„Máš všetko nachystané?" prehovorí ku mne, kým sa ja zohýbam a ukladám všetko do tašky. V hlave si premietnem svoj zoznam, kým mu odpoviem.

„Mike, vieš že mám talent v balení kufrov?" Posledný pohľad do tašky a zatiahnem za dvojitý zips. Túto tašku som si dala vyrobiť na zákazku a veľmi mi na nej záleží. Vždy si v nej schovávam to najdôležitejšie a sprevádza ma už roky.

Pred piatimi rokmi som začala pracovať v miestnej televízii na poste moderátorky počasia. No v tom som sa akosi nenašla. A tak som putovala z oddelenia na oddelenie, až ma raz odchytil Mike, urobil so mnou kamerové skúšky v exteriéry a o pár dní mi na stole pristála obálka s ponukou robiť výjazdovú reportérku. Neváhala som ani sekundu.

„Zbalíš aj mňa?" pýta sa už s úsmevom na perách, zloží si ruky v bok a jednoducho na mňa žmurkne. Môj hlavný kameraman zo mňa nespúšťa celý čas pohľad, pobalím aj zvyšné bloky do mojej tašky a odškrtnem poslednú položku na zozname. Perá, poznámkové bloky, fotoaparát, nabíjačky, switche, diktafón a mobil.

„Mike, pýtaš sa, akoby som to nikdy nerobila. Jasné. Len už poď, ináč to nestihneme."

Keď vchádzame do jeho bytu, je tu cítiť divná zatuchlina a tmavé závesy na oknách sem nedovolia preniknúť ani kúsku svetla. „Panebože, koľko si tu nebol?" pýtam sa s prstami pri nose, pretože ten divný zápach sa čoraz viac zhoršuje. Všade je tu bordel a ten zápach sa nedá vydržať. Muchy poletujú okolo, počujem šuchot ich krídel.

„Vieš, že takmer bývam v štúdiu, tak mi prepáč." Nakrčí ramená v obrannom geste. S balením sa ponáhľame, nechcem tu byť ani o sekundu dlhšie, ako je potrebné. S dvoma plnými kuframi sa predierame tmavou chodbou po schodoch až k môjmu starému autu. Zdedila som ho po babke a občas si predstavujem, že som ako Pheobe z Priateľov, len ona mala taxík.

Kým Mike šoféruje, ja si vyberiem diár a pero. „Tak, čo to tu vlastne máme?" Cestou sme sa zastavili aj po Georga, druhého kameramana a on si zatiaľ spokojne odfukuje. Počula som, že zvykne žúrovať a podľa zápachu, ktorý sa nesie mojím autom, presne to robil niekoľko hodín dozadu. Čosi mi navráva, že toto nebude len taká reportáž, keď nám pridelili aj jeho.

„Taaaakže," zatiahne Mike, aby som mu venovala pozornosť. „Dvadsaťdeväť rokov, dvadsaťdeväť zmiznutí."

„A? Čo s tým máme my? Veď to je práca pre políciu," nedovolím mu dokončiť myšlienku.

„Lenna, sedíš si na kábli? Veď to je ako ušité pre teba," zaštebotá veselo. Och, áno, skoro by som zabudla, že som sa mu v minulosti zmienila o svojej úchylke. Tá, čo ma ešte aj v snoch máta. A že moje sny sú naozaj bizarné a zvláštne. Zatrasiem hlavou, prečistím si myšlienky a silnejšie uchopím pero.

„Dobre, uznávam. No o tom som ešte nepočula," poviem po pravde. „A ešte k tomu dvadsaťdeväť rokov? Prepáč, že sa smejem, ale to je ako z hororu." Na čistú stránku si zaznačím dve dvadsať deviatky, k jednej dám skratku rokov a k druhej otáznik. „Kto zmizol?" Moja detektívna stránka sa práve prebúdza.

„Všetko ženy. Mladé ženy, keď sa mám vyjadriť presnejšie. Ale vieš čo je zarážajúce?"

„Nie. Keď je ešte niečo divnejšie, ako to, že každý rok niekto zmizne a nik to nerieši." Pokrútim hlavou. Premýšľam, ako je možné, že som o tom doteraz nezachytila ani zmienku. Aj keď je pravda, že sme stovky a stovky kilometrov od miesta diania.

„Každý rok zmizne dievča práve v tom veku," otočí sa a žmurkne na mňa.

Zastavím svoju ruku a hrdlo mi odrazu stiahne nejaký divný kŕč. Len horko ťažko prehltnem naprázdno. Toto nemôže byť pravda. „Ako to myslíš?"

„Ty predsa vieš, ako to myslím. Však, Lenna?"

