Tri dni. Už tri celé dni to tu trpím. Sama neviem, ako som to doteraz utiahla, ale ešte stále stojím na nohách a robím čo po mne tréner chce. Aj teraz...beháme už dvadsiate kolo okolo penziónu, v počasí, keď sa má každú chvíľu rozpršať a navyše je možno tak desať stupňov. Ale vraj nám zima neublíži. Bože, ako by som počula Theove slová. Ó áno, Theo...neskutočne mi chýba. Síce si píšeme tak ako sme si to sľúbili a aj mi každý večer zavolá, ale to nie je také, ako keď môžem byť pri ňom. Tomu sa nevyrovná hádam nič. Chcem už ísť proste domov a zas ho objať, rovnako, ako keď sme odchádzali. Chcem byť pri ňom, cítiť jeho vôňu, cítiť ten pocit bezpečia, keď som v jeho objatí a proste nemyslieť na nič iné, okrem neho.

Keď nás tréner konečne pustil všetci išli na večeru, teda okrem mňa. Vyhovorila som sa, že sa necítim dobre, takže som išla rovno do izby. Bola som síce hladná, ale nedokázala som si predstaviť, že by som tam mala s nimi byť. Za celý ten čas, čo sme tu so mnou Paula neprehodila ani slovo. Radšej sa tvárila, že ma ani nevidí. A ako som si všimla, nahovorila aj ostatné, aby sa mi vyhýbali. Detinské, ale tak čo narobím? Nemala som energiu urobiť nič, čo by to zmenilo. Absolútne nič. Radšej som to len tichučko trpela a dúfala, že nám tieto dni utečú čo najskôr.

Ani tie tréningy trikrát za deň, mi nerobili dobre. Teda hlavne môjmu kolenu. Niekedy to bolelo až moc, no mlčala som. Nepotrebujem na seba pútať pozornosť. A navyše...nepotrebujem aby ma niekto ľutoval. Nemusia vedieť, že sa trápim. Nech si len pekne myslia, že je všetko v poriadku. Tak to je asi dobre.

Škoda, že som takto nepremýšľala, aj teraz, keď som ako chudera plakala v sprche. Sedela som tam s chrbtom opretým o stenu, kolenami pritiahnutými k hrudi a sklonenou hlavou. Zhora na mňa padala horúca voda, ale teraz ani ona mi nedokázala priniesť uvoľnenie. Práve naopak. Každou kvapkou ma akoby len nabádala, aby som plakala viac. Premýšľala som už, že by som sa postavila a vyšla odtiaľ, ale nedokázala som sa postaviť na nohy. Ani keby som ako veľmi chcela, nešlo to. Nakoniec ma však na nohy dostal mobil, ktorý zvonil. Okuliare som síce nechala na nočnom stolíku, ale nejako som bez nich vypla vodu, obmotala okolo seba osušku a aj sa dostala k posteli, kde mobil ležal. Nevidela som však kto volá, takže som sa iba modlila, aby to nebol otec.

„Prosím?" opýtala som sa nie moc odhodlane a sadla si na kraj postele.

„Čo ten tón myška? Deje sa niečo?" ani neviem povedať, ako veľmi mi odľahlo, keď som zistila kto volá. Štvalo ma však, že počul ten môj nadšený hlas. Musím si však dávať pozor, aby nepočul, že plačem aj keď mi slzy ešte stále stekajú po lícach. Myslela som si, že keď vyjdem zo sprchy, prestanem, ale nejako to nevyšlo.

„Som unavená. Pred chvíľou sme skončili s tréningom."

„Aspoň už máš pokoj, nie?"

„Mám no. Aspoň niečo." snažila som sa poutierať si slzy, ale...nové prichádzali rýchlejšie, akoby som si želala. Dialo sa to asi aj kvôli jeho hlasu, tomu faktu, že ho počujem, ale...neviem. Ja neviem čo sa to so mnou v poslednú dobu deje.

„Znieš, ako by si išla na vlastný pohreb Bernadet."

„Cítim sa tak." vzdychla som si, ale na druhej strane som sa dokázala usmiať cez slzy. Menom ma myslím ešte ani nenazval. Teda nepamätám si to.

„Vidím, že dnes to bude asi na nejaký ten dlhší rozhovor."

„To máš naozaj náladu sa trápiť s niekým, ako som ja?"

„A nemal by som mať? Chceš, aby som ťa nechal na pokoji?"

„Ja chcem, aby si bol tu." zašepkala som, ale modlila som sa, aby to nepočul. Nemala som nič takéto povedať. Čo si teraz bude o mne myslieť?

