Jasmine*

Prebudila sa v chladnej tmavej miestnosti. Ležala na tvrdej starej posteli a kým sa úplne prebrala, párkrat zažmurkala akoby jej to malo pomôcť. Ako keby sa po každom otvorení viečok mohol interiér nepríjemnej miestnosi vypariť.

Zízala do tmy, hlavou sa jej preháňali myšlienky a v hrudi narastala panika.

Kde to dopekla je?

Spotené dlane si pritlačila na bledú tvár a snažila sa spomenúť...

Trvalo len pár minút, keď si konečne uvedomila, čo sa vlastne stalo.

Uniesli ju.

Jasmine sa od strachu okamžite zrýchlil tep. Srdce rozbúchalo šialenou rýchlosťou a horúčava obliala celé telo.

Hrýzla si do pery tak silno až sa bála, že si ju každú chvíľku poraní.

Cítila na líci bolesť a krv, pravdepodobne od faciek a incidentov z minulej noci. V hlave jej dunelo a hrdlo zvierali nepríjemné suchoty. Mala pocit, že nepila celé týždne.

Keď sa jej v mysli prehrávali posledné spomienky, jasne sa jej vynáral obraz muža.

Muža s tmavými vlasmi ako uhoľ, jemným strniskom, čokoládovými očami, tvrdými črtami tváre.

Pamätala si všetko. Všetko, čo jej povedal. Čo urobil.

Už vopred vedela, že nemá šancu na útek. Niekomu ako je on, sa úbohému vystrašenému dievčatku nepodarí utiecť.

Pud sebazáchovy ju však hnal vopred. Postavila sa na vratké nohy, ktoré sa triasli od námahy ale i strachu a krok po krôčiku tápala v temnote smerom, kde dúfala, že sa bude nachádzať východ z jej väzenia.

Narazila na stenu, dlaňami prechádzala po jej drsnom povrchu a dúfala, že každú chvíľku narazí na dvere.

Od radosti takmer zvískla, keď sa jej po nekonečných marných minútach, ktoré jej prišli ako hodiny, zacítila drevo.

Presnula sa až ku kľučke a ostro ňou zamykala.

Dvere nepovolili.

Od zúfalstva lomcovala a plakala zároveň, no nič sa nedialo. Mala pocit, že každou chvíľou zošalie, hlboká nepreniknuteľná tma ju naďalej obklopovala a strach sa jej zarezával až do morku kostí.

Čo s ňou bude?

Čo sa stane?

Nesmie zomrieť. Ešte nechce umrieť...

Bála sa smrti.

Po skonaní jej tety sa stala jej najväčším strašiakom. Budila sa z nočných môr zamotaná v prikrývke a s krikom doznievajúcim v prázdnom byte.

Naďalej malými päsťami udierala do tvrdých dverí v marnom pokuse uvoľniť nepoddajné pánty.

Podarilo sa jej nešikovne udrieť do dreva z ktorého vytŕčal nezbitý klinec. Zavyla od bolesti a v mukách klesla popri dverách až na chladnú zem.

Zdvihla hlavu, keď začula kroky a následne aj hlasy a odplazila sa do najvzdialenejšieho rohu, ako keby jej to malo pomôcť.

Ako keby mala vôbec nejakú šancu skryť sa pred tým monštrom, ktorým muž bol.

Schúlila sa do kĺbka a márne zadržiavala plač a horúce slzy.

Dvere sa otvorili a v nich stál on.

Zastavil tesne pred ňou a Jasmine sa pod jeho pohľadom, po tými vražednými očami snažila stať neviditeľnou, scvrknúť sa či rozplynúť.

Nič nehovoril, ticho sa odrážalo od stien a zapĺňalo miestnosť.

Bála sa i dýchať, rozmýšľala či šum krvi, ktorý počuje v ušiach nie je príliš hlasný.

Čupol si a ona sa mu konečne odvážila pozrieť do očí. Odrážal sa v nich chlad, nenásytná túžba a zloba.

Čakala či niečo povie.

Avšak namiesto zbytočných rečí ju schmatol do náručia a postavil sa. Opäť začala kričať, metala sa v jeho silných pevných rukách a plakala.

Nemilosrdne ju hodil na starú posteľ, ktorá pod váhou jej tela zavŕzgala. Naslepo cúvala tak ďaleko ako sa len dalo, zadúšajúc sa plačom.

