Auu! Bolí ma duša,
niekde tam hlboko v hrudi.
Tlačí ma tam, stíska srdce,
ako chladná ruka studí.

Auu! Nechcem to!
Radšej nechcem žiadne city.
Budem, ako chladný kameň,
ako často také cítiť.

Prikladajú tomu význam,
že kto cíti, tak ten žije.
Niekedy   však mnoho lepšie,
že ti srdce len tak bije.

Čím viac ľúbiš,
čím viac ti na niekom záleží,
tým viac do hĺbky padáš,
keď ti on oproti nebeží.

Tým viac ťa rania jeho slová,
tak zabolia jeho činy
a keď ešte v očiach vidíš,
že len teba z toho viní...

Slzy sa ti v prúdoch rinú,
ako rieka čo vysychá na púšti.
Ale to len namýšľaš si, hovoria ti.
Všetko do dobrého vyústi.

Duša bolí a tvár tvrdne.
Vraj sa málo usmievaš.
Tak beznádej , ktorú cítiš,
len do dlaní poutieraš.

Ideš ďalej, ruky robia to, čo treba,
na to všetci spoliehajú.
Slzy schováš niekde vnútri,
lebo sa im vysmievajú.

Ako kameň, chladný a bez citu,
to by bola asi výhra. 
Ako robot, čo bez hlúpych rečí,
svoje dejstvo presne zahrá.

Prečo necítiš sa šťastná?
Veď tu nikto neumiera,
len ak tvoja duša vlastná,
no bez povolenia, bez papiera.

  Auu! A tá hlúpa duša bolí.  
Ako kameň,  kiežby mohla byť.
Bez pocitov, bez bolesti,
čo sa od nej očakáva, len to, urobiť.