Mala som krásny sen.

Sen o šťastnej rodine,

kde úsmevy nie sú pokrytecké

a príchody nie sú povinné.

Kde ukryješ sa v ťažkých chvíľach

a vieš, že ťa nikto nepotopí.

Kde nesúdia ťa, nehodnotia,

kde sa môže tvoja duša vzchopiť.

Kde za stolom nesedíš sám

a nevnímaš len chute jedla,

kde hovor neuviazne v čiernej diere,

kde vnímajú, že si smútkom zbledla.

Mala som taký sen, že nie sme iba banda sebcov, 

tých čo myslia len na svoje ciele, 

čo neberúc ohľad na tých druhých,

jak buldozér si vykračujú smele.

O mieste, kde sa ozaj pomoc cení

a nie iba tvrdo vyžaduje.

Kde v očiach môžeš vidieť city,

kde sa hrejivé objatie traduje.

Och, bol to taký pekný sen,

až ma z toho trochu srdce zabolí,

aké skvelé by to mohlo byť,

keby sme každý za svojimi zavretými dverami neboli.