Aké je to zvláštne, keď človek opúšťa miesto, kde strávil celý svoj život. Ešte zvláštnejšie je byť odtrhnutý od rodiny, ktorú miluje. Vo chvíli, kedy za mnou ocko zavrel dvierka koča, som si uvedomila  jednu vec. Nič nie je tak isté ako prítomnosť. Len vtedy viete, na čom ste. Nie je dobré premýšľať o budúcnosti, pretože nemusí prísť, alebo ak príde, nemusí byť taká akú ste si ju vysnívali. Aj ja doplácam na svoje sny. V nich bola mama s mojimi synmi a dcérami na kolenách. Smiala sa a ponúkala im sladkosti. V predstavách som sa často vracala do domu, kde som sa narodila, zvítala sa s rodičmi a oddýchla si na vidieku od ruchu mesta. Ale boli to len obyčajné sny, ktoré sa rozplynuli zo dňa na deň. A nemám inú možnosť ako sa s tým zmieriť.
              Odhrnula som čiernu záclonu v okienku. Otvorila som ho a vystrčila von hlavu. Na tvár mi dopadlo pár kvapiek dažďa, vôbec mi to však neprekážalo. Aspoň mi zmyl slzy. Otec s Eleonore stáli pri nízkej drevenej bráne a keď ma zbadali, zamávali. Akoby mi jedným pohybom ruky mohli niečo vynahradiť. Čo nechápu, že mi tým ubližujú? Zaťala som zuby a sadla si späť na zamatom vystlanú lavičku. Vedľa mňa ležal malý kufor. Nemala som v ňom veľa. Iba nočnú košeľu, jedny šaty na doma a jedny na niečo mimoriadne, kefu na vlasy a medailónik od mamy. A samozrejme na vrchu trónila Babylonská princezná od Voltaira a Román o ruži, najkrajšie dielo stredovekej tvorby. Poznala som ich naspamäť. Stránku po stránke, nepochybne preto, že som ich čítala už tisícky krát.
V tej chvíli som nemala náladu na čítanie. Tak veľmi som túžila zastaviť koč, vyskočiť von a bežať späť do domu, od ktorého som sa každou minútou vzďaľovala. Vedela som však, že je to nemožné. Mojou povinnosťou je byť poslušná. Prijať to, čo si ocko želá. Možno to nepotrvá dlho. Ak mi nájde vhodného ženícha, budem môcť z kláštora odísť. Ktovie čo budem robiť celé tie dni. Snáď tam majú knihy, pri ktorých mi mesiace ujdú pomedzi prsty ako studená riečna voda. A možno si tam dokonca nájdem priateľku, ktorú som nikdy nemala. Ak nerátam Eleonore. Ale sestry sotva môže niekto pokladať za priateľky. Podľa mňa sa im nedá veriť.
Hlavou mi lietalo stovky myšlienok. Ani som si neuvedomila, že sa po hrboľatej ceste trmácame celé hodiny. A monotónny spev zvláštnej melódie, ktorá ku mne prúdila z kozlíka ma pomaly uspávala.

***
             „Slečna, zobuďte sa! Sme na mieste." Zachrípnutý hlas starého kočiša mi prenikol do nie príliš pokojných snov. Otvorila som oči, párkrát zažmurkala, aby som si privykla na svetlo, ktoré dnu vliezalo cez otvorené dvierka.
            „Už?" vytisla som a ústa sa mi otvorili v hlasnom zívnutí. Nuž, na mojej výchove, predsa len treba pracovať.
Neodpovedal. Zdvorilo mi však podal ruku a pomohol mi zostúpiť po schodíkoch. V ruke som držala kufor a vietor, ktorý mi takmer zhodil z hlavy klobúčik, v sebe niesol vôňu mora. Neboli sme ďaleko od pobrežia, ale vnútri som tušila, že more aj tak neuvidím. Predo mnou sa totiž dvíhali vysoké múry kláštora. Nad hrubou drevenou bránou so železným kovaním sa vynímal v kameni vytesaný názov „Ženský kláštor sv. Egídia".
            „Slečna, rád by som vám poprial veľa šťastia. Teraz, ak už nič nepotrebujete sa vrátim nazad." kočišov hlas odpútal moju pozornosť od budovy. Obrátila som sa k nemu s nesúhlasom v očiach.
           „Onedlho sa zotmie. Nemali by ste pokračovať v ceste." bol to len môj pokus zadržať ho. Túžba nepretrhnúť posledné puto s rodinou. On však nesúhlasne zavrtel hlavou.
           „Je to ženský kláštor. Dnu ma nepustia. Neďaleko som videl hostinec. Prenocujem tam a zajtra ráno vyrazím na cestu. Nemusíte si o mňa robiť starosti."
             „Je to na vás, Jean." pokrčila som plecami.
            „Bežte zaklopať. Neodídem skôr, ako si nebudem istý, že som vás odovzdal do dobrých rúk." žmurkol na mňa a pod mohutnými šedivými fúzmi sa mu mihol dobrotivý úsmev. Na okamih som zaváhala. Zdvihla som veľké klopadlo a zubami si hrýzla spodnú peru. Aj tak sa tomu nevyhnem. Pustila som klopadlo a to mocným úderom oznámilo môj príchod. Nečakala som dlho. Brána sa otvorila a ja som sa ocitla zoči voči mníške s prísnou tvárou.
             „Želám vám dobrý deň," pozdravila som zdvorilo, načo si ma mníška zvedavo obhliadla a až potom odvetila:
             „Pochválený buď Ježiš Kristus." chytila ma za ruku, ale prv, než ma stihla odviesť za bránu kláštora, som sa otočila a zakričala na kočiša:
„Jean, pozdrav ocka a Ellie! Povedz im, že ich mám veľmi rada!" Jean sa na mňa len usmial a švihol bičom. Kone sa pohli. Odchádzal aj ten posledný človek, ktorého som poznala.
            „Odvediem ťa do tvojej novej izby," prihovorila sa mi mníška, ktorú som doteraz priveľmi nebrala na vedomie. Prikývla som. Na nič iné som sa nezmohla. Očami som blúdila po nádvorí, ktoré obkolesovala množstvo arkierových chodieb. Všetko bolo z kameňa. Kamenné múry, lavičky, dlažba. Len pramálo zelene a strom len jeden jediný.
              „Ako sa voláš?" spýtala sa ma v snahe vypáčiť zo mňa čo i len slovíčko.
              „Volám sa Marie-Anne- Charlotte Corday d'Armon,." predstavila som sa celým menom, tak ako sa patrilo. Vzápätí som to však trpko oľutovala.
               „Dobre Marie. Neskôr ti vysvetlím ako to tu chodí."
               „Hovorte mi Charlotte, prosím," opravila som ju so všetkou zdvorilosťou.
               „Budem ti vravieť Marie, ak dovolíš," napomenula ma príkro.
                „Doma ma volali Charlotte, ctihodná pani," pokúsila som sa obmäkčiť ju.
               „Som matka predstavená, Marie, a tu nie si doma." Jej hlas naznačoval, že považuje rozhovor za uzavretý. Prehltla som slzy a vzlyk, čo sa mi dral z pier. Už v tej chvíli som to miesto nenávidela.