Ten pocit, keď zistíš, že tie slová ľúbim ťa,

sú len sladké reči na dosiahnutie cieľa.

V hlave máš zrazu prázdno

a si ako krieda biela.

Že si bola iba hračka,

čo slúži na jeho pobavenie

a reči o hĺbke citov

a všetko to jemné chvenie,

bol od neho len hlúpy klam.

Ako je možné, že si to nevidela?

Keď jeho ruky objímali tvoje boky

a ty si to chcela!

Keď hľadela si do jeho očí,

keď vravela si, že sú krásne

a on ťa bozkal na krk,

vyznával lásku ako z básne.

Roztápala si sa ako maslo

na horúcom plechu

pri pomyslení naňho

a netušila o výsmechu,

čo uštedrí ti za chrbtom.

On vystrelil ostrý šíp

a ty si bola iba terčom.

No ostala si bez pochýb,

s veľkou čiernou dierou v hrudi.

Nechápeš to

a to ťa v noci budí.

A horúce slzy stekajú ti po tvári.

Veriť v ľudí, že ich slová majú význam,

už sa ti viac nedarí.

„Prečo sa to stalo?

Kde spravila som chybu?"

Pýtaš sa odrazu v okne.

Tam  vo vetre, sa len stromy hýbu.

Kričíš: „Veď som človek,

čo má hlas, slová a city!

Ja naozaj som ľúbila!"

Iba prázdno v duši cítiš.