Jeden most vo svetle hviezd,

kde vedie jedna z mnohých ciest.

Motor si hudie pomalú pieseň,

na stromy farby maľuje jeseň.

Sliepňavé svetlá na cestu svietia,

zjaví sa postava v tom lúči svetla.

Na rímse sa spolu s vetrom kníše

a záver v stránkach života píše.

Piskot bŕzd šíri sa tou temnou tmou,

to človek zachytil zúfalý výkrik bez hlasov.

"Prosím ťa nechoď, veď ráno je tu slnko zas

a svet je stále miesto plné krás."

"Nie pre mňa! Nechoď, ostaň stáť!

Ja tu už nechcem byť a prežívať."

Na rukách vidno jazvy červené.

"Nerob to, toto je z neba znamenie!"

"Ja neverím už v nebo, peklo, raj,

tak mi tu také veci netáraj."

"Ja hovorím len o znamení, že stratiť všetko včera,

je nájsť niečo nové dnes.

Ja som sa včera vydal na cestu ciest,

aby som nechal za sebou ten bôľ a žiaľ

a našiel som teba, tak nechci, aby som to vzdal."

Dva rôzne žiale v očiach sa spájajú

a ruky si k sebe cestu hľadajú

a vo svetle hviezd a svetle áut,

sa taký malý zázrak stal,

že láska tá sa len tak nestratí,

keď z jednej strany odíde,

z druhej sa navráti.