O 13 rokov neskôr

               Neveľký salónik na prízemí bol zariadený vkusne. Steny potiahnuté zelenkavým brokátom zdobili  police plné kníh a  siahli až k trámom vysokého stropu. To bolo moje miesto. Môj raj, v ktorom som sa celé hodiny ukrývala namiesto toho, aby som s otcom viedla ďalekosiahle rozhovory o chove prasiec či záhradníctve. Milovala som kvety, to áno, nebolo však v mojej obľube starať sa o ne. Radšej som lozila po policiach a vyťahovala z nich staré knihy viazané v koži, ktoré už dávno zapadli prachom. S úctou som otáčala každú stránku, každého starobylého svedka dávnych čias. Od doby, kedy ma mama naučila čítať, som s tým neprestala. Žila som stovky životov, prenášala som sa do rôznych krajín. Neraz som sa ocitla v reformačnom Nemecku či v stredovekom Anglicku. Stála som na hradbách a bojovala za svojich ľudí, alebo som loďou plávala až za nekonečný oceán, kde sa rozprestierala Amerika a na obrovských plantážach pracovali stovky čiernych mužov. Nevedela som ako vyzerajú čierni muži, nikdy som žiadneho nevidela, keďže som celý doterajší život strávila na vidieku a snívala o živote vo veľkom meste, kde budem môcť spraviť pre svet niečo veľké. Chcem byť ženou, ktorá spraví niečo významné. Aspoň niečím by som sa priblížila tým odvážnym bojovníčkam z kníh. Eleonore mi za to často dohovára. Tvrdí, že som mladá žena, ktorá sa za pár rokov vydá a pri rodení detí ma nebudú trápiť myšlienky na zmenu sveta. Pri jej slovách vždy len krútim očami, samozrejme tak, aby ma nevidela a nechám ju nech skončí prednášku. Nedávno ju zasnúbili so statkárom bývajúcim neďaleko a ona je už šťastím celá rozžiarená.
               Dvere sa otvorili. Odtrhla som pohľad od knihy a pozrela som smerom k nim. Dnu nakúkala Eleonorina plavá hlava. Okolo tváre jej poskakovalo množstvo pekných kaderí. Usmiala som sa na ňu, avšak keď som zbadala aká je biela, vystrašene som vyskočila a staré vydanie Románu o ruži spadlo k mojim nohám.
               „Poď! Rýchlo, Charlotte..." poháňala ma, keď videla ako tuhnem. Napokon som sa spamätala, prsty zaborila do jemnej látky zdobených šiat a rozbehla sa za Eleonore preč zo salónika.
               „Čo sa deje Elie?" vyhŕkla som. Pohľad na moju sestru ma skutočne desil, najmä preto, že ona bola tá večne pokojná a odmeraná.
                 „S mamenkou je zle. Opäť prišli bolesti," vysvetlila mi, kým sme bežali po schodoch do rodičovskej spálne. Hneď ako to vyslovila, srdce mi zovrela neviditeľná päsť. Tak ako vždy, keď mamu zachvátili kŕče. Nechcela som o ňu prísť. Nebola som pripravená žiť bez nej. Bola mojou oporou, mojou priateľkou, ktorej som zverovala všetky moje túžby a sny. Ako víchrica sme vtrhli do miestnosti. Prvého som si všimla otca. Kľačal pri posteli a v dlaniach zvieral mamine zápästie. Slzy, ktoré sa mu rinuli po lícach som nemohla prehliadnuť. Pozrela som na mamu. V belostných perinách s čipkami na okrajoch takmer zanikala. Tvár mala smrteľne bielu a pery sa jej triasli od zimy, ktorú som ja necítila. Svetlé, inokedy dokonale kučeravé vlasy jej teraz viseli okolo tváre sťa vlhká slama. Neotvorila oči, ale jemným, sotva viditeľným úsmevom naznačila, že vníma našu prítomnosť.
                 Pocítila som ako mi Eleonore kŕčovito zovrela ruku. Mala som pocit, že mi popraskajú všetky drobné kostičky prstov. Tá bolesť však nebola porovnateľná s tou, čo mu silným stiskom mučila srdce. Pomaly som sa pohla k posteli. Odmietavo som krútila hlavou. Nechcela som si pripúšťať tú hrôzu. Nemohla som rozmýšľať čo bude o deň či o dva. Zastala som až tesne pri posteli a zachytila sa jej čela. Keby  sa neopriem, podlomili by sa mi kolená.
                „Mama..." pery sa mi mierne pohli a slzy zakalili zrak. Ako veľmi bolel pohľad na ňu. S námahou zdvihla ruku a privolala ma bližšie. Rozbehla som sa k nej a s hlasným plačom som sa jej hodila na rýchlo sa dvíhajúci hrudník. Pohladila mi vlasy a naklonila sa ku mne, obdarujúc moju hlavu množstvom bozkov. Cítila som jej slzy a to ma prinútilo zdvihnúť tvár. Tiež plakala, len jeden kútik úst mala zdvihnutý v letmom úsmeve. Nežne sa mi prihovorila:
                „Charlotte, dcérka moja, nemôžeš takto plakať. Pozri, ocko aj Eleonore dajú na teba pozor. Ty nezostaneš sama, budeš mať ich. To ja ostanem samučká, bez vás," nechcela som počúvať jej slová, odmietavo som krútila hlavou. Nikto ju nenahradí. Ani tisíc sestier alebo otcov nenahradí jedinú mamu.
                "Neodchádzajte, ešte nie....Potrebujem vás..." šepkala som zúfalo, dusiac sa plačom.
                „Aj Eleonore ma potrebuje a predsa tak nevystrája," napomenula ma mama. Pozrela som na sestru, ktorá meravo stála pri nohách postele. Hrýzla si spodnú peru a v očiach mala slzy, ale bola pravda, že sa nesprávala tak hystericky ako ja. Pocítila som ako sa mamine telo naplo a prudko som sa obrátila smerom k nej. Tvár mala skrivenú od obrovskej bolesti. Často trpela podobnými stavmi, ale v tejto chvíli sme všetci podvedome vedeli, že dnes je to naposledy. Ani lekári nevedeli prísť na to, akou chorobou moja mama trpí. Každý len krčil plecami a dával jej lieky na zmiernenie bolesti. Ani tie jej nikdy neuľavili. Prstami som ju hladila po opaku dlane. Bola studená ako zimný vietor. Jemne som ju stisla a ona stisk opätovala. A potom jej ruka ochabla. Zdvihla som tvár v hroznej predtuche a v duchu som sa modlila, aby nebola skutočná. No stačil mi jediný pohľad a vedela som, že moju modlitbu Boh nepočul. Vzal si mamu k sebe a zanechal nás bez jej láskavej ruky a starostlivosti. Nevnímala som, čo sa okolo mňa deje. Len som kľačala na drevenej dlážke s hlavou opretou, o maminu hruď, ktorá sa viac nezdvihne, aby do pľúc vdýchla voňavý jarný vzduch.