Prečo má, kurnik, taký divný hlas? „Mike, čo sa mi to tu snažíš naznačiť?"

„Ja nič. Odpovedz si sama."

Nehľadím na jeho poznámku a do diára si zaznačím postupnosť. Prvý rok, dieťa – vek, jeden rok. Druhý rok, dieťa – vek, dva roky. A pokračujem až do dvadsaťdeväť. Ale odkiaľ to viem? Niekoľko kilometrov neskôr sa vezieme v dusivom tichu.

„Lenna, povedz mi, ako si vedela tú postupnosť?" pýta sa odrazu George. To akože každý je v tom angažovaný, len ja mám byť za sprostú?

„Mike mi to povedal," otočím sa s odpoveďou na neho. Menovaný nazrie do spätného zrkadla a prikývne.

„Okej, takže môžeme sa teraz otvorene o tom porozprávať. Tento rok je na rade žena, ktorá dosiahla tridsiatku, však?" Keď správne počítame a nejako sme sa dovtípili, že ide o dosiahnutý vek, má pravdu. Obaja vpredu prikývneme. „Lenna, koľko rokov si mala pred mesiacom?" Ako to vie?

„Tridsať," začervenám sa. Nespoznávam reakcie svojho tela. Prejdem si rukou po čele, na ktorom sa mi objavili malé perličky potu a nesúhlasne si vzdychnem. „Mieriš tým niekam?"

„Ja nie, ale ty mi povedz. Nezdá sa ti to nejaké povedomé?"

Prosím? To už odkiaľ vie? Nechystám sa naďalej zaoberať touto smiešnou otázkou a nemiestnymi narážkami. „Čo ešte vieme?"

Do rozpravy a vysvetľovania sa opäť púšťa Mike, pričom sa George odovzdáva svojmu spánku. Mierime do jedného údolia, ktoré má podľa môjho skromného názoru aj trefné meno. Hmlisté údolie. Mike rozpráva príbeh opradenými legendami, kedy v podvečer veľkého sviatku zahalí údolie zvláštna hmla a nad ránom vždy zmizne dievča. A akoby toho ešte nebolo málo, práve vtedy do mesta dorazí cirkus. Roky sa každý nazdával, že za to môže práve on. Čo je ešte zvláštnejšie, podľa jeho vlastných slov, ten cirkus tam je práve iba tú jednu noc. Polícia márne pátra po ňom už viac ako dvadsaťdeväť rokov.

„Na tom celom mi čosi nesedí," poviem tesne predtým, ako vystúpime na parkovisku plnom áut. Rozhliadnem sa okolo seba, všade vládne chaos a organizovaná panika. Ľudia kričia, tešia sa a zabávajú, v rukách držia poháre s rôznymi nápojmi, dokonca sa z niektorých divne parí. Čo tu každému preskočilo? Veď toto má byť o pamiatke, o spomienkach, nie o bezuzdnej zábave. „Dobre vidím?" zatiahnem, keď sa s chalanmi vyberieme k prvému stánku pred nami. Kúzelná vata, hlása blikajúci nápis. „A v čom je asi tak kúzelná?" poviem viac menej len pre seba, no Mikeovi sa zatrasie horná pera a po pár sekundách spustí ohlušujúci smiech.

„Lenna, kriste, uvoľni sa! Nie sme detektívi, ani poliši, tak si to chvíľku uži, nasávaj atmosféru a priprav sa na ten najlepší zážitok. Veď koľkokrát v živote môžeš niekomu povedať, že si zažila Cirkus, ktorý žije len jeden deň v roku?"

Na jeho hlúpu poznámku nereagujem a vo vnútri sa snažím vyrovnať s podanými faktami. Ale, do kelu, veď má pravdu. Prečo by som nemohla na chvíľku vypnúť a užiť si to?

Prechádzame medzi davy ľudí, deti si tu všade poskakujú, prosia rodičov o ďalšiu dávku sladkého a z tých svetiel okolo sa mi miestami krúti hlava. Zatiaľ sme len na obrovskom a rozľahlom parkovisku, ale centrum všetkého sa odohráva niekoľko metrov za ním. Lúka vonia jeseňou a ja plnými dúškami nasávam ešte stále mierne teplý vzduch.

Cítim akýsi zvláštny druh vnútornej paniky a možno je to len strach alebo stres z informácií, ktoré mi povedal Mike. Je to až neskutočne podobné tomu, čo prežívam každý rok v túto noc. Niekoľko rokov, vlastne, odkedy si pamätám.

Prejdeme ešte zopár krokov, davy pred nami hustnú a pomaly nad ich hlavami vidím špice cirkusových šapito. Farebné vrcholky jemne vejú vo vánku, vo vzduchu je doslova cítiť napätie a zároveň aj nekontrolovanú radosť z nadchádzajúceho vystúpenia. Mám pocit, akoby tí ľudia naozaj dúfali v to, že opäť niekto zmizne a oni budú stáť len tak mimochodom možno vedľa ženy, ktorú už nikdy v živote nik neuvidí.

Dôjdeme na koniec parkoviska, a keď nohou pomaly prejdem cez tú líniu obrubníka, čosi sa vo mne pohne. Akoby do mňa niečo narazilo a silou mi zovrelo celý hrudník. „Bože," poviem dosť nahlas, aby sa moji spoločníci zastavili.

„Lenna, si v poriadku?" zaujíma sa Mike.

Rozhliadnem sa okolo seba, ale môj pohľad je mierne zahmlený. Všetko okolo mňa na niekoľko nepatrných okamihov zmĺkne, chvíľu je absolútny pokoj a ešte aj ten vánok sa zastaví. Deje sa tu niečo absurdne divné, alebo sa so mnou hrá len môj zdivočený mozog? Napravo zaznamenám pohyb. Otočím tam hlavu ako jediná z davu, ešte aj to stíham registrovať, keď sa opäť všetko spustí. Akoby niekto na pár sekúnd stlačil pauzu a teraz všetko ožilo.

Pozriem späť na Mikea a on konečne klipne okom. „Áno, som... ja... všetko je v poriadku," vykokcem nakoniec. A vtedy si to uvedomím. Nemám pri sebe svoju tašku. „Chalani, zabudla som si tašku. Vrátim sa po ňu a stretneme sa pri hlavnom stane. Zatiaľ sa tu poriadne porozhliadnite, povypytujte sa. Dohoda?"

Cestou späť k autu si všímam baliacich stánkarov. Podľa mne dostupných informácií a z bežného pozorovania nadobudnem pocit, že tu všetci naozaj čakajú len na jeden jediný deň v roku. Strasie ma. Veď aj ja podvedome čakám len na ten jediný deň.

Parkovisko je úplne prázdne, niet tu ani živáčka. Je tu ticho ako v hrobe, všetok chaos a hurhaj som nechala za chrbtom. Len matne si pamätám, kde to vlastne Mike zaparkoval a mierim presne tým smerom. Keď už konečne uvidím svoje milované fáro, túžobne si vydýchnem od nečakanej úľavy. Až taká som nervózna? Ruka s kľúčom sa mi trasie, no podarí sa mi ho otvoriť.

Otočím sa a na mieste, odkiaľ som len pred niekoľkými minútami prišla, sa zjaví hmla. Vychádza spoza lesa, ktorý obklopuje veľkú lúku a na nej narátam sedem stanov. Naozaj veľký cirkus. Tá hmla sa nejako divne plazí, pomaly postupuje vpred a normálne by som prisahala, že vydáva aj nejaký zvuk. Urobím zopár opatrných krokov späť k mojim spoločníkom a nadýchnem sa odrazu dosť chladného vzduchu. Akoby niekto znížil teplotu o celých desať stupňov v priebehu minúty. Pokračujem ďalej a to ticho ma doslova objíma.

Reagujem na každý zvuk, ktorý počujem v okolí a za všetkým sa otáčam. Kriste, čo to so mnou je? Nikdy som nebola taký bojko. Až dodnes. Veď toto je presne ten deň. Pri obrubníku sa opäť zastavím. Nechcem cezeň prejsť, ale aby som sa dostala k Mikeovi a Georgeovi, musím to urobiť.

Zatvorím oči a prejdem. Nič sa nedeje. Si smiešna, Lenna. Tráva je mäkká a udupaná, leskne sa od podvečernej rosy. Slnko dáva posledné zbohom a nad údolím sa znesie súmrak. Uvedomím si, že je všade až nezvyčajný pokoj. V diaľke počuť len jemný šum veľkého množstva obecenstva, ale to, akou rýchlosťou odtiaľ každý zmizol, mi je trochu podozrivé.

Pozriem sa späť k lesu a niečo sa vo mne začne diať. Neviem ten pocit popísať, ale cítim, že tam musím ísť. Sledujem, ako sa hmla plazí, ovíja svoje biele končeky okolo nič netušiacej trávy a mieri rovno ku mne. Jemný šepot je to, čo ma tom najviac udivuje. Urobím ešte zopár krokov a prejde niekoľko sekúnd, keď sa ma dotkne. Och, toto je namojveru neskutočne divné. Tá hmla ma láska, hladká, ovíja sa okolo mojich nôh a postupuje vyššie. Rýchlo sa poobzerám, či tu som sama a dovolím si sadnúť na vlhkú zem. Prstami hmatám okolo seba a snažím sa ju zachytiť. Pocítiť ju medzi prstami, preskúmať jej vlastnosti. Som ako zasnívaná, akoby som tu vlastne ani nebola. Moje telo unáša jedna jemná vlna za druhou.

