„A nezabudni mi zavolať, keď tam prídete, dobre?"

„Jasné mami. Určite sa ozvem." vzdychla som a strčila si ruky do vačkov na nohaviciach. Od doby, čo som prespala u Thea prešli dva týždne a tento víkend ma čakala cesta smrti. Dnes, čiže sobotu ráno sa odchádza a štvrtok sa zas vrátime. Je to niečo ako sústredenie, pred začiatkom sezóny. Mávame to každý rok, ale teraz...je to o niečo iné. Hlavne keď si spomeniem, že by som tu už vlastne vôbec nemusela byť. No a ja a Theo? V škole sme sa stretávali, ale k tomu, aby sme išli von, sme sa nedostali. Istým spôsobom ma to samozrejme mrzelo, ale nechcela som nijako naliehať, alebo také niečo. Nechala som tomu voľný priechod.

„A nevešaj hlavu zlatko. Skôr, ako sa nazdáš budete doma."

„Už aby to bolo." radšej by som hádam išla na svoj pohreb, ako na toto sústredenie. Je to svojim spôsobom niečo, ako istá smrť.

„No možno sa ti bude odchádzať trošku ľahšie po tomto rozlúčení." povedala zrazu a ukázala za mňa. Ja som ani nechcela veriť vlastným očiam. Stál tam Theo. Tak on nezabudol? Včera som mu to spomínala, ale nevyzeral, že by dával práve dvakrát pozor. Ale teraz...nedokázala som skryť úsmev, aj keď sa mi chcelo vlastne plakať. Päť dní neuvidím mamu, ale ani Thea. To mi asi trhalo srdce najviac.

„Ahoj."

„Ako vidíš nezabudol som." povedal sotva som k nemu podišla, ale ja som jeho reči nijako extra neriešila. Bez opletačiek som sa mu hodila okolo krku a nevšímala si dokonca ani to, že nás ostatné baby začali riešiť. Oni ho nepoznajú, takže fakt nechápem, prečo musia byť také kruté. Nech sa dajú všetky do jednej vypchať.

„No tak myška, čo sa deje? Plačeš lebo som prišiel?"

„Ešte neplačem, ale hneď budem." povedala som potichu, zatiaľ čo on okolo mňa ovinul ruky a ja som sa zas cítila tak neskutočne dokonale, ako keď som u neho zaspala. Proste ten pocit, že sa mi nemôže v tom momente absolútne nič stať.

„Tak neplač, dobre? Úsmev ti pristane oveľa viac."

„Tak niečo urob. Nechcem ísť nikam." neviem síce čo som čakala, že urobí, ale rozhodne som nečakala, že si len povzdychne a zostane mlčať. To som až tak stratený prípad, že sa ľudia nebudú ani namáhať, aby mi nejako pomohli?

„Ak by sa dalo, určite by som niečo urobil. Ale na nič sa nezmôžem. Nejako to tam vydržíš, nie?" pokrútila som hlavou, no aspoň jeho smiech, mi trošku zdvihol náladu. Ale naozaj len trošku.

„Kedy si ma prvýkrát uvidela?"

„Prosím?" zmätene som zodvihla hlavu a pozrela na neho. Medzičasom mi nejaká tá slza stiekla po líci, ale ešte stále som sa dosť slušne držala. Teda myslím. Možno by bolo lepšie, ak by sa to zaobišlo aj bez tých sĺz.

„No kedy si si ma prvýkrát všimla?"

„Začiatkom októbra po tréningu, keď sme si šli s babami sadnúť do tej kaviarne oproti škole. Pozerala som sa na školský dvor a ty si tam hrabal listy."

„No vidíš...tak ak hocikde uvidíš na zemi jesenné listy, spomeň si na mňa. Spomeň si na to, ako si ma tam videla a hlavne, ako si sa pritom cítila. Alebo na to, ako sa cítiš, keď sme spolu. A myslím, že to nebude ani tak ťažké. Popadané lístie máš teraz všade." prikývla som, zatiaľ čo on nahodil ten svoj nádherný úsmev a mne zotrel slzy. Už som tie ostatné dlhšie zadržať nevládala. Však čo? Každý má právo plakať kedy a kde sa mu len zachce.

„Vieš, že si nesmierne zlatý, keď sa ma snažíš utíšiť? Prečo som ťa len nestretla skôr?"

„Noooo...to by si sa mala opýtať asi niekoho tam hore myška. Na toto ti odpoveď dať neviem." ani som to po ňom až tak veľmi nechcela. Chcela som len, aby ma už nikdy nepustil a aby som už nikdy nemusela byť bez neho. Určite vám prídem, ako nejaká ufňukaná školáčka, ale tak čo? Ak by to tak mohlo byť, všetko by bolo úplne dokonalé.

„Bernadet už by sme mali ísť." zakričal tréner, no snažila som sa tváriť, akože som nič ani nepočula. Nech si len pekne idú a mňa nechajú doma. Išla by som domou k Theovi a otec by ani nevedel, že som nikde nebola. Teda pokým by mu tréner nezavolal. A to by určite urobil.

„Utekaj, aby neboli zbytočné problémy. A hlavne si pamätaj to, čo som ti povedal, dobre? Keď uvidíš listy na zemi, spomeň si na chvíľu, kedy si ma tam videla."

„Posnažím sa. Ale ty mi zas sľúb, že si budeme písať a, že mi aj každý večer zavoláš."

„Sľubujem. A ak by som náhodou zabudol, pokojne na ozvi aj ty mne." prikývla som a skôr, ako som už naozaj išla, mi ešte vtisol bozk na čelo. Ja som na ten momente dokonca zabudla aj dýchať, ale tak...nejako som sa o to ani nestarala. Theo bol dôležitejší.

Ešte som sa rýchlo rozlúčila aj s mamou a mohlo sa ísť. Baby sa väčšinou v autobuse nasáčkovali dozadu, takže ja som zostala radšej vpredu. Nechcelo sa mi s nikým vybavovať a hlavne nie im vysvetľovať, čo tu Theo robil. Nech sa niekam strčia. A navyše som si takto sama mohla aspoň urobil pohodlie. Chrbtom som sa oprela o okno a na miesto spolu sediaceho som si vyložila nohy. Rozpustila som si vlasy, pustila si hudbu a jednoducho zavrela oči. Dobre som vedela, že sa ide niekam až ďalej ako je Dublin, takže času na spanie, bude požehnane. Aj napriek pustenej hudbe, som kde tu začula smiech ostatných a...prišlo mi to trocha ľúto? Kedy sa zo mňa preboha stal takýto samotár? Inokedy by som sedela tam s nimi a bavila sa rovnako, ako oni, ale teraz? Teraz mám len plnú hlavu chalana, ktorý je na tom vlastne rovnako, ako ja. Vždy je sám. Nemá kamarátov. No a aby som bola úprimná, pomaly ich už nemám ani ja. Veď Paula sa so mnou v podstate už ani nebaví. A ani ostatné baby v družstve.

„Tak...keď už si hovorila, aby som ti napísal, asi je najvyšší čas začať, nie?"

Úsmev som rozhodne pri čítaní týchto slovíčok neskryla. Nedalo sa to. Tak ja sotva odídem a on už takto? Dobré vedieť.

„Ak myslíš. Vieš, že ešte je stále čas, aby som vystúpila a vrátila sa?"

Najradšej by som to asi aj urobila, ale tak ľahšie sa niečo povie, ako urobí. Vždy to tak je.

„Teraz už viem, ale neradil by som ti to. Zmokla by si."

Na chvíľu som zrak odtrhla od mobilu a zistila, že má pravdu. Na okná už vietor fúkal prvé kvapky a ako som si potom všimla, nebol to len taký malý vetrík. Búrka je však teraz to posledné, čo by nám pomohlo. Bože keď už som raz tu, buďme už tam! Chcem sa zavrieť do izby, zvaliť sa na posteľ a byť na chvíľku sama. Všetky už boli medzi sebou dohodnuté, takže ja som zas vyšla naprázdno. Ale tak čo? Aspoň budem mať izbu len pres seba. Navyše mám v taške notebook, takže po večeroch, keď budeme mať voľno, sa nudiť nebudem. Posťahovala som si milión filmov, ktoré sa sami nepozrú. Možno by som však ocenila nejakú tú spoločnosť.

„Nevadí. Kvôli tebe som zmokla už neraz."

Ak sa na to tak spätne pozrieme, mala som v tomto pravdu. Aj keď som u neho skončila prvýkrát, som bola mokrá, akoby ma niekto hodil do jazera. Ó áno...to nešťastné jazero, ku ktorému sa chystáme už tak dlho. Hádam sa tam dostaneme ešte predtým, ako napadne sneh. Potom tam už bude menší problém, ale asi nič tak hrozné, čo by sme nezvládli.

„Takže by si si to aj zopakovala?"

Blázonko. Bože čo by som len dala za to, ak by teraz mohol sedieť vedľa mňa.

„To som zas nepovedala."

Po chvíľke som sa prichytila pri tom, ako už niekoľko minút len tak nemo zízam na ostatné. Spomínala som na tie chvíle, kedy som aj ja bola tam medzi nimi. Nebolo mi nijako extra ľúto, že tam teraz nie som, ale trošku to bolelo. Viem, že sme sa odcudzili aj preto, lebo som chýbala na veľa tréningoch, či sústredeniach cez leto, ale aj tak. Nečakala by som, že ma z kolektívu vytlačia tak rýchlo. Celý ten čas som si tak naivne myslela, že sme skutočné kamarátky, ale možno mi to zranenie prišlo aj vhod. Aspoň som zistila kto pri mne fakt stojí. Smutné, že nakoniec nezostal nikto, ale mala som to asi aj čakať. Nie som typ, o ktorý by sa išli všetci potrhať.