„Podľa mňa sme mali zostať doma. Bude pršať," povedala som a ukázala nad nás. Nebo bolo fakt solídne zatiahnuté a ja by som prisahala, že som počula hrmenie v diaľke. Ráno prebehlo celkom v pohode. Síce sme mali trochu tichú domácnosť pri raňajkách, až sa tomu divila aj mama, no nakoniec som to zachránila tým, že som sa jej opýtala na včerajšiu oslavu.

„Nebude."

„Ale bude." tak nech mi neverí. Uvidíme kto bude mať pravdu, keď prídeme domov celý mokrí. Bože však tu je zázrak, keď pár dní neprší. Sprosté Írsko aj s celým počasím. Inak by tu asi ani nebol žiaden problém.

Poobede ma Theo vytiahol von na prechádzku, aj keď mne sa vrcholne nechcelo. Ale vraj sa mi to zíde. Išli sme síce pomalšie ako slimáky, no aj tak som po pár metroch sotva vládala držať krok. Neplánovali sme však ísť nejako moc ďaleko. Po zatáčku, čo je niekde pri konci našej ulice a späť. To na začiatok stačí. Navyše ešte aj tak som mala pocit, že každú chvíľu do niekoho narazíme. Napríklad do Pauly, alebo nedajbože do Caleba. Aj ten sa na mňa nejako vybodol od toho zápasu. Niežeby som sa sťažovala, ale tak chápete, nie?

„Ty čo si od rána tak negatívne naladená?"

„Lebo sa na teba hnevám."

„Ešte stále za ten výlet?" mlčky som prikývla a založila si ruky do vreciek na kabáte. Dnes bola výnimočne veľká zima, to sa musí nechať. Ďalší z dôvodov, prečo som chcela zostať doma pekne v posteli, kde ma navyše takmer nič nebolí.

„Myslel som, že som ti dostatočne vysvetlil, prečo nechcem ísť."

„Ale to sú všetko dôvody, ktoré u mňa neobstoja. Rovno mi povedz, že sa bojíš lietania."

„Ale prosím ťa. Ak som sa nebál, v siedmich, keď sme leteli do Španielska, nebojím sa ani teraz." no len aby. Ja sa trocha popravde bojím. Tiež som letela len raz, keď sme išli do Švédska a nemám práve najlepšie spomienky. Navyše nie na to, že sa tam otec skoro pobil s jedným starším pánom. Bolo to maximálne trápne, až som mame hovorila aby sme sa tvárili, že ho ani nepoznáme.

„Lenže ja ťa nechápem. V škole ti tie reči nevadia, teda...aspoň sa tváriš, že ti nevadia a zrazu keď máme niekam ísť z toho kvôli tomu vycúvaš?"

„Už som ti hovoril, že to nie je kvôli mne, ale kvôli tebe. Ja nechcem, aby robili naprieky tebe myška." Bože takto sa predsa nikam nedostaneme!

„Aj tak sa tomu nevyhnem, takže si myslím, že bude lepšie, ak na nich budeme dvaja, nie?"

„Ty si s tým pokoj nedáš, čo?" pokrútila som hlavou, vybrala pravú ruku z vačku a našla ňou tú jeho. Asi nečakal, že ho pri mojom správaní chytím za ruku, ale potrebovala som cítiť, že je naozaj pri mne. Cítila som sa ohľadne všetkého strašne zle. Ten výlet, zápas, otec, Paula, Caleb...bolo toho proste veľa. Jasné, že mi dochádzalo, že takmer s ničím nič nenarobím, ale to by som ani nebola ja, ak by som len tak prestala. Vždy nad všetkým rozmýšľam tak dlho, až mám potom náladu totálne pod psa.

„Vieš...istým spôsobom mi to príde aj divné. To ako o mňa stojíš."

„Prečo divné?"

„Hovoril som ti predsa, že som ešte babu nemal. Viem, je to na smiech, ale...nikto sa ku mne ešte nesprával ako ty. Vždy som pre všetkých len ten, čo je skrátka nablízku. Aj v škole...brali ma len tak dopočtu a nie ako kamaráta. Viem, že si za to istým spôsobom môžem ja, no človek by čakal, že ten, ktorého kedysi nazýval kamarát ostane pri ňom aj, keď to bude najviac treba." smutné, no bohužiaľ pravdivé slová.

„Tak vidíš. Svet je zlý."

„Niekedy až moc." povedal potichu a ešte pevnejšie mi stisol ruku. Ani ja by som si nemyslela, že sa na mňa každý takto vybodne, ale stalo sa. Bohužiaľ teda.