"Prosím, nie! Prosím!"

"Buď ticho!" zahriakol ju a drsne chytil za zápästia.

Ležala na chrbte, vlasy mala nalepené na mokrej tvári a on na nej sedel obkročmo, pevne zvierajúc zápästia, každé na jednej strane hlavy.

Pišťala a kopala najviac ako sa dalo, ale on bol príliš silný.

Len ju so záujmom pozoroval, hlava mierne naklonená nabok a spodná pera uväznená zubami.

Vyzeral pri tom príťažlivo, ale Jasmine sa vôbec nestarala ako jej únosca vyzerá...

Po minútach márneho boja sa napokon vzdala, hlasno dychčala a unavene zatvorila oči.

Tak veľmi chcela, aby sa táto nočná mora skončila... Aby sa prebudila.

"Maličká má dosť?" uškŕňal sa a naďalej pohľadom skúmal jej tvár, tú nevinnosť zmiešanú s absolútnym zúfalstvom.

"Čo..." zhlboka sa nadýchla, aby si dodala odvahu "...chcete?"

Muž neodpovedal, úškrn mu síce zmizol, ale nahradil ho frajersky zdvihnutí kútik úst, čím vyzeral ešte nebezpečnejšie.

"Od teba?" predstieral, že sa ponoril do úvah.

"Mám veľa zaujímavých..." odmlčal sa. "....nápadov." naklonil sa k nej a šepkal jej do ucha.

Jasmine sa telom prehnal strach i adrenalín. Chvela sa na každom kúsočku.

"Páči sa mi, keď sa podo mnou trasieš." opäť si zahryzol do spodnej pery. "Keď ma očami prosíš o zľutovanie. Keď sa ti v nich odráža rešpekt i strach. Páči sa mi, keď si taká bezbranná. Moja moc potom rastie..."

Hľadela na muža nad sebou a počúvala ďalšie slová, ktoré z jeho úst vychádzali fascinovaným šeptom.

"Prosím. Nechajte ma ísť. Nemám nič, čo chcete... Prosím." žobrala ho na čo on len krútil hlavou.

"Ale máš. Túto tváričku, toto telo..." uvoľnil jej zo zovretia ruku, no obe zápästia chytil do svojej jednej a druhou zablúdil po mäkkej zamatovej pokožke až k ramienku tielka.

Stiahol ho na stranu a naklonil sa ešte bližšie k Jasmine.

Horúcimi drsnými perami sa dotkol jemnej kožičky na ramene, ochutnával ju, skúmal...

Ona pod ním omráčene zamrzla. Ešte nikdy sa jej nikto takým spôsobom nedotýkal.

Nikdy.

Nepoznala to. Nechápala tomu.

Jediné, čo vedela je, že to nebolo správne.

Že to nechcela.

Nemohla sa hýbať ani rozprávať. Akoby jej zmysli, jej rozum vypovedal službu.

Perami prešiel po jej kľúčnych kostiach, ktorým sa obzvlášť venoval. Láskal jazykom a keď Jasmine zacítila zuby, zhlboka sa nadýchla a prebrala z toho neznámeho tranzu.

Pocítila paniku a z úst sa jej vydralo niečo medzi vzlykom a stonom.

Neverila vlastným ušiam, no konečne nadobudla racionále rozmýšľanie a začala sa vrtieť na všetky strany.

Kopala, kričala a plakala a bola šialene zmätená.

Muž ju od seba podráždene odsotil do hlavy postele, kde bola železná konštrukcia, čo jej na pár sekúnd vyrazilo dych.

Zakrútilo sa jej v hlave a oblial ju horúci pot.

Mala pocit, že každú chvíľku zamdlie.

Snažila sa s rozmazaným pohľadom zaostriť na obrysy pred sebou, ale nedarilo sa jej, počula jeho chrapľavý hlas, ale nevnímala slová, ako námesačná dlaňou prehrabla svoje vlasy a keď na ňu s posledných síl pozrela našla celú ruku od krvi karmínovej farby.

A vtedy ju pohltila temnota.

Authors Note: Ďakujem za komentáre i votes pri minulej časti! ♥ 

Dúfam, že ste si užili aj túto a keďže sú prázdniny budem sa snažiť pridávať častejšie :)

I love you ♥