Kráčali sme ruka v ruke 
s úsmevom, čo zdobí tvár, 
zažili sme krásne chvíle,
 búrok, bleskov bolo pár.

Teraz ticho kráčaš vedľa,
akoby nám došli slová
a namiesto nás už šepká,
len obloha zamatová.

Prišli sme na križovatku,
každý v druhú stranu hľadí.
Ako? Prečo sa to stalo?
Veď sa stále máme radi.

Nežiaria už iskry v očiach,
ale chcem pre teba šťastie.
Nechcem raniť teba, seba......
napätie navôkol rastie.

Prvý krok, ten v srdci bolí, 
smutná tvár a slzy v očiach.
Ďalších pár, už vzdiaľuješ sa
a spomienky zaútočia.

Naše ruky, čo tak hriali,
v jemnom dotyku a spolu,
naše bozky a objatia,
radšej zahľadím sa dolu.

Kráčame opačným smerom, 
dva kroky vpred, jeden vzad.
Ach, ako to stále bolí,
od seba sa vzďaľovať.

Už sa z diaľky usmievame,
prajeme si veľa šťastia.
Iba trochu smútku v duši, vnesie fotka  čo sa niekde v stole našla.

Byť priateľmi, by sme ostať chceli,
vedieť, že sa dobre máš, 
vedieť, že hoc nie sme spolu,
si šťastný, keď zaspávaš.

Naše cesty roziši sa, 
každý už tou svojou kráča 
a nad nami  belasá obloha  
v ktorej lieta, spieva vtáča.