,
 jasala, ako mladá, bláznivá,
pohyb je už pomalý a ťažký,
telo jazvy a rany ukrýva.

A v mnohých mladých telách
schováva sa unavená, smutná duša,
ako starec, čo ho už nič nečaká,
o nič sa už nepokúša.

Zas v škaredom tele môže žiť duša krásna,
ochotná vždy potešiť ťa, poradiť,
pomôcť prekonať všetko zlé,
by si mohol šťastne žiť.

O čo ľahšie by sa žilo
vidieť duše v telách ukryté,
vidieť pravú tvár človeka predtým,
než to s krutosťou zistíte.

Môcť potešiť zúfalého,
čo navonok usmieva sa
a utiecť skôr od chlípnika,
ktorý slintá ako prasa.

Žijeme však život v maskách
karneval na každý deň
a je na nás rozpoznať to,
kto je dobrý, kto záujmu nehoden.

Tak pozerám do zrkadla,
nasadím si svoju masku,
schovám za ňu bôľ a rany.
Tajne dúfam v niečiu lásku.

A s pohľadom upreným do diali, čakám, kto tú moju dušu odhalí?