„Ty čo si tak ticho Bernadet? Stalo sa niečo v škole?" len som mlčky pokývala hlavou, zatiaľ čo som sa vidličkou neprestajne prehrabávala v rizote. Nedokázala som do seba dostať ani zrnko. A samozrejme, že otec sa musel do mňa hneď pustiť. To by ani nebol on, ak by to tak nebolo.

„Tak? Hrabeš sa v tom jedle, ako krtko v zemi." tak krtko? To má dneska naozaj každý tú potrebu prirovnávať ma k nejakým zvieratám? Najprv vyoraná myš a teraz krtko? Bravo chlapi. Vy vždy zabodujete.

„Nič sa nestalo. Proste nie som hladná."

„Tak polož tú vidličku a neprehrabávaj sa v tom." s povzdychom som prevrátila očami a radšej to urobila. Podľa jeho tónu, som usúdila, že by ten múdrejší mal ozaj ustúpiť. Ešte by sme tu nakoniec po sebe vrieskali, ako nejaký pacienti psychiatrie. My by sme teda v paneláku bývať nemohli. Keď po sebe ja s otcom kričíme, to by na nás mohli pokojne volať policajtov.

„Čo bude zajtra? Ideme do toho Dublinu, či nie?"

„Samozrejme, že ideme. Chcem odtiaľto vypadnúť aspoň na pár hodín. Naozaj nechápem, prečo sme sa odtiaľto už dávno neodsťahovali."

„Mne sa tu páči." zamrmlala som, ale myslíte, že jeho to zaujímalo? Už len odkedy si pamätám, to tu nenávidí. On vždy túžil po tom veľkomestskom živote, zatiaľ čo ja a mama, sme boli šťastné tu, takpovediac v srdci prírody. Veď čo by mi tu akože aj malo chýbať? Mám tu všetko čo naozaj potrebujem.

„Mimochodom...volal mi tvoj tréner. Vraj nebol spokojný s tvojim výkonom vo štvrtok na tréningu. Čo mi k tomu povieš?"

„Nič také. Jednoducho som nevládala. To je celé."

„Vraj ani na ihrisku to nebolo nič moc." mykla som plecami a prosebne pozrela na mamu, aby ma nejako zachránila. Ona však radšej pozrela na svoj tanier a tvárila sa, že tu ani nie je. Úžasné. Doslova ukážková rodičovská pomoc.

„Ja čakám na nejakú tvoju reakciu."

„A na akú? Ja ti k tomu nemám čo povedať. Proste ešte nie som vo forme, to je celé. Pomaly to pôjde, neboj sa."

„Žiadne pomaly Bernadet. Dohodol som sa s mojim kamarátom, že ťa bude trénovať. Musíš získať späť kondíciu." že urobil čo? Zas o niečom čo sa ma priamo týka rozhodol za mojim chrbtom? To snáď nie. Nie zas!

„Dúfam, že som zle počula oci."

„Počula so podľa mňa až moc dobre. Ja ti nedovolím všetko zahodiť, len pre nejaké hlúpe zranenie. Rozumela si?! Investovali sme do toho toľko času a námahy, že ty to nevzdáš!"

„Tak my?" opýtala som sa dosť energicky a rukou v ktorej bola ešte donedávna vidlička, som buchla po stole. Nebolo to tak silno, že by pri tom nadskakovali taniere, alebo niečo podobné, to teda nie. Bolo to skrátka od nervov. A od znechutenia. Áno, hlavne od toho.

„Myslím, že si dovoľuješ až moc mladá dáma. Padaj do izby."

„Ale ja som ešte neskončila!"

„No ja áno! Choď mi z očí!" skríkol až som sa mykla. A ako som postrehla, mama bola na tom rovnako. Toto som pokazila, tak strašne ako sa len dalo. Otec určite len tak skoro nevychladne a zajtra ma bude poúčať celučičký deň. Ozaj som mala sto chutí nejsť do izby, ale obliecť sa a vrátiť tam hore na skaly. Presne tam, kde som ho dnes aj s Elzou stretla. Síce ma ignoroval, odišiel čo i len bez rozlúčenia, ale aj tak. Cítila som sa v jeho prítomnosti príjemne. A aj to ako sme sa doberali.

Radšej som však rezignovane vyšliapala hore schodmi a zabuchla sa v izbe. Najprv som plánovala ísť si na chvíľku vysedávať do vane, ale nakoniec som skončila s vypnutými svetlami, ležiac na posteli a so slúchadlami v ušiach. A samozrejme slzami v očiach.

