„Želám dobré ráno." povedala som nahlas, len, aby som upútala jeho pozornosť dosť nato, aby sa obzrel. Dnes som sa do školy náhlila, akoby za mnou horelo, len aby sme mohli ísť vybaviť, že mu pôjdem pomôcť. Otec sa nakoniec domov ani nedostavil, takže noc bola pokojná. A ráno rovnako. Mohlo by to takto zostať už naveky.

„Ahoj. No? Nerozmyslela si si to? Nepôjdeš predsa len posedávať do triedy a tváriť sa, že počúvaš výklad učiteľov?"

„Asi nie. Radšej budem počúvať teba." sotva sa otočil, všimla som si, že po mne pozrel trocha zvláštne. Najprv som nechápala, ale nakoniec mi to doplo. Otec si dal tou fackou tak záležať, že som mala líce ešte stále trocha napuchnuté. Nevyzeralo až tak hrozne, ale bolo to predsa vidno. A to si radšej ani nechcem predstaviť čo urobí, keď zistí, že som včera nešla na tréning.

„V pohode?" opýtal sa opatrne a končekmi prstov, mi jemne prešiel po líci. A ja? Zas som bola v prdeli. Totálne. Nedokázala som si spomenúť dokonca ani na to, ako sa volám. Trápne, trápne a ešte raz TRÁPNE!

„Hej. To...to si...no...nevšímaj si to." BRAVO. Koktanie je určite tá najlepšia metóda, ako si získať chalana. A hlavne takého, ako je on. Theo. Doteraz mi vlastne nedošlo, prečo sa so mnou vôbec baví. Som mimo jