Nevládzem!
Som ako bútľavý strom.
Prázdna schránka, prázdny starý dom
a obrovský prievan v ňom.

Niet sa o čo oprieť,
kde je prázdno, už ničoho niet.
Mrazivý chlad  ježí chĺpky,
do prievanu hodíš iba suchý kvet.

Dom tak pekný z vonku,
skrýva nárek prázdnych stien.
V krbe oheň vyhasol,
popol štípe v očiach, nič nevidíš preň.

Vlastná ruka hladí líce,
len pocítiť teplo dotyku.
Prsty sa navzájom prepletú ,
nech nie sú tak samotné, len tak zo zvyku.

Smejú sa zo samovrahov,
ako mohli? Že sú hlúpi.
Viem však svoje, tie myšlienky bolia v hlave,
čas  a nekonečný smútok ostrie stupí.

Kvapky dažďa tupo ťukajú,
bubnujú na okenný rám.
Stále sa s tým koncom bytia
v tom zúfalstve pohrávam.

V prasklinách stien schováva sa tichý výsmech,
 prach padá na tie pekné spomienky. 
Každý  žije niekde v diaľke  a zabúda.
Líca hrejú len sĺz teplé pramienky.