„Si v poriadku?"

Vyľaká ma neznámy hlas a ja vyskočím na nohy. „Čo? Áno, len som chvíľu oddychovala." Konečne sa zahľadím na toho muža a takmer opäť sadnem na zadok. „Vyľakal si ma."

„Prepáč, to nebolo mojím úmyslom," zapradie divným chrapľavým hlasom. „Ideš sa pozrieť na vystúpenie?"

„Uhm?!?" nie som schopná normálnej odpovede, hmla sa dostala na môj pás a objíma ma. Prisahám, že cítim, ako sa okolo mňa ovíja a jemne ma ťahá preč. Som blázon.

„Môžem ťa odprevadiť?"

„Jasné, veď prečo nie? Si tu sám?" Konečne sa vo mne prebúdza moja detektívna stránka. No tak, Lenna, zisti, kto to je!

„Nie, ja nikdy nie som sám. A ty?"

On nikdy nie je sám? Čo to má byť za odpoveď? „Nie, tiež tu mám dvoch spoločníkov."

„To je dobre. Taká krásna žena by nikam nemala chodievať sama." Pozriem sa jeho smerom a tie jeho čierne oči sa zalesknú červeňou. Dobre vidím? Sme ešte dosť ďaleko od stanov, keď v diaľke uvidím ďalšie osoby. Vydýchnem si. Smerujú k nám, ale zatiaľ nevidím, kto to je, tá hmla už je doslova všade.

„Aká zvláštna hmla," nadhodím novú tému.

„Podľa mňa je celkom príjemná. Nemáš ten pocit?" na dôvažok svojich slov prejde dlaňami po nej, rozšíri prsty a nechá si ju pomedzi ne prejsť. Dívam sa na ten výjav ako zmyslov zbavená. Tá hmla sa mu ovíja okolo prstov a niečo šepká. Mne už asi naozaj šibe. Kývne hlavou a usmeje sa.

„Uhm," opäť strácam reč.

„Tak poď. Prezradíš mi aj svoje meno?"

Tak a teraz rozmýšľaj, Lenna. Poviem mu svoje meno? „Pokiaľ mi povieš ty svoje." Kriste, som ja ale ako malá.

„Ja nemám meno, teda, aby sa ma rozumela. Mám mnoho mien a ani jedno."

No to ma podrž. Ja si tu debatujem s nejakým bláznom. Ale musím povedať, že s krásnym bláznom. „Aj tak ti nerozumiem." Zdvihnem ramená.

„To ale vôbec neprekáža." Svoju ruku namieri na mňa, „pochopíš, časom." Našťastie sa ma ale nedotkne. Niečo v jeho hlase, jeho výraze, či v tom, ako na mňa hľadí, ma desí. Klame telom, svojou krásou, ale aj tak niečo zlé vyžaruje. Vždy som mala taký dar. V každom človeku som dokázala vycítiť zlo. A z neho doslova kričí. Keď tak nad tým uvažujem, už niekoľko mesiacov to zlo cítim aj z Mikea, je akýsi iný. A dnes, tie divné pocity v aute, akoby sa to zlo naakumulovalo. Nepripisovala som tomu veľký význam, no teraz to cítim všade. „Tak?"

„Lenna. Moje meno je Lenna."

„Och, L E N N A!" S každým písmenom sa pomazná osobitne. Prečo mám z toho taký zlý pocit? „Tak tu ste!" povie akoby mimochodom a ja konečne odtrhnem pohľad a zahľadím sa na prichodiacich. Vydýchnem si.

„Je to ona," povie Mike. Zaškľabí sa, otočí a odchádza.

„Prosím? Kam ideš? A kde máš kameru?" Nervozita vo mne stúpa ako napenená láva a chystá sa von. George len prikývne a poberie sa za Mikeom. Ani jeden nemá žiadnu výstroj, hoc som si viac ako istá, že z auta vybrali všetky veci. Ešte len pred chvíľou som odtiaľ prišla a bolo prázdne. Čo sa to tu deje?

„Povedz, Lenna, veríš na kúzla?" opýta sa ma po chvíli.

