Keďže nájsť priaznivcov historických príbehov je trochu ťažké, veľmi ma potešil záujem o ne. Túto časť venujem Terke. Dúfam, že sa bude páčiť. :) :)

              Pobyt za múrmi kláštora ma zmenil. Rebélia sa na povrchu ošúchala, ale to neznamenalo, že sa celkom stratila aj z mojej duše. Vždy keď som poslušne sedela na modlitbách, myšlienkami som zalietala domov, alebo do sveta svojej fantázie, v ktorom bolo všetko krásne.

Môj hlas sa zlieval do víru ostatných hlasov a spolu sa ozývali v neveľkej kaplnke, ktorú sme len natesno vypĺňali. Kľačali sme na tvrdej zemi vedľa strohých lavíc. Adeline kľačala pri mne. Pozrela som na ňu. Oči mala zavreté. Obdivovala som jej nábožnosť a silu s akou dokáže modlitby precítiť. Cítila som nutkavú potrebu zhovárať sa s ňou, ale nemala som to srdce vytrhnúť ju z rozjímania. Pevnejšie som zopäla ruky, až sa mi na hánkach objavili biele fľaky a tiež som zavrela oči, úprimne sa modliac za čo najrýchlejší koniec nekonečne dlhej hodiny. Matka predstavená sa konečne prežehnala a ukončila tým ranné chvály.
                   Postavila som sa a spolu s ostatnými  zamierila do kuchyne. Zvykla som si pomáhať s prípravou raňajok a s prestieraním na stôl. Vykročila som po dlhej arkádovej chodbe. Biely čepiec, ktorý som nosila miesto závoja som si stiahla viac do čela a schovala podeň kučery. Zdalo sa mi, že vlasy mám tmavšie ako keď som tam prišla. Nemala som však možnosť pozrieť sa do zrkadla, aby som videla ako som za tie dva roky vyrástla.
                  „Marie, počkaj!" obzrela som sa. Naučila som sa počúvať na to meno, aj keď sa mi to spočiatku zdalo ťažké. Matka predstavená sa náhlila za mnou, krokom neuveriteľne živým a ráznym, tak hodiacim sa pre ňu. Počkala som, kým ma dobehne a úctivo som kývla hlavou na pozdrav.
                  „Musím sa s tebou porozprávať Marie. Včera prišiel list od tvojho otca." Povedala ľahostajne a nevšimla si ako som ožila. Srdce sa mi rozbúchalo. Už vyše roka som o domove nič nevedela. Nikto mi nepísal a mne bolo dovolené na listy len odpovedať, nie ich písať každú chvíľu. Netušila som, čo by mohlo byť predmetom otcovho listu.
                   „Stalo sa doma niečo?" neubránila som sa starostiam. Matka predstavená len pokrútila hlavou a rukou pokynula, aby som ju nasledovala do jej pracovne. Tá bola zariadená skromne ako všetky ostatné miestnosti. Čakala som, kým mi staršia mníška podá list. Bol starostlivo zložený, avšak neuniklo mi, že ho už niekto čítal. Nemala som právo búriť sa proti tomu. Náhodou by sa mohlo stať, že by som si ho nesmela prečítať vôbec. Opatrne som ho rozložila a pozrela som na otcove úhľadné písmo.

Moja milá Charlotte,

tvoja sestra Eleonore sa čoskoro vydá a obaja by sme sa veľmi potešili, keby si pricestovala na jej svadbu. Prídeš na iné myšlienky, uvidíš čo sa doma zmenilo. Taktiež by som rád videl, ako moja dcérka vyrástla. Už si mala pätnásť, však? Ako ten čas letí. Neviem sa dočkať, kedy sa opäť stretneme a strávime spolu zopár spoločných chvíľ. Vydaj sa na cestu čo najskôr po prečítaní listu.
S láskou Tvoj otec

