„Tak...dorazili sme. Tu bývam." povedala som nie práve moc nadšene a kývla hlavou smerom na náš dom. Nič zložité. Taký menší, dvojposchodový, s bielou fasádou a červenou strechou. Proste klasika, no nám to stačilo. No klamala by som, ak by som povedala, že sa nechcem vrátiť tam k nemu.

„Nie je to ani tak ďaleko, ako som si myslel. Možno si naozaj mohla ísť sama."

„Daj pokoj." s úsmevom som do neho strčila a našťastie tým rozosmiala aj jeho. Nejakým zázrakom sa aj počasie akoby umúdrilo a my sme nemuseli moknúť celú cestu. A koniec koncov sme sa ani tak veľmi neponáhľali. Teda to ja som bola tá, čo zdržovala. Nechcela som byť bez neho tak skoro. Zajtra je nedeľa, čo znamená, že sa tak či tak neuvidíme a ja musím ísť navyše na volejbal. Hádam nič horšie, sa ani stať nemohlo.

„Pondelok už ideš do školy?"

„Vyzerá to tak. Prečo?"

„Len aby som vedel, či ťa mám čakať na niektorom rohu."

„Tak na rohu?" zvedavo som nadvihla obočie no smiech ma okamžite prešiel, keď som si všimla ako niekto otvoril dvere. A na moju smolu to nebol nikto iný, ako otec, ktorý hádzal našim smerom vražedné pohľady. Všimla som si, že aj Theo sa pozrel jeho smerom a tiež sa nezatváril práve najpríjemnejšie. Tak aspoň niekto ma pochopí v tejto situácii.

„Asi by si mala ísť. Nechcem ťa dostať do prúseru."

„Už v ňom aj tak som. No ďakujem ti. Za všetko. Ako za objatie, tak za čaj a hlavne za tvoje meno. Theo."

„Nemusíš ďakovať...uhm..."

„Bernadet." vyslovila som potichu a naposledy sa na neho usmiala. No aj napriek úsmevu, sa mi chcelo hlavne plakať. Bolo až neskutočné, čo so mnou jeho prítomnosť dokáže urobiť. Proste...akoby som totálne zabudla dokonca aj na to, kto vlastne som. A keďže som si ozaj vážila, že mi povedal svoje meno, urobila som to isté. Takto si budeme aspoň kvit.

„Aspoňže má toľko rozumu a zostal tam!" sykol otec, keď za mnou zatváral dvere a na sto percent pri tom pohľadom ešte raz prebodol Thea. Aj keď on v podstate za nič nemohol.

„A teraz by som naozaj rád počul, čo malo znamenať to, že si len tak odišla! Ty si akože myslíš, že je to všetko zadarmo? Ja tomu mužovi platím za to, že tam s tebou stráca čas a ozaj ma to nestojí malé peniaze!"

„Tak stráca čas? Keď to berieš takto, prečo tam potom musím chodiť? Načo ma nútiš do vecí, ktoré sama nechcem?"

„Lebo ty nevieš čo chceš! A práve preto musí niekto rozhodovať za teba." tak neviem čo chcem? Naozaj? Naozaj si toto o mne myslí? Dobré vedieť.

Síce som bola dosť hladná, vôbec sa mi nechcelo byť v rovnakej miestnosti, ako on a tak som proste odišla do izby. Tam som za sebou pekne zamkla a bolo. Otec mal síce nejaké dosť nemiestne poznámky, ale hudba ktorú som si pustila, dokázala umlčať aj tie. A takto som napokon aj zaspala. S pustenou hudbou, zahrabaná niekde medzi vankúšmi.

Dlho sa však ráno bohužiaľ spať nemohlo. Veď prečo by aj? Nestačí, že treba vstávať do školy päť dní v týždni, ešte aj v nedeľu. To už rovno nemusíme mať voľnú ani sobotu a pôjdeme do školy pekne všetkých sedem dní v týždni. Pomaly by v tom ani žiadny rozdiel nebol. Hlavne s tým množstvom úloh čo nám dávajú.

Nakoniec mi však nezostalo nič iné, ako vstať a dať sa do poriadku. Do tašky som si hodila veci na tréning, dala si riadne horúcu sprchu, vlasy si zopla so chvosta a bola som vlastne aj skoro hotová. S nejakým mejkapom som sa nemala náladu babrať. A načo by mi aj na tréningu bol? Aj keď...niektoré bez toho doslova odmietajú vstúpiť na ihrisko. Nakoniec som na seba ešte hodila obyčajné biele tričko, tmavofialový sveter a sivé džínsy. Nič komplikované a predsa dobre vyzerajúce.

