„Ďakujem, ale...nemusíš si robiť starosti."

„To nič nie je, len si dávaj pozor. Je ešte horúci." s trocha plachým úsmevom som prikývla a vzala si od neho šálku s čajom. Bolo to naozaj milé. A čuduj sa svet, ten malý domček ktorý som predtým obdivovala, patrí práve jemu. Theovi. Ani sama neviem prečo, ale jeho meno mi proste akoby zakotvilo v pamäti a ja som si musela stále prehrávať ten moment, kedy mi ho zašepkal.

A ešte niečo k jeho domu. Nech už to zvonka na vás pôsobilo akokoľvek, vnútri to bolo, ako únik z reality. Proste neskutočne krásne a hlavne útulné. A v podstate to tu nebolo ani tak malé, ako by sa mohlo zdať, ale zároveň, ani nijako extra veľké. Také akurát by som povedala. Kuchyňa spojená s obývačkou, krásny krb, vedľa dvere, asi do kúpeľne a čo bolo najlepšie...zatočené schody hore, ktoré viedli do spálne. Lepšie však bolo, keď ste boli hore. Bolo to vlastne niečo ako vnútorný balkón, takže ste mali odtiaľ krásny výhľad dole do obývačky. Ako som povedala...akoby únik z reality. A dokonca aj farby tu boli ladené veľmi príjemne. Steny obložené bledým drevom, podlaha z tmavého a asi taká najdominantnejšia tu bola oranžová.

„Takže...čo si robila v takomto počasí uprostred lesa? Pochybujem, že si prišla bez dôvodu."

„No ak sa to tak vezme, vlastne to náhodne bolo. Ja som nemala v pláne skončiť u teba na sedačke a popíjať čaj celá premočená od dažďa."

„Vieš, že ti to ani neverím." nad touto poznámkou som sa teda musela pousmiať. Keby len vedel, aký zlatý dokáže v takýchto chvíľach byť. A ešte niečo. Neviem síce prečo, ale doteraz som si na ňom nikdy nevšimla jednu vec...vec ktorá teraz upútala moju pozornosť naplno. Jeho tetovanie. Na ľavom zápästí mal vytetovanú čiaru, ktorá znázorňovala zem, smerom hore k dlani sa potom tiahla čiara, ktorá bola v podstate kmeň stromu a na vrchu bola koruna, avšak bez listov. Na ľavej strane mal ešte znázornené dva vtáky , no a smerom dole po zápästí zas boli korene. Ozaj nápadité.

„No?"

„Ty mi asi nedáš pokoj, kým ti to nepoviem, čo?" nesúhlasne pokýval hlavou, zatiaľ čo Elza k nám vyskočila na sedačku a uvelebila sa medzi nami. Theo ju začal jednou rukou hladkať a ako som postrehla, jej sa to naozaj páčilo. A mne moja situácia tiež. Sedieť si u neho doma na sedačke, zabalená v deke, čo vonia ako on a navyše ešte aj vedieť jeho meno. Dokáže to vylepšiť deň.

„Ušla som z tréningu. Otec mi dohovoril súkromné hodiny, aby som sa znova dostala po zranení do formy a tak. No a...to je vlastne všetko. Nejako som sa potom v zúfalosti dotúlala až sem. Komické ja viem."

„Ani nie. Čakal som niečo bláznivejšie."

„Takže som ťa sklamala?"

„Tak trocha hej myška." ozaj? To ma tak teraz bude volať? Nehovorím, že je to zlé, ale...neviem. Je to také zvláštne. Žiadnu podobnú prezývku som ešte nemala. Našťastie teda. Keby ma Caleb volal nejako takto, asi by jednu odo mňa schytal. Jemu by som to nestrpela.

„Nebude tvojim rodičom vadiť, že nie si doma?"

„Mama určite vypeká jedna radosť a otec, ten mi nijako extra v túto chvíľu žily netrhá. To, že som skončila tu, je vlastne jeho chyba." síce som veľmi nechcela zachádzať do detailov, s ním mi to prišlo akoby nemožné. Vždy keď som sa rozhovorila a hľadela mu pri tom do očí, som normálne aj zabúdala, čo hovorím. Proste som splietala čo mi prišlo na um. A tu je ďalšia vec, ktorú som si všimla až dnes. Tie jeho oči, mali ešte jeden krásny detail. Tú dokonale zelenú ľavú dúhovku mu zospodu akoby pretínal bledohnedý fliačik.