***

                Stála som pred zrkadlom a dívala sa na svoj zúbožený odraz. V čiernych šatách zdobených množstvom čiernych stužiek a čipiek sa kontrastne vynímala moja bledá pleť. Svetlé vlasy som mala zviazané tenkou zamatovou stuhou a vo veľkých lokniach sa mi rozliezali na pleciach. V červených očiach som mala vpísaný všetok smútok uplynulých dní. Ako len prežijem jej pohreb? Vydržím sa vôbec dívať na jej krásnu tvár, ktorá bude chladná a nehybná?
              Pozrela som smerom k oknu. Oblohu zakrývalo množstvo sivých ťažkých mrakov a konáre pučiacich stromov sa prehýbali pod silnými nápormi vetra. Prehodila som si cez plecia plášť a vykročila som k dverám. Zbehla som dole schodmi a otvorila  veľké dvere, vedúce von. Otec s Eleonore na mňa čakali. Otec ku mne natiahol ruku a ja som sa jej chytila ako topiaci sa človek podávanej palice. Pomohol mi vystúpiť do koča a po mne aj Eleonore. On sám sa posadil na kozlík vedľa kočiša. Trmácali sme sa po hrboľatej ceste až k cintorínu. Nevnímala som cestu, ani pomalé kroky, keď sme v sprievode kráčali za maminou rakvou. Zostala len bolesť. Silná a nekonečná.
              „In nomine Patris, et Filii, et Spiritus Sancti..." starý kňaz pokropil rakvu svätenou vodou. Prežehnala som sa, ale ruka sa mi triasla. Keď na rakvu dopadli prvé údery kladív, ktoré ju naveky zatvárali pred poslednou púťou do zeme, zavrela som oči. Trhalo mnou každým  úderom a slzy sa mi valili von. Nebolo v nikoho moci zastaviť ich. Cítila som dotyk láskavej dlane na pleciach a zdvihla som oči plné sĺz. Eleonore ma jemne postrčila k jame, do ktorej spúšťali mamu. Spravila som váhavý krok a potom ďalší. Hľadela som ako sa laná napínajú a rakva klesá hlbšie a hlbšie do tmavých útrob dažďom nasiaknutej zeme. Otec mi do ruky vtisol ružu. Podišla som až tesne k okraju, stačil by jediný drobný krôčik a spadla by som za ňou. Radšej som o kúsok cúvla. Len čo by som iným spôsobila starosti a bola by som plná modrín. Ružu som si priložila k perám a vtisla som na ňu bozk. Krvavé lupene pokropili horúce slzy.
„Budeš mi chýbať, mama..." pery sa mi pohli a ružu som hodila do hrobu. Dopadla na veko truhly a jej zelené lístky a tmavočervené lupene sa vynímali na ebenovom dreve. Eleonorina ruža tiež dopadla vedľa mojej. Hneď potom ma objala okolo pliec a upokojujúco mi hladila rameno. Akoby mohla nahradiť tú, ktorú sme navždy stratili. Kŕčovito som sa zachytila čierneho zamatu jej sukne a obe sme sa rozplakali. V tej chvíli mi bola oporou, takisto ako aj ja som bola jej. Dve sestry, ktoré sa vždy búrlivo hádali. Tie časy sú preč. Teraz sme si vzájomnou pomocou a hlavne tým jediným, čo otcovi ešte ostalo.