Prečo si len musí otec myslieť, že ja sa nedokážem rozhodovať sama? Nepotrebujem, aby riadil môj život. Doparoma som takmer dospelá, tak hádam viem, čo chcem a čo nie. Síce nie vo všetkom, ale také maličkosti sa nepočítajú. Mohol by konečne pochopiť, že nepotrebujem, aby mi stále stál za chrbtom a dával na mňa pozor, ako na malé dieťa, ktoré robí svoje prvé kroky.

A áno trucovala by som týmto spôsobom ešte dlho, ak by niekto nezapol v izbe svetlo. Ja som okamžite privrela oči, ktorým to prudké svetlo dosť vadilo a na chvíľu ich tak aj nechala. Zatiaľ som však stopla hudby a vybrala si z uší slúchadlá.

„Nech už si ktokoľvek, podáš mi okuliare?" nechala som svoje slová rozplynúť sa v tichu, ale odpoveď nejako neprichádzala. Len som pocítila, ako si niekto sadol na posteľ a následne, som sa pokúsila otvoriť oči a nechať ich, aby sa prispôsobili svetlu. No aj keď bez okuliarov, hneď mi bolo jasné, že tá silueta nepatrí mame a otcovi už vôbec. Vzala som si od spoločnosti okuliare a naozaj zostala totálne šokovaná. Pri mne sedela Paula, no ten jej zvyčajný úsmev, jej akosi nerobil spoločnosť. Namiesto neho to urobila rozmazaná špirála, ktorú mala roztečenú takmer po celej tvári.

„Čo sa prosím ťa stalo? Akoto, že si tu?"

„Greg...on...rozišiel sa so mnou."

„Čože?" to sa mi hádam len sníva. Veď ešte včera mi básnila o tom, aký krásny víkend spolu strávili. To je teda hajzel. Prvotriedny.

„Mňa to tak neskutočne mrzí Paula. Ale...prečo?"

„Nev...neviem." už keď sa mi s plačom hodila okolo krku, som vedela, že z nej nič nedostanem. Veď zo seba sotva dokázala vykoktať to jedno slovo. A tak som ju len nechala, aby ma objímala, zatiaľ čo som mala už tričko na ľavom pleci celé mokré od jej sĺz. Samozrejme, že som chápala, ako veľmi ju to zobralo, ale mala som aj strach, že ju nebudem vedieť dostatočne utešiť. Ja som predsa len nič takéto nikdy neprežila. Chvalabohu.

„Nechceš čokoládu? Tá je na zlomené srdce dobrá."

„Ak ti to nevadí." povedala zatiaľ, čo si tam utierala nos. Prisahám vám, že použila všetky balíky vreckoviek, ktoré som u seba v kúpeľni našla. A ja som z nej navyše ešte stále nedostala ani slovo. Bola som si však istá, že čokoláda bude fungovať.

Potichu som sa zakradla dole a zo skrinky nad kuchynskou linkou, som vzala celú tabuľku mliečnej čokolády. Divila som sa, že otec Paulu ešte nevyhodil, ale bola som na druhej strane aj rada. Ona aspoň moje myšlienky udržala ďaleko, praďaleko od neho. Rovnako potichu ako dole, som vyšla aj späť a hodila sa vedľa nej na posteľ, zatiaľ čo si už privlastnila jeden z mojich vankúšov. Ako vidím moje ľavé rameno asi nebude tá jediná mokrá vec.

„Tak? Nechceš sa o tom porozprávať?"

„Ani nie." odvrkla s pusou plnou čokolády, až som sa nad tým musela zasmiať. Ale tak aspoň už pomaly prestávala plakať. Ja som bola ohľadne čokolády trocha skeptickejšia, ale pár kúskom som predsa neodolala. Chápete...keď ma vyrazia z družstva chcem, aby to bolo, lebo som nemotorná a nie, lebo som pribrala a vyzerám ako slon. Ja som vždy patrila k tej skupine, čo priberá pomaly aj z pohára vody.

„No pomohlo by to. Teda myslím."

„Bože Bernadet, ty si hrozná! Vieš si vôbec predstaviť, ako sa cítim? Jasné, že nie! S nikým si predsa ešte nechodila."

„No teda! Taká hnusná zas byť nemusíš." tak s nikým som ešte nechodila? Veď aj keď si nájdem niekoho, kto ma nejakým spôsobom zaujal, to ona pokazí svojim podrezaným jazykom.

A tak sme nakoniec aj skončili. Ona trucovala s čokoládou a ja som len mlčky ležala vedľa nej. Taký typický večer s kamarátkou. Síce dosť tichý, ale čo už? Paula mi nedovolila dokonca ani pustiť hudbu. Vraj by jej ho to pripomenulo.