„Čo ťa tak zaujalo?"

„Hm?"

„Že čo ťa zaujalo? Prezeráš si ma, ako nejaký obraz na vernisáži." tak toto mi ozaj nevyšlo. Mala by som sa asi naučiť obzerať si ľudí nejako nenápadnejšie. Aj keď...pri ňom by to asi ani nešlo. Na neho sa budem asi vždy pozerať, akoby som ho videla prvýkrát v živote.

„Prepáč, ja len...zaujali ma tvoje oči."

„Nebodaj sa ti páčia?"

„Dalo by sa povedať." ó áno. A ešte ako veľmi sa mi páčia.

„Kde si bola mimochodom celý týždeň? Nejako sme do seba nenabehli."

„Bola som chorá. Chvalabohu, teda...na druhej strane si mi trocha chýbal aj ty."

„Dobré vedieť." ani sama neviem prečo, ale prišlo mi, že som možno nemala tú jeho otázku priviesť až k takejto téme. Navyše som doslova cítila, že sa červenám určite ako nejaká paprika. Veď prečo nie? Treba sa strápniť všade, kam človek ide.

Asi by som sa aj z toho skúsila nejako vykecať, ale vyrušil ma mobil, ktorý mi vibroval vo vačku. Už dopredu som mala tušenie, kto volá a nakoniec sa to len potvrdilo. Bol to otec. Nechcela som to zdvihnúť, ale ak by som to urobila, dopadla by som po návrate domov určite horšie, ako len s jednou fackou. Predtým ako som však zodvihla, som si ešte odpila z krásne teplého čaju.

„Áno otec?"

„Kde si? William mi volal, že si odišla uprostred tréningu. Čo to malo akože znamenať?!"

„Ja..." síce som bola v tomto smere dosť naštvaná, zrazu som nedokázala povedať, čo si o tom celom vlastne myslím. Jeho vražedný tón hlasu ma dokonale vydesil.

„Do polhodiny nech si doma! Potom si to vybavíme." sykol nakoniec po mojom mlčaní a tým náš telefonát vlastne aj skončil. Bola som rada, ale...nechcela som ešte ísť. Bolo mi tu s Theom dobre. Konečne som sa po tých ubíjajúcich dňoch cítila nejako normálne, až príjemne by sa dalo povedať. A hlavne s dobrou spoločnosťou.

„Asi nebol moc nadšený, že nie si doma, čo?"

„Nie. Pozri naozaj ti ďakujem za všetko, ale...musím ísť. Naozaj ma to mrzí. Rada by som ešte zostala." tú poslednú vetu som síce nemala odvahu povedať nijako extra nahlas, mala som pocit, že ju tak, či tak počul. A možno to tak bolo aj dobre. Aspoň bude vedieť, že mi nie je s ním nijako extra zle. Práve naopak.

„Tak mi ťa asi odprevadíme. Však Elza?" bolo vidno, že je ozaj dobre vycvičená. Sotva vyslovil jej meno, už bola v strehu a čakala čo bude ďalej.

„Ozaj nemusíte. Trafím domov aj sama."

„Tak či tak sme nedokončili prechádzku." povedal s úsmevom zatiaľ čo ja som dopila čaj a položila šálku na stôl z krásneho hnedého dreva pred sedačkou. Nechcelo sa mi dokonca tu ani nechávať tú deku, čo voňala ako on. Najradšej by som si ju strčila do tašky a vzala ju so sebou. Tak by som aspoň mala pocit, že som tu, aj keby som bola vlastne doma.

„Prečo vôbec bývaš takto mimo civilizáciu? Niežeby to tu nemalo svoje čaro, ale...nie je ti tu občas smutno?"

„Ani nie. Už som si zvykol."

„A čo tvoji rodičia? Tí žijú v meste?"

„Nie." povedal potichu a ako som si všimla, asi som zasiahla nejaké to jeho citlivé miesto. Možno som sa pýtať nemala. Som tak sprostá a trápna zároveň, až to bolí. Bože.

„No nič...môžeme ísť?" opýtal sa po chvíľke dosť trápneho ticha a ja som prikývla. Rýchlo som si vzala späť topánky, hodila na seba kabát, vzala tašku a mohli sme ísť. Domov to mám pomerne ďaleko, ale aspoň budeme ešte spolu.