Otočila sa na mňa a povedala.

"Vieš ktorá zrada bolí najviac?"

Možno sa aj trochu bála
do hĺbky duše mi hľadiac.

"Tá od ľudí ktorých miluješ."

A oči jej zrazu klesli k zemi.

"Lebo od nich to nečakáš, vieš?"

Ostal som na tých slovách zavesený.

Jej detská tvár v tých trpkých slovách dospela.

Bolo cítiť jej zárez na duši.

Možno už nič viac povedať nechcela,
bolesť tých slov však srdce vytuší.

Zahľadela sa do diaľky.
Jej pohľad už skrýval pohľad ženy.

"Od nepriateľa zradu čakáš vždy
a si na ňu pripravený."

Povedala, akoby pre seba tých zopár slov.

„Ale komu dôveruješ a zveríš tajomstvá a city..."

Vietor jej fúkol do vlasov.

„...ako nôž do chrbta zradu cítiš.
A všetko zrazu stratí zmysel."

Vzdychla a odkráčala do lúčov svetla.

Ešte dlho som na ňu myslel.

Na dievča, čo mi v parku len tak, cestu pretla.