Nesmelo sa na neho obzriem, v tvári má lišiacky výraz doplnený zvodným úsmevom. „Verím," odpoviem. Bodaj by nie, keď som od mala ich súčasťou, to mu však neprezradím. „Povieš mi, prosím, čo sa to tu deje?"

„Nič, čo by ťa malo znepokojovať. Poď, užijeme si spolu predstavenie a čaká nás ešte dlhá noc. Na vysvetľovanie máme more času. Hm, to znie celkom dobre, takýto slovný zvrat som ešte nepoužil," a zasmeje sa sám na sebe. Jeho smiech je hlboký, zvodný a normálne sa mi zatvárajú oči, akoby ma nejakým spôsobom uspával.

Chytí ma za ruku, ale hneď v ten moment ma rýchlo pustí, akoby som ho popálila. „Čo to...?" Presunie sa priamo predo mňa, natiahne ruky, akoby ma chcel chytiť za ramená, ale opäť si to rozmyslí. „Lenna, prezradíš mi ešte jednu vec?" Aj keď ma podivnosť tejto situácie a toho, ako tu debatujem s neznámym, ktorý je viac než príťažlivý, no čímsi ma zároveň aj veľmi desí, dostáva do úzkych, ja prikývnem. „Ako dlho si už o tomto snívala?"

Čože? Ako to, do čerta, vie? Odstúpim jeden krok, prezriem si ho celého. Odstúpim ďalší a on vyčaruje ten najširší úsmev, aký som kedy videla. Urobím ďalší krok, vo svojom vnútri cítim, že je to tak správne. „Kto si?" opýtam sa a urobím ďalší krok.

„Ty to predsa vieš, však Lenna? Evanora ti o mne hovorila!"

Stará mama Eva! Odkiaľ o nej vie? Kriste, to nemôže byť pravda! Alebo áno? Eva mi zvykla rozprávať historky o mužovi bez mena, o mužovi zo samotného pekla, ktorý pátra po žene a len jediný deň v roku ju môže získať. Vraj ma pred ním ochráni a nikdy ma nenájde. Vždy mi popisovala presne túto lúku, tento les a tento Cirkus. Akoto, že som si to nevšimla? Myslela som si, že tie sny mám len kvôli nej.

„Chránila ťa ako oko v hlave, však? Hádzala mi falošné stopy, všetky tie dievčatká a ženy zmizli len kvôli nej. Bývala si s ňou. Tento rok zomrela, však? Mám pravdu a ani mi nemusíš klamať, nepokúšaj sa. Ja som ju tam poslal. A teraz,..." víťazoslávne sa usmial, „si len a len moja."

„Počkaj!" skríknem na neho a urobím ďalšie malé krôčiky od neho. „A čo Mike a George? Vedia, že som tu, toto ti neprejde!" Ďalší krok.

„Milá Lenna, si taká naivná. Ešte ti to nedošlo? Ľudia sú tak chamtiví a primitívni, ani si len nevšimli, ako dávno sú už mŕtvi." Vysmieva sa mi do tváre.

Ďalší krok. „Mŕtvi?" Ten zápach, muchy, bordel, ten divný pocit, ktorý ma celú cestu sprevádzal. Ďalší krok.

„A teraz mi povedz, Lenna," zmení tón hlasu, obalí ma vlna strachu. „Aké kúzlo použila tá stará babizňa, že sa ťa nemôžem dotknúť?"

Len mysli, Lenna! Ona mi to hovorila. Celé roky ma chystala na tento deň, každý jeden rok opakovala to isté. A vtedy, keď urobím ešte štyri kroky vzad a muž bez mena s diabolským úškrnom nenápadne nasleduje moju postavu, si spomeniem.

„Tu tašku si vezmi so sebou. Za žiadnych okolností ju nesmieš zabudnúť. Iba ona a moja viera ťa dokážu ochrániť. Pomodli sa!"

A tak, ako ma Evanora pripravila, si tašku zložím z pleca, namierim na krásneho diabla amuletom k srdcu a vyslovím dávne zaklínadlo, modlitbu, či kúzlo. Najprv šeptom, čo ho zastaví. Hmla sa začne sťahovať. Neskôr mierne hlasnejšie a ruch okolo sa vracia. A poslednýkrát to zakričím, urobím tri kroky smerom k nemu, zatvorím oči a priložím amulet k jeho schránke.

Keď ich znovu otvorím, sedím vedľa Mikea, v spätnom zrkadle vidím Georgea, ako si spokojne odfukuje a na diaľnici zahliadnem tabuľu, Hmlisté údolie 53 km.

Už viem, čo musím urobiť. Pevnejšie zovriem svoju tašku a skontrolujem amulet od starej mamy Evanory. Ešte som nespomínala, že vidím budúcnosť?