Jasmine*

Chvíľu sa nervózne prehŕňala vo svojej prepchatej kabele a pod nosom hromoždila na celý svet. Kde sú zas tie prekliate kľúče? Vždy ich stráca.

Nechtiac z vrecka sivej bundy vypadla peňaženka a tmavovlasé dievča sa po ňu zohlo. Nanešťastie sa vtedy z kabely vysypali všetky ostatné veci a to spôsobilo na tichej chodbe strašný hluk.

„Do pekla!“ podráždene zahundrala a kľakla si na kolená.

Čierne jemné silonky sa jej nepríjemne zarezali do kože a ona si priala, aby ich už zo seba konečne mohla strhnúť.

Náhlivo zbierala rôzne ceruzky, farbičky, uhlíky a plastické gumy. Nevšimla si, že sa za jej chrbtom zjavila postaršia pani so sieťkou na vlasoch.

„Jasmine? Si v poriadku, dievča?“ usmiala sa na ňu.

„Hm, dobrý večer pani Marshová. Čo vás ku mne privádza?“ rýchlo sa postavila a strčila tie strašné kľúče do zámky na dverách jej panelákovej garsónky.

„Nemám dobré správy. Tie peniaze o ktorých sme hovorili potrebujem do troch dní. Viem, že to máš ťažké, ale naozaj už ďalej nemôžem predlžovať...“ začala stará pani a vošla do chodbičky skromného bytíka.

Jasmine to čakala, ale nie tak skoro. Zahryzla si do pery a zo slovami „Len minútka“ odbehla hlbšie do bytu, teda tej jednej miestnosti z ktorej pozostával. Načiahla sa nad jednu poličku a spoza vedierka s farbou vytiahla staré vrecúško od výtvarných potrieb. Dúfala, že tam bude dosť dolárov, aby mohla zaplatiť za podnájom a naďalej bývať v jej malom kráľovstve.

Keď ho však trhnutím otvorila, zarazene zízala na jeho prázdne dno. Nič tam nebolo. Ani cent.

„Neviem, či to stihnem do troch dní.“ vrátila sa k panej na chodbu a unavene si šúchala čelo. Jednoducho to na ňu všetkého bolo veľa.

„Naozaj by to som ti rada pomohla, veď si mi ako dcéra, ale nemôžem. Momentálne mám dosť veľké výdavky.“ smutne odvetila tetka.

„To je v poriadku. Ja to nejako už zariadim. Vždy som zariadila.“ šepla Jasmine a po krátkom rozlúčení zabuchla dvere.

Zvozila sa po nich na zem a tvár si zaborila do dlaní. Nemala tušenia, kde zohná toľko peňazí. Bola rada, ak jej vyšlo na stravu, raz za čas nejaké to oblečenie a výtvarné potreby.

Tím posledným sa vlastne aj živila. Od svojich pätnástich si zarábala na živobytie maľovaním. Nemala veľa možností.

Žila u svojej milovanej tety, ale tá pred dvoma rokmi tragicky zahynula pri dopravnej nehode a odvtedy sa Jasmine životom pretĺkala sama.

Žiadnu inú rodinu nemala a ak nechcela skončiť v detskom domove musela zarábať.

Nejakým zázrakom sa jej podarilo natrafiť na lacný prenájom malej garsónky a tak celé dni maľovala a tvorila umelecké diela. Do jedného centra, pár kilometrov južne od New Yorku, chodila tri krát do týždňa, kde predávala svoje obrazy. Zákazníci sa vždy našli a ona sa vyčerpaná vracala domov. Zavretá medzi štyri stenami, denno-denne pohrúžená do črtania, farbenia, gumovania a znova sa ten istý stereotyp opakoval.....dookola....

Nevadilo jej to. Umenie jednoducho milovala. Ak to tým ľuďom, ktorým ich predávala, dokázalo vyčarovať úsmev na tvári alebo uznanie, bola nadšená.

Pravda je, že Jasmine nekreslila len pekne. Ona tvorila nádherné tajuplné obrazy plné farbieb. Niekedy temné tieňované skice zahriali viac pri srdci, ako veselé živé scenérie. Väčšinou sa inšpirovala svojim pochmúrnym životom bez mamy, otca a teraz už aj rodiny.

Nikdy sa nikomu nesťažovala. Veď nemala ani komu, ale často si v noci poplakala pod perinou. Nemohla dokončiť strednú školu, nikdy nepoznala, čo je to ľúbiť mamu a aj keď tetu mala rada, ona nebola veľmi materský typ.

A teraz bola deň čo deň v strese a v duchu panikárila, čo sa stane, ak sa jej diela nepredajú a ona nakoniec nebude mať čo do úst.

Nikdy nepoznala kamarátky, nemohla sa zabávať a užívať si život. Namiesto toho tvrdo makala a zaspávala neskoro v noci s tvárou pofŕkanou od farby. Celkom sama. Schúlená do kĺbka v chladnej studenej posteli.

Túto noc, to nebolo nič nové. Nedokázala sa na čisté biele plátno ani pozrieť a namaľovať čo i len šmuhu. Na „večeru“ si uvarila šálku silného čaju a neskôr objímala hrnček dlaňami. Sledovala paru, horlivo uvažujúc.

Aj keby namaľovala desiatky obrazov, za tri dni nestihne zarobiť ani polovicu z požadovanej sumy. Ak by bola Picasso alebo Da Vinci. Hej, tí by sa jej teraz zišli.

Jasmine unavene oprela čelo o chladné studené sklo okna. Vonku pršalo. Znova.

Nenávidela jeseň. Nenávidela október. Nenávidela tento byt. Nenávidela toto mesto. A vonkoncom nemala rada ani seba.

Jediné, čo sa jej naozaj páčilo, boli jej prsty. Páčilo sa jej, ako dokázali kresliť, páčilo sa jej, ako uhlíkom jazdili po papieri. Ako vytvárali obrysy a tiene.

Keď sa pozrela na svoj odraz do zrkadla, objavila tam podľa jej slov obyčajné dievča. Tenká, štíhla, nie príliš vysoká a žiaden prototyp dokonalej Barbie. Uhľovo čierne vlasy, zvyčajne zviazané do drdolu šatkou, jej zvlnené siahali až po pás. Možno až príliš veľké hnedé oči, nos sa nepodobal žiadnemu modelkovskému roztomilému nošteku a ani tie pery neboli také, aké mali byť.

Svoj vzhľad však nemala vôbec čas riešiť a ani to veľmi nepotrebovala. Chlapca nikdy ešte nemala a vedela, že tak skoro ani mať nebude, takže s týmto bola zmierená.

A aj keby k tomu náhodou došlo, vycúvala by z toho vzťahu ešte skôr, ako by sa to dalo nazývať vzťahom. Jednoducho sa už len tej predstavy bála. Bolo to niečo nové, nepoznané. Pocítiť blízkosť, nájsť oporu a niekoho, kto ťa rozosmeje. Niekoho, s kým by v noci pozorovala padajúce hviezdy, ten, ktorý by ju rozmaznával a nosil jej do postele raňajky, ale hlavne ten, kto by ju naozaj miloval. Skrátka. Žila v romantických nevinných snoch a snívala o svojom princovi na bielom koni.

Ale vtedy ani len netušila, aký „princ“ sa jej do života pripletie.

 *

 Ráno bolo opäť sychravé, ale aspoň vykúkali spoza mrakov slabé slnečné lúče.

Jasmine sa zobudila okolo pol ôsmej, zisťujúc, že sa jej nakoniec nejako podarilo zaspať. Unavene prešla cez izbičku do malej kuchyni a automaticky naliala vodu do kanvice a dala ju variť. Zapla rádio, ktoré trónilo na parapete okna a tichý byt sa naplnil piesňou Shake It Off od Taylor Swift.

Kým čakala až voda zovrie, na raňajky zobkala celozrnnú žemľu s maslom a nervózne si obhrýzala nechty.

Jasmine naozaj nevedela, ako zoženie tie peniaze. Nemohla si dovoliť, aby ju z podnájmu vyhodili. Ocitla by sa na ulici alebo by sa o ňu začala zaujímať sociálka. Jednoducho to nemohla dovoliť.

Požičať si však nemala od koho, jediná do úvahy pripadla pani Marshová, ale tá ju včera večer odmietla.

Zrazu sa ozvalo hlasné pískanie, ktoré prehlušilo aj rádio a Jasmine prudko vyskočila. Neuvedomila si, že sa hlboko zamyslela a chvíľku zmätkovala, kým prišla na to, že syčí kanvica. Pripravila si čaj, ešte silnejší ako ten včerajší a potom zamyslene prešla k oknu. Vonku bol zvyčajný ranný newyorský ruch, žlté taxíky, autobusy i osobné autá po sebe trúbili, keďže sa dostali do zápchy, zatiaľ, čo všade bolo plno podráždených chodcov.

Jasmine si zúfalo prehrabla vlasy a silno si zahryzla do pery. Bola naozaj zúfala a mala pocit, že sa každú chvíľu rozplače.

Zažila strašné veci, ale toto sa jej nestalo ešte nikdy.

Ale čo ak...čo ak jej niečo napadlo...

Nad svojou myšlienkou stuhla a hrnček s čajom jej vypadol z rúk. Nevnímala zvuk rozbíjajúceho sa skla a ani horúcu mokrú škvrnu, ktorá sa rýchlo šírila po podlahe až na tmavočervený koberec.

Už tušila, ako by tie peniaze mohla dostať. Ako si ich mohla zaobstarať.

 *

Celý deň sa motala po byte ako námesačná a civela z jednej steny na druhú. Uvažovala, čo jej to vôbec napadlo. Uvažovala, čo má robiť.

Najviac ju zarážalo, že si podvedome predstavovala, čo musí pre tie peniaze podstúpiť. Do očí jej vyhŕkli slzy, pomaly sa kotúľali po tvári a rozpúšťali sa na perách. Cítila ich slanú chuť.

Nechcela to urobiť. Nikdy. Nie takto. Nie preto.

Naozaj nestačilo, že bola chudobná ako kostolná myš a nie len po materiálnej stránke? Musela vo svojom živote podstúpiť aj toto?

Vzala svoj skicár, usadila sa na podlahu, chrbtom sa oprela steny a lenivo začala ceruzkou čmárať nejasné obrazce. Popri tom očkom pozorovala hodiny a pohybujúce sa tiene nábytku podľa slnka. Keď celkom vymizli a za oknami sa začalo stmievať, vedela, že nemá na výber.

Musí tam ísť a urobiť to.

Ale najprv...

Najprv sa pripraví.

Authors Note: S touto story mám naozaj veľké plány, takže uvidím, či bude o ňu záujem. Opäť po dlhej dobe, ale keď neprichádza motivácia, píše sa ťažko. Poprosím odozvu :)) Ďakujem ♥