„Mala by si si dávať pozor na slová myška." to bolo celé, čo mi povedal. Nič viac, ani nič menej. Proste položil. Nechápala som, čo to malo znamenať, no bolo to dobré aspoň na to, aby som sa riadne vyplakala. Mobil som hodila za seba k vankúšom a ja sa išla obliecť. Keď som si opäť nasadila okuliare a pozrela sa do zrkadla, nebola som moc nadšená z toho, čo som videla. Vyzerala som príšerne. Je dobre, že som sa tu zašila a nikto ma takto nevidí. Aspoň nebudú mať o čom klebetiť.

Po tom, čo som hodila na seba čierne tričko s bielymi šortkami, som si zaliezla do postele a pustila hudbu. Nemala som silu na nič iné. A rozhodne nie na nič, ako je premýšľanie, prečo mi asi Theo položil. Možno si povedal, že to nemá so mnou zmysel. Ani by som sa mu nedivila. Stále len nad niečím fňukám a sťažujem sa. Veď povedzte...kto by chcel mať takú babu? Nikto. Určite nie.

„Myslela si ten penzión, čo je pri severnom výjazde z mesta, nie?"

Asi po dvoch hodinách, čo som len tak ležala a počúvala hudbu, som dostala túto správu. Od Thea. Nebolo mi jasné, čo tým sleduje, ale odpísala som mu. Veľmi stručne a k veci.

„Áno."

Ani o slovíčko viac a ani menej. Bola som až moc hotová. Sotva som vládala držať otvorené oči, no spať sa mi ešte nechcelo. Nemala som však chuť si ani pozrieť film. Nie sama. Dlho som však len tak vylihovať nemohla. Prišla ďalšia správa. Jej obsah ma však trocha znepokojil. No dobre...nie trocha, ale dosť.

„Prišla by si dole?"

Čo týmto sleduje? Ak sa ma snaží vydesiť, práve sa mu to podarilo. No aj napriek tomu bola zvedavosť silnejšia, ako zdravý rozum. Obula som si tenisky, ktoré som nechala pri dverách, nasadila si okuliare a zbehla dole schodmi. Počula som smiech z jedálne, takže som sa aj trocha bála, že ma ostatní uvidia. Ale tak čo? Mám právo si robiť počas voľna, čo sa mi len zachce.

Sotva som však zostúpila z posledného schodu, zostala som totálne šokovaná. Dokonca až tak, že som klesla na schod vyššie a skryla si tvár do dlaní. Vo dverách stále Theo. Ten blázon prišiel sem. Teraz. Keď sa medzičasom strhol nečas, akoby mal byť koniec sveta. Riadne fučalo, pršalo a ani blesky akosi nechýbali. No aj napriek tomu, bol tu. Pod rovnakou strechou, ako ja. A ja? Zas len nariekam. Dopekla.

„To vážne? Prišiel som, aby som ťa tu videl plakať?" opýtal sa, zatiaľ čo som začula jeho kroky, ktoré sa blížili ku mne. Trocha som sa snažila utrieť si slzy, ale nič z toho. Bohužiaľ teda.

„No tak. Prestaň prosím. Takto sa nikam nedostaneme." sadol si vedľa mňa a skôr, ako by som sa nazdala mi odtiahol ruky od tváre a bradu mi vzal medzi palec a ukazovák pravej ruky. Opatrne mi dal dole okuliare, ktoré si dal na vrch hlavy a mne poutieral slzy. Nevidela som síce nijako extra ostro, ale to, že sa usmieva, som neprehliadla. Teda dúfam, že som videla dobre. Bože prečo len musím byť taká slepá?

„Vieš, že máš oči ešte krajšej modrej, keď plačeš?"

„Nie...toto...toto mi ešte nikto nepovedal." po jeho slovách som sa tiež pokúsila o úsmev, ale asi nebol nijako extra presvedčivý. Teda možno. Ja neviem.

„Aspoň som teda prvý. Dobre vedieť."

„Ak myslíš."

„Nemyslím. Ja to viem myška. Viem to." povedal už o dosť iným tónom a ja som sa konečne dočkala. Pustil mi bradu a dokonale ma schoval vo svojom náručí. Ja som si hlavu položila na jeho plece a snažila sa konečne prestať plakať. Už je všetko v poriadku. Je tu. So mnou.

„No to si robíš zo mňa žarty? Čo tu akože chce?" ozvalo sa len kúsok od nás, ale keď som sa pozrela za hlasom, mala som chuť prepadnúť sa pod zem. Stála tam Paula a oboch si nás premeriavala pohľadom, zatiaľ čo zadržiavala smiech. Toto bolo to posledné, čo som potrebovala.

„Teba do toho nie je nič. Čo sa nejdeš baviť s kamarátkami? Doteraz som ti predsa nechýbala." na to, ako hrozne som sa cítila, som jej to povedala celkom dobre. Teda myslím.