               Ruky sa mi chveli. Nemohla som uveriť tomu, že skutočne, aj keď len na krátky čas opustím to miesto. Najradšej by som sa vybrala na cestu hneď, ale vedela som, že to ie je možné. Dokonca som netušila, ani čo si oblečiem. Cestovať v mníšskom habite sa mi zdalo nevhodné a keďže som sa nehodlala zložiť sľuby, mohla som si obliecť čokoľvek iné.
             „Odcestuješ zajtra ráno. Jeden mliekar má tadiaľ cestu." poznamenala, akoby si prečítala otázku v mojich očiach. Pevným krokom generála prešla k ošarpanej skrini a chvíľu sa v nej prehrabávala. Potom vytiahla šedo-modré šaty s ozdobnou krajkou, ktoré som si vtedy priniesla so sebou.
              „Vyskúšaj si ich!" zavelila a spolu so šatami mi podala aj spodnú košieľku z jemnej látky. Pohladila mi prsty svojou jemnosťou, na ktorú som už takmer zabudla. Matka predstavená ma nechala samú, aby som si mohla v pokoji vyskúšať šaty. Zhodila som zo seba hrubý habit a cez hlavu som prevliekla košieľku. Jej široké rukávy s čipkou vyzerali nádherne, až nadpozemsky. Keď som si obliekla šaty, zavolala som dnu predstavenú, aby mi pomohla so zapínaním. Na dĺžku mi boli trochu krátke a v zaviazanom živôtiku som sotva dýchala. Netušila som ako veľmi som sa zmenila. Už som nebola to malé dievčatko, ktoré tam prišlo. Až vtedy som si naplno uvedomila, že sa zo mňa skutočne stáva žena.
               „Bež do svojej izby."
               „Nemám sa prezliecť?" spýtala som sa udivene.
               „Nemusíš. Adeline ti zajtra ráno pomôže s obliekaním. Teraz si zvykaj na tesný korzet. Nechcem, aby si zajtra počas cesty omdlela a privodila mliekarovi nejaké starosti." povedala príkro a ja som prikývla na súhlas. Pobrala som sa do svojej izby, celá nesvoja, z toho, že ma niekto uvidí. Cestou som však nikoho nestretla.
                 Večer, keď sa Adeline vrátila do izby, tíško zhíkla. Akoby neverila, že som to ja.
                „Charlotte, si nádherná." povedala a oči jej obdivne zažiarili, keď medzi prstami požmolila saténovú stužku, spúšťajúcu sa z rukáva.
                „Chceš si ich vyskúšať?" spýtala som sa a videla som ako sa v Adelinine oči rozžiarili. Potom akoby si uvedomila svoje postavenie a odmietavo zavrtela hlavou.
                 „Adeline, no tak...Nikto ťa neuvidí." Prehovárala som ju, zatiaľ čo som si vyzliekala šaty. Odložila som ich na posteľ a prezliekla sa do nočnej košele. Adeline nakoniec súhlasne prikývla. Podala som jej spodnú košeľu a počkala som, kým sa oblečie. Navliekala som na ňu šaty a ona sa šťastne smiala. Ešte na sebe nemala nič také krásne. Bola odo mňa nižšia aj štíhlejšia, a tak jej šaty padli ako uliate.
                   „Daj si dole závoj." poradila som jej. Vedela som o jej malom rebelstve a chcela som vidieť o koľko jej vlasy podrástli. Opatrne si sňala závoj a ryšavé kučierky jej olemovali tvár. Nesiahali jej ani po plecia, ale pridávali jej neobyčajný pôvab. „Adeline, myslím, že keby si z tadiaľto odišla, nebudeš mať o nápadníkov núdzu." Zasmiala som sa.
                  „Myslíš?" spýtala sa neveriaco, vyvaliac pritom na mňa svoje obrovské oči.
                   „Viem..." presvedčila som ju ona sa radostne zachichotala. Roztočila sa a sukňa obrúbená volánmi a jemnou čipkou jej poskakovala okolo nôh. Usmiala som sa. Akokoľvek sa ctihodné sestry z kláštora snažili vychovať z nej pokornú a utiahnutú mníšku, v Adeline tiež driemala určitá dávka ženskej márnivosti a jej srdce pišťalo po celkom iných ideáloch a dobrodružstvách.