Byť ako pierko, vetrom unášané
necítiť, nemyslieť a nespomenúť si,
iba letieť tam, kam vietor vanie,
ten čo rozfukuje mi vlasy.

A spomienky tie ťažké okovy,
čo zväzujú ma v temnom väzení,
nech rozplynú sa, ako rozmar chvíľkový,
nech zhoria, ako papier v plameni.

Tak ako mávnutie motýlích krídel,
tak nečujne nech vyprchá, čo stalo sa,
nech vybledne to, čo môj zrak videl,
nech na chvíľočku otvoria sa nebesá.

Nech aspoň na tú chvíľu krátku
pohladí mi anjel moju ubolenú dušu,
ja uvidím ten krásny úsmev a pleť hladkú
a možno mi na stránky žitia nádej vpíšu.

A ľad v srdci sa možno na jazierko roztopí,
čo vleje život do všetkých zákutí,
to čo rozum nechápe, možno duša pochopí
a precitne z mrazivého chladu tichým vzplanutím.

Och, byť tak ako pierko, vetrom unášané,
necítiť tú bolesť v srdci, nemyslieť na vyprahnutú dušu,
iba si tak letieť tam, kam vietor vanie,
kde sa konáre nad pokojnou hladinou vody kníšu.