„Dobré ráno.“ povedala som dosť hlasne, aby som si bola istá, že ma bude aj napriek tomu hluku na školskom dvore počuť. Našťastie som bola sama, takže nijaké debilné poznámky nehrozili. Teda nie od blízkych kamarátov.

„Na to, že je pondelok, si nejaká natešená, nemyslíš?“

„Ani nie. Proste som mala dobré ráno. A ani počasie dnes nie je najhoršie. Čo povieš?“

„Čo by som mal povedať?“ opýtal sa a v momente kedy sa ku mne konečne otočil a pozrel na mňa, som videla, že mu zas od smiechu myká kútikmi úst. Bože keby len vedel, aký nádherný výhľad takto dokáže poskytnúť mojim očiam.

„Niečo zmysluplné.“

„Také ja veľmi neviem. Takže ohľadne toho radšej pomlčím.“ musela som nad ním prevrátiť očami. Tak on také veľmi nevie? Určite sa so mnou zahráva len zo zábavy. Chce, aby som mu skočila na nejakú tú jeho hru. Dnes sú už pomaly všetci chalani taký.

A keď už spomínam chalanov, ako som tak pozerala ponad jeho plece, uvidela som, ako sa k nám ženie môj „priateľ“. Dobre som vedela, čo z toho bude, ale rozhodla som sa zostať. Predsa s Calebom nechodím, takže je to len a len moja vec, s akým chlapcom sa bavím. A hlavne...keď budem stále utekať a hanbiť sa, nikdy sa lepšie nespoznáme. A o to mi predsa ide. Chcem vedieť čo je zač. Chcem ho spoznať. Síce som si to nechcela priznať, ale celý víkend som naňho myslela. Či už počas tréningu v nedeľu, alebo aj počas nákupov v sobotu. A dokonca aj v piatok večer, keď si u mňa Paula vylievala smútok. Neviem, čím to bolo, no nedokázala som jeho ani jeho hlas dostať z hlavy.

„Užila si si včera rande s priateľom?“

„Nie je to môj priateľ. Len by chcel byť.“

„Aha. No nemyslím si, že on to myslí rovnako. Videl som ako ťa objal. To nebolo také kamarátske. To ako ti obmotal ruky okolo pása, ako si ťa k sebe pritiahol a hlavne s akým úsmevom na tvári to urobil. Bolo vidieť, že z jeho strany tam city sú.“ teda! Ak mu išlo o to, aby ma zaskočil, práve si vyslúžil v tomto smere červený diplom. Dosť zaujímavo opísal jedno, pre mňa celkom obyčajné objatie.

„Ahoj!“ ozvalo sa zrazu pri nás. Trocha som mala obavy čo Caleb povie, ale ako som už povedala, je to moja vec s kým sa bavím. Jemu sa spovedať naozaj, ale naozaj nemusím.

„Ahoj Caleb.“

„Vidím, že si si nalša spoločnosť.“ hrdo som prikývla, zatiaľ čo on sa postavil vedľa mňa a až moc silene ma jednou rukou objal okolo pása. Jemu to určite pridalo nejaký ten pocit, že je ozaj môj priateľ, ale ja som sa cítila maximálne nepríjemne. Prečo o mňa len musí s každým súťažiť, ako nejaké malé dieťa?

„My sme ešte nemali tú možnosť spoznať sa. Ja som Caleb. Jej priateľ.“ povedal maximálne sebavedome a vystrel k nemu ruku. Síce som mala sto chutí nakričať na neho, že nie je žiadny môj priateľ, ale na druhej strane som nechcela rušiť tento rozhovor. Bola tu naozaj obrovská možnosť, že sa konečne dozviem jeho meno. A to by bola naozaj zvácna informácia. Teda hlavne pre mňa.

„Myslím, že moje meno nie je dôležité. Tak či tak odchádzam.“

„To bude asi najlepšie.“ síce som otvorila ústa, že niečo poviem, ale nakoniec som sa znova len pozerala ako odchádza. A bolo mi to maximálne ľúto. Zas som bola priveľký srab a nepovedala som nič, čím by som sa ho zastala. Podľa mňa by si to však zaslúžil.

