„Nebudeš mať z toho problém?"

„A keď tak čo? Nezaujíma ma to." povedala som, zatiaľ čo som opatrne vystrčila hlavu z dverí a poobzerala sa po chodbe. Obaja sme sa zobudili dosť skoro a mňa niečo napadlo. Ak je raz Theo tu, bola by škoda nevyužiť to. Navyše som na nič, ako tréning nedokázala ani pomyslieť, čiže sme sa museli vypariť skôr, ako by sa ostatní zobudili. Nemala som síce jasné, kam by sme mali ísť, ale vždy lepšie, ako zostať tu.

„No dobre...tak poďme." povedal nakoniec a keďže bol všade pokoj zbehli sme dolu. Ja som ešte rýchlo zabehla do kuchyne, vyžobrala dve jablká, ako nejaké tie raňajky a mohlo sa ísť do neznáma. Doslova. Chvíľu sme išli pozdĺž cesty, čo viedla späť do mesta, ale nakoniec sme odbočili do lesa. Za penziónom sa niekde v diaľke týčila solídna skala, takže to sme si určili ako taký ciel. Trocha mi to pripomínalo skaly u nás doma.

„Zdržíš sa ešte aj zajtra? Alebo ma budeš až pozajtra čakať doma?"

„Ešte uvidím, no nebolo by asi dobré, ak by som zostal. Dnes večer pôjdem asi späť. Však...ten jeden deň tu bezo mňa vydržíš nie? A pozajtra už môžeme byť pekne zas spolu napríklad u mňa." tak u neho? Ó áno. To by som brala hocikedy. Byť u neho, v samotnom srdci prírody, kde vládne ten nádherný pokoj.

„Pekne ma namotávaš. A ešte lepšie vieš, kde sú moje slabiny drahý Theo." povedala som a trocha pridala do kroku. Všimla som si, že máme pred sebou solídny svah a chcela som mať nejaký ten náskok. Ešteže tam stromy rástli tak nahusto, že ste sa dokázali vyššie vytiahnuť chytením sa o kmeň. Tým pádom stúpanie ani nebolo také náročné, ako by sa mohlo zdola zdať. A keď už to poviem ja, so svojim kolenom, niečo na tom byť musí.

„Tak ja ťa namotávam, hej? To máš odkiaľ?"

„A nerobíš to?" na chvíľu som zastala a obzrela sa za ním. Vietor, ktorý nám robil spoločnosť sa mu pohrával s vlasmi a jeho úsmev, bola čerešnička na tortičke. Čím som si ja len zaslúžila niekoho, ako je on?

„Radšej sa zdržím odpovede...ak nevadí teda."

„Myslím, že nie." počkala som, kým prišiel až ku mne a pozreli sme si do očí. Ja som chcela urobiť krok nahor, aby som bola rovnako vysoká, ako on, no riadne som sa prerátala. Ako som tam tak stála a na chvíľu sa pustila kmeňa stromu, noha sa mi pošmykla na kôpke lístia a keby som sa nebola nahla dopredu a nechytila sa, asi by som letela dolu. Čo mi však vadilo väčšmi bola Theova reakcia. Ten ma chcel okamžite chytiť a tým pádom som akoby padla jemu do náruče. No tak nešťastne, že sa naše pery ocitli len kúsok od seba. Doslova som na tých svojich cítila jeho hrejivý dych, zatiaľ čo ja som sa nezmohla ani na to, aby som sa nadýchla. Srdce mi znova búšilo ako splašené, ale dobre som vedela, že je to kvôli jeho blízkosti. Bolo vidno, že ani jeden z nás nevedel čo robiť, takže ja som bola nakoniec tá, čo tú trápnu chvíľku ukončila. Znova som nadobudla rovnováhu a bez nejakého váhania sa pobrala ďalej.

„Čo Elza? Prečo si ju nedoniesol?" opýtala som sa nakoniec, keď sme už boli takmer hore. Vládlo medzi nami až moc trápne ticho, ktoré bolo treba nejako prerušiť. No a napadlo mi, že Elza by mohla byť vhodná téma. Je to niečo také neutrálne.

„Ja ani neviem. Nechal som ju u strýka. Nech sa trocha zabavia."

„Aha...no...škoda. Tu by sa jej určite páčilo." výborne! Už zas tu kokcem ako totálne nemožný človek. Na toto zbalím každého na koho sa pozriem. Určite hej.

„To čo sa stalo minule, keď som bol u vás...odvtedy sa to neopakovalo?"

„Nie. Odvtedy našťastie nie." sotva som to dopovedala, obaja sme konečne vyšli hore a naskytol sa nám krásny výhľad. Pod nami sa rozprestieralo údolie, kde tiekla aj nejaké riečka, ktorá mala na druhom brehu hustý les. Proste niečo absolútne dokonalé. Ten neskutočný pocit slobody, keď sme tam stáli. A hlavne, keď ma Theo bez nejakého váhania zozadu objal okolo pása.

„Je to tu absolútne nádherné."

„Presne ako ty myška." WOW! Takúto odpoveď by som nečakala ani v tom najbláznivejšom sne. A hlavne nie od neho. Boduješ Theo.