„Dobré ráno."

„Aj tebe srdiečko. Vyspala si sa dobre?"

„Ako sa to vezme." povedala som a oprela sa o kuchynskú linku, pri ktorej sa už mama zvŕtala jedna radosť. A podľa toho neporiadku som hneď aj usúdila, že zas niečo pečie. Ale tak keď jej to robí radosť...nech to robí.

„Dáš si aj niečo na raňajky?"

„Ani nie. Najem sa až keď prídem domov. A len tak mimochodom...kde je otec?"

„Ja ani neviem. Ráno odišiel a vravel, že sa vráti až večer. Takže ak chceš, môžeš si sem doniesť toho chlapca." síce som povedala, že jesť nebudem, ale nenapadlo ma, že bude tak nebezpečné aj keď sa napijem trocha vody. Sotva to mama vyslovila, mi dokonale zabehlo a on sa na mne samozrejme dobre zabavila. No proste...neverila som, že niečo takéto povedala.

„Čo? Nečakali sa takúto reakciu, však?"

„No nie. To teda fakt nečakala. Aj ty si ho včera videla?"

„Otec ma dovliekol k oknu, aby som sa pozrela. Síce bola dosť tma, ale z toho čo som videla, nevyzeral, ako zlý chlapec. Pôsobil milo." ĎAKUJEM! Konečne niekto kto ho nesúdi podľa toho, ako vyzerá. A istým spôsobom, je vlastne aj dobre, že ten niekto je mama. Ktovie či sa mi to ešte v budúcnosti nezíde.

„Kto to vôbec bol?"

„To presne neviem. Zvykávame sa stretnúť v škole, ale na sto percent viem, že tam nie je ako študent. Ale vždy tam do seba v posledných dňoch nabehneme. A volá sa Theo."

„Zaujímavé meno, len...dávaj si pozor, dobre? Vieš aký môžu byť niektorý chlapci k dievčatám v tvojom veku." prikývla som, lebo som až moc dobre vedela kam týmto smeruje. Ale tak nemám jej to za zlé. Proste sa o mňa bojí. A chápem ju. Som predsa jej jediná dcéra.

„Mami?"

„Prosím?"

„Je tu nejaká šanca, že by si zavolala trénerovi, že dnes neprídem? Prosím ťa. Veľmi ťa prosím." ak by som v tej chvíli mala padnúť na kolená urobila by som to. Pokojne. Bez váhania. Hlavne, aby som tam nemusela ísť. Pokiaľ by sa dalo už nikdy viac.

„Vieš, že ak sa to otec dozvie, bude zle. A nie len pre teba."

„Viem, ale...ja to s ním vybavím ak bude treba. Prosím mami." už v momente kedy sa na mňa usmiala a na chvíľu prestala riešiť polevu na tortu som vedela, že mám vyhraté. A tešila som sa. Ak by sme žili spolu lem my dve...určite by bolo všetko inak. Ona nikdy nebola tá, čo by ma do niečoho nútila. A popravde...aj ona sa občas otca dosť bála. To, že by ju, alebo mňa nejako často bil, alebo také niečo sa ozaj nedalo povedať, ale to jeho diktátorstvo bolo občas ešte stokrát horšie. Vždy musel mať proste všetko pod kontrolou. Vždy.

„No mám jednu podmienku. Pomôžeš mi a pritom mi niečo porozprávaš o tom tvojom Theovi."

„Myslím, že môže byť." povedala som a od samej radosti ju objala. Predsa len budem radšej celá od múky a roztopenej čokolády, ako trpieť v tej hnusnej telocvični. A ani tá moja druhá úloha neznela nijako extra zle. Hovoriť o Theovi. Možno ak sa mi ho pred mamou podarí vykresliť v dobrom svetle, niečo sa z toho nalepí aj na otca. Možno by ho potom nabudúce nevraždil pohľadom. Teda...ak bude nejaké to nabudúce. Ak bude taký hlúpy a odváži sa niečo mať s niekým, ako som ja. To by som naozaj nikomu neodporučila.

„A čo Caleb? On vie o Theovi?"

„Istým spôsobom. A aj keby nie, tak čo? Nechodím predsa ani s jedným z nich. Theo je dá sa povedať kamarát, alebo lepšie povedané známy a Caleb...Caleb je proste Caleb. To je komplikované."

„Aj to tak znie." povedala mama na záver a potom išla volať trénerovi. Našťastie to vybavila a mohli sme sa pustiť do práce.