„Mali by sme ísť na hodinu.“

„Si neskutočný.“

„Ja? Čo také som zas urobil?“

„Tak priateľ? Ozaj sa cítiš, ako môj priateľ? Nedali sme si predsa ešte ani jednu pusu.“ týmto som ho trocha zaskočila. Asi nečakal, že ma svojim chovaním takto...rozhodí? Ja ani neviem, či je to ten správny výraz.

„Vieš, ako sa hovorí...čo nebolo, môže byť.“ prevrátila som očami a radšej som sa od neho odtiahla a pobrala sa ku vchodu do školy. Tak dobre, ako ráno začalo, tak sa aj pokazilo. Je to dosť nanič, že sa vaša dobrá nálada dokáže tak rýchlo vytratiť, kvôli jednému človeku, ale to je život. Keď je dobre, vždy vám musí poslať do cesty niečo, čo vám povie, že bolo dobre, už moc dlho.

A ako bolo potom celý deň v škole? Ako vždy...celý deň vás prenasledoval ten pocit, že by ste radšej skočili z okna, ako počúvali tie nudné a občas aj zbytočné reči. A teraz naozaj nepreháňam. Paula nebola v škole a tak to aj vyzeralo. Caleb sa nasáčkoval vedľa mňa a to už naozaj nebolo úteku. Celý deň mi tlačil do hlavy nejaké kaleráby a ja som sa musela naozaj premáhať, aby som mu občas jednu nevrazila. A navyše som mala celý deň nervy napnuté na prasknutie.

Dnes poobede o piatej, som mala ísť za tým otcovým kamarátom, čo ma bude trénovať. Mala som z toho už pomaly panický strach, no za každú cenu som sa snažila nepoddať sa mu. Nejako to tam pretrpím a potom pôjdem domov. Budem sa musieť síce v stredu zas vrátiť, ale tak medzi pondelkom a stredou, je našťastie utorok, ktorý to istí. Síce mám v ten deň hodiny, že by bolo výhodnejšie hodiť sa pod vlak, nejako to prežijem. Nemám na výber.

Takže, ako bolo v pláne, po hodinách som sa pozbierala a pobrala sa do centra mesta do posilovne. Bolo to ako ísť na vlastnú popravu, no úniku Bohužiaľ nebolo. Prezliekla som sa a sotva som vošla do telocvične, kde ma mal pánko čakať, som zostala zaskočená. Prečo práve on? Odkedy sú vôbec s otcom kamaráti?

„Som rád, že si prišla načas Bernadet.“

„Nečakala som, že to budete vy, pán Nelson.“ povedala som otrávene a prezrela si od hlavy po päty. Celý v čiernom s rovnako čiernymi vlasmi, ale jasne modrými očami. Pár slovami...William Nelson, alebo ešte inak povedané, Calebov otec. Proste ako prekliatie. Tak nestačí, že ma otravuje jeho synáčik, ešte aj on? Bohovské.

„Som si istý, že ak sa budeš dostatočne snažiť, nebudeme sa musieť stretávať dlho. Je to všetko len a len na tebe.“

„Nevedela som, že sa tak dobre poznáte s mojim otcom.“

„Už dosť dlho.  A len tak mimochodom...ako ste na tom s Calebom? Tešil sa domov, len kvôli tebe.“

„Ako sme na tom? Tak, ako keď ste odchádzali. Sme priatelia. NIČ viac.“ povedala som dúfam dosť dôrazne a zviazala si vlasy do chvosta. Už vopred som vedela, že to bude náročné.

