„Toto je tvoja nová izba." povedala mi a ja som si znepokojene obhliadla svoju izbu. Ak sa to vôbec dalo nazvať izbou. Dívala som sa na úzku miestnosť s dvomi posteľami, na ktorých boli položené hrubé deky. Kamenné steny dodávali priestoru pocit chladu a jediné okno sa nachádzalo tak vysoko, že sa von pravdepodobne nikdy nepozriem. Váhavým krokom som prešla k posteli a malý kufor som položila na ňu. Chcela som pokračovať v prezeraní izby, možno s nádejou, že objavím niečo zaujímavé, ale v tej chvíli ma matka predstavená oslovila tým menom, ktoré mojim ušiam znelo tak nekonečne cudzo. Predtým než som sa obrátila, napadlo ma, že si každý deň pred spaním budem opakovať svoje meno, to ktorým ma odjakživa všetci oslovovali. Keď to už nebude dobré na nič iné, tak aspoň na to, aby som nezabudla ako znelo, ako ho vyslovovala mama. Pootočila som tvár k nej, ale duchom som bola úplne niekde inde.
                 „Tvoj kufor..."
                  „Čo je s mojím kufrom?" odrazu som precitla a až príliš prudko som sa k nej zvrtla. Vystierala ruku a prstom, na ktorom sa ligotal prsteň s tepaným krížom ma privolávala k sebe.
                  „Nebudeš ho potrebovať." Usmiala sa, ale mne jej úsmev prišiel viac než neúprimný. Dokonca aj z neho sršala prísnosť, tak ako zo všetkých čŕt jej tváre. Možno to bolo spôsobené strohým sivým závojom, ktorý starostlivo ukryl každučký vlas.
                „Ale..." začala som, ale stačil jediný pohľad nemilosrdných očí a stíchla som. Ruky mi ovisli pozdĺž tela a akosi som sa nemala k tomu, aby som jej podala to jediné, čo ma tam dokáže udržať pri zdravom rozume.
                   „Donesiem ti nejaké šaty a ak niekedy budeš potrebovať čokoľvek z tých vecí, sama ti to donesiem." Natiahla sa za batožinou a vzala ju do rúk. Neviem či zazrela slzy lesknúce sa mi v očiach, ale zdvihla ruku a prešla mi ňou po vlasoch. Odtiahla som sa. Ešte nikdy som nepocítila dotyk, ktorý by mrazil väčšmi...

***
                 Neviem, kedy som zaspala, ale tichý šramot neďaleko mňa ma prebudil. Hlavu som mala zaborenú vo vankúši. Plač ma natoľko vyčerpal, až som zaspala. Hneď ako mi matka predstavená priniesla šaty z hrubej látky, nie veľmi odlišné od tých, ktoré nosili mníšky, neudržala som svoje pocity. Jednoducho som nechala slzám voľný priebeh. Nech si robia čo chcú. A tú prísnu ženu bodaj by čert vzal. Viem, že by som si nemala dovoliť podobné myšlienky, ale nemôžem inak.
Opäť sa ozval šramot. Žmúrila som očami v tme, ale cez malé okno neprenikol ani kúsok mesačného svetla. Niekoľko krokov. Náraz.
                „Auuu..." tichý dievčenský hlas ma spočiatku vyľakal, ale vzápätí ma premohla zvedavosť.
                „Čo tu robíš?" spýtala som sa, zatiaľ čo som prstami šmátrala po drsnom povrchu stolíka a hľadala kresadlo. Sviečka ožiarila moju malú izbietku a spolu s ňou aj návštevníčku, ktorá ma vyrušila zo spánku.
             „No dovoľ? Čo tu robím? Ja tu bývam. Toto je moja izba, to ty tu nemáš čo robiť." zamrmlala a sadla si na voľnú posteľ.
             „Ja tu tiež bývam. Síce by som najradšej bola kdekoľvek inde, ale nie je v mojej moci zmeniť to." posadila som sa a pobúrene sa zamračila.
              „Takže ty si tá nová..."nesúhlas v dievčinkinej tvári sa rozplynul. Zvedavo sa na mňa pozrela a ja som v ničom nezaostávala. Pozrela som na tú drobnú postavičku, ktorá bola približne rovnako stará ako ja. Mala oblečenú tú istú handru, len s tým rozdielom, že mne vlasy nepokrýval biely závoj. Mala úprimné zelené oči, ktoré hľadeli zvedavo a ja som sa odrazu potešila, že prišla. Aspoň tu nebudem sama. Možno sa budeme mať o čom zhovárať. Dúfam, že sa nenahnevá, že ma dali k nej.
               „Volám sa Charlotte..." povedala som, aby som prerušila nepríjemné ticho a zároveň upokojila rozlietané myšlienky.
               „Ja som Adeline." odvetila a mierne sa usmiala. Na lícach sa jej objavili jamky. Vyzerala milo. Možno to nebude až také zlé.
                „Teší ma." povedala som zdvorilo. Bude dobré získať si aspoň jedinú osôbku na svoju stranu.
                „Aj mňa teší, Charlotte." zašvitorila a ja som usmiala. Neviem, čo ma potešilo viac. Či to, že nebudem na tom ponurom mieste osamelá ako prst, odkázaná na milosť a nemilosť matky predstavenej, alebo ten pocit, kedy som z jej úst počula svoje meno...