„Ja sa ti divím, že si ma vymenila za...za neho." to posledné slovo povedala s takým odporom, až som mala sto chutí jej jednu vraziť. Čo s ním dopekla všetci majú?

„Vieš...ja by som nepovedal, že ťa vymenila. To skôr, ty už nestojíš o jej kamarátstvo. Neprestala si sa s ňou baviť predsa ty?"

„Ale čo? Ona sa ti dokonca aj na mňa sťažovala?" v tej chvíli som sa preklínala, že som mu niečo vôbec o Paule hovorila. Mala som mlčať. Teraz to určite vyznelo, že potrebujem, aby sa ma niekto zastával. A to nie je pravda. Alebo...alebo áno?

„Nebolo to sťažovanie sa, ale skôr priateľský rozhovor. Keď už sa nemá s kým iným rozprávať." povedal Theo víťazoslávne a vrátil mi okuliare. Až keď som si ich nasadila, som mohla normálne uvidieť, ako sa Paula tvári. No možno som to nemala radšej ani vidieť. Pozerala na nás neskutočne pohŕdavo, akoby som ja ani nikdy nebola jej najlepšia kamarátka.

„Nemá zmysel hádať sa tu s vami." odsekla nakoniec a bez ďalších opletačiek nás tam nechala. Mohla si tú svoju reakciu však odpustiť. Nikto si neprosil jej názor na nás dvoch.

„No...myslel som si, že už ani neodíde."

„Theo!" povedala som prísne, aj keď mal v podstate pravdu. Nebolo to určite nič príjemné ani pre neho. Krava sprostá. Nech mi dá pokoj, ak sa nevie dostať cez to, že existuje aj niekto iný, ako ona.

„Budeme posedávať tu, alebo ideme k tebe do izby?"

„Týmto mi naznačuješ, že ostaneš na noc?"

„Nemám?" ja som sa namiesto odpovede len usmiala a spolu sme sa postavili. Držiac ho za ruku, som ho ťahala za sebou až do izby, kde som za nami konečne zavrela dvere. Sem nás už nikto nepríde otravovať. Teda dúfam, že sa Paula nepreriekne pred trénerom, lebo ten by Thea hneď vyhodil. A navyše by ešte zavolal aj otca, že som tu mala chalana.

„A čo budeme robiť celý večer?" opýtala som sa, ale skôr, ako by som došla k posteli, na kraj ktorej si už on sadol, sa zrazu vypli svetlá. No jasné...búrka zas boduje. Ja som musela byť v tej tme samozrejme tak nemotorná, že som zakopla ja ani neviem o čo, a skončila som v podstate na Theovi, ktorý sa zvalil chrtom na matrac. Cítila som sa maximálne trápne, ale keď som začula jeho smiech, pridala som sa.

„Výpadok prúdu môže asi padnúť aj dobre. Aspoň som si urobil pohodlie."

„No vidíš. Tak aspoň ty."

„A teraz čo?"

„No baterku na notebooku mám nabitú, čiže si môžeme pozrieť nejaký film, ak chceš." nič iné ma v tej chvíli nenapadlo. Ale tak...dobrý program nie? Nebudeme tu predsa len sedieť v tme, ako nejakí ťuťmáci.

„Môže byť. No dúfam, že na mňa nemáš nejakú totálnu romantickú hovadinu. Také ja nemusím."

„Zatiaľ. Ja sa posnažím to zmeniť." nadhodila som a zliezla z neho. Zatiaľ čo ja som si z tašky vyberala notebook mi Theo svietil mobilom, aby som sa zas nezrúbala. Milé od neho. Nakoniec sme si obaja vliezli do postele, opreli sa o stenu za ňou a notebook položili pred nás. Síce boli najprv námietky, ale nakoniec som ho donútila pozrieť si so mnou Na Vine Sú Hviezdy. Niežeby som to nevidela, ale tak chcela som si to pozrieť zas. Navyše s ním.

A dopadlo to aj lepšie, než som vôbec čakala. Ja som sa samozrejme pri konci rozplakala, ako malé dieťa, ale tak nejako to na mňa prišlo. On ma len so smiechom objal okolo pliec a dostala som dokonca aj pusu do vlasov. Keď to skončilo ešte sa nám nechcelo spať, tak som nechala Thea, nech vyberie niečo ďalšie. Nakoniec sme skončili pri horore Carrie. To som síce ešte nevidela, ale Theo mi sľúbil, že sa mi to bude páčiť. A nebudem klamať...bolo to lepšie, než som čakala. Skvele spracovaný film.

„Ak by som ráno vedela, že budem zaspávať sa takýmto nádherným pocitom, asi by som sa počas dňa viacej usmievala."

„No vidíš. Život je plný prekvapení." zašepkal, keď si ľahol za mňa, jednou rukou ma objal a pritiahol k sebe. Ach Theo.