S behaním ma našťastie moc netýral, ale to ostatné bolo prísne. Sakramentsky prísne. Sto drepov, sto brušákov a navyše sto klikov, pričom on stál vedľa mňa a jednu nohu mal položené na mojom chrbte. Vraj, ako nejaká tá záťaž. A to vám rovno poviem, že si ma ani neskúšajte predstaviť, ako robím tých sto klikou. Po dvadsiatich som bola totálne mŕtva. No jemu to asi nijako extra nevadilo, keďže ma tam trápil, než som ich ozaj urobila. Síce som už mala pri polovici pocit, že za chvíľu mi vyskočí srdce z miesta, musela som ďalej. Ako ďalšie som ešte musela desaťkrát vydržať tridsať sekúnd v podrepe, akoby som si išla sadnúť. Pre moje úbohé koleno, to bol čistý horor natočený podľa skutočných udalostí, no bolo mi povedané, že ak nevydržím ideme odznova. So všetkým. A to by som naozaj nedokázala. Tak či tak som bola na konci so silami. Bolel ma každučký centimeter tela. Dokonca možno aj taký o ktorom som nemala doteraz ani poňatia, že ho vôbec mám.

„Pre začiatok budeme robievať toto. Asi také dva týždne. Potom to budeme stále sťažovať a pridávať tam niečo iné.“

„Sťažovať?“ dostala som zo seba, zatiaľ čo som ešte stále lapala po dychu, ako ryba na suchu. Do pekla aj sa takýmito maniakmi ako je on. A môj otec. Za toto všetko môže jedine on. On ma celý čas tlačí do vecí, o ktoré by som za normálnych okolností ani nezakopla.

„Áno sťažovať. Toto bolo nič v porovnaní s tým, čo príde čoskoro. Teraz sa choď prezliecť a môžeš ísť domov.“

„To si aj píšte, že pôjdem.“ odsekla som, možno trocha až nadmieru drzo a vyparila sa. Tak rýchlo ako sa len dalo som na seba hodila spať džínsy, tričko, bundu a topánky. Chcela som už byť doma. Doma kde sa môžem zavrieť do izby, hodiť sa na posteľ, zaboriť hlavu do vankúša, pustiť si hudbu v slúchadlách tak hlasno, ako chcem a hlavne kde môžem dať teraz zadržiavaným slzám voľný priechod. Tým sa síce nič nevyrieši, ale možno mi trocha odľahne. Tak to aspoň zvykáva byť. Niekedy ozaj čo potrebujete, je, aby ste sa mohli riadne vyplakať. Naozaj.

No či už som plánovala plakať doma, alebo nie...nevydržala som to. Zložila som sa rovno na schodoch čo viedli von z budovy. A absolútne ma nezaujímalo, že by ma tam mohol niekto vidieť. Proste som sa posadila na chladný mramor, tašku si hodila k nohám o schod nižšie a tvár si schovala do dlaní. Slzy sa mi proste neprestajne valili z očí, zatiaľ čo mi prišlo neskutočne náročné sa dokonca aj nadýchnuť. Koho malo napadnúť, že to bude hneď na začiatku takéto...náročné? Vysiľujúce? Už keď som sem musela ísť, som aspoň dúfala, že sa na to pôjde pekne zľahka. Ale nie. Skočili sme do nejakého naplno rozbehnutého kolotoča, ktorý bude stále len zrýchľovať a prinesie so sebou len viac a viac bolesti.

Kým som sa dokázala pozbierať natoľko, aby som bola schopná sa vôbec pohnúť, začalo vonku pršať, ako o dušu. A ja som navyše mala na sebe bundu bez kapucne a samozrejme, že ani nič, ako dáždnik, nebolo po ruke. Tak som sa, ako nejaká totálna chudera trepala celá mokra, až na druhú stranu mestečka a potom ešte kúsok zaňho. No aj napriek tme, daždi, zime a hlavne únave, som nechcela ísť domov. Vedela som, že tam ma čakajú len tie debilné otázky, na ktoré tak, či tak nebudem chcieť odpovedať. Nechcem už na ten tréning myslieť.

Áno, teraz si určite hovoríte, že som len nejaké rozmaznané decko, ktoré nemá nijakú výdrž a nevydrží trocha bolesti. No nie je to tak. Prisahám, že to tak nie je. Ak by som mala nejaký dobrý dôvod, aby som v tom pokračovala, určite by som sa nesťažovala. Ale takto...ja to nechcem! Už nikdy viac! Ako to však povedať môjmu otcovi? Ten by ma tak či tak nepočúval. A hlavne...čo s Calebom? Ak to pôjde takto ďalej, ja sa s tým chalanom nikdy ani nezoznámim. A to nemôžem dovoliť. Konečne som našla niekoho...niekoho o koho by som bola ochotná zabojovať. Niekoho, kto splnil pre mňa dosť dôležité kritérium. Zaujal ma bez toho, aby som ho vôbec nejako lepšie poznala.

Proste som teraz chcela, aby bol tu pri mne, aby si ma doberal ako keď sme sa stretli v lese, alebo ako včera. Pokojne by ma mohol volať vyoraná myš. K mojim vlasom, by sa to vlastne aj hodilo. Chvíľami ma aj mrzelo, že som si ich dala na sivo. Vtedy sa mi to zdalo, ako super nápad, no...ja neviem. Možno som to robiť nemala.

A keďže sa mi nechcelo ísť domov, skončila som bezcieľnym potulovaním sa. Do lesa som zájsť nechcela, lebo v tejto tme by som odtiaľ určite netrafila von. Proste som sa držala kraja hlavnej cesty, ktorá delila les na dve polovice a viedla až do hôr, kde bol potom vykopaný tunel. Vždy mi bolo divné, ako tam mohol vzniknúť tunel, ale tak viete...moderná architektúra nemá hraníc, ani čo sa týka prírody. Dosť smutné, ale to je dnešný svet. Hlavné je, aby mali všetci majetok, ale na to, čo bude so svetom kde žijú nemyslia.

Nakoniec som sa už takmer pri tunely otočila a pomaly sa vliekla späť smerom domov. Prsty na rukách som si už od zimy dávno necítila, nohy ma tiež dosť boleli a navyše som zas bola celá premočená. Určite na mňa nakričia aj za to, že sa v takomto počasí túlam, ale nevadí. Už sa pomaly ani nenájdu veci, ktoré môžem. A hlavne u otca. Mama nie je až tak prísna, ale keď má otec tie svoje nálady, ona sa radšej k slovu ani nehlási. A ja sa nedivím.

„No konečne! Ak viem, tak tréning ti skončil už pred dvoma hodinami mladá dáma.“

„Musela som si prevetrať hlavu.“

„V takomto počasí? Úplne ti už preskočilo?“ sotva som za sebou zavrela dvere sa to spustilo. Veď prečo by aj nie?

„Áno v takomto počasí. A ak dovolíš, idem si dať sprchu. A ešte skôr, ako sa niečo opýtaš...nie, nie som hladná a nebudem večerať!“

„Bernadet! Okamžite poď sem!“ tresla som tašku na zem, kam poputovala aj bunda, vedľa nej topánky a vyšla som hore do izby. Nech si hovorí čo chce. Mám po krk všetkých týchto sračiek, ktoré si myslí, že sú pre mňa dobré, keď mi v skutočnosti ničia život.

„Nepočula si ma?! Okamžite sa vráť dole!“ už som mala ruku položenú na kľučke, no zrazu som zaváhala. Ak neposlúchnem on bude schopný aj vyvaliť dvere, len aby mi dal riadnu východnú facku. Tým som si bola na sto percent istá. Bude lepšie ak ustúpim a nechám na seba zas nakričať. Ako vždy.

Preto som aj radšej na chvíľku privrela oči a nabrala do pľúc riadne množstvo príjemne teplého vzduchu. Bála som sa čo bude, ale nakoniec som zišla späť dole. Obaja sedeli za stolom, zatiaľ čo mama len pozerala do taniera a otec...ten nervózne bubnoval po doske stola. Už, už som videla ako mi strelí facku. Nebolo by to samozrejme po prvýkrát.

„Takto sa ku mne správať nebudeš Bernadet! To si pamätaj! Ja si nenechám skákať po hlave.“

„Prepáč.“ zamrmlala som na nejakú tú svoju obranu a sadla si oproti nemu za stôl. Nič iné sa nedalo robiť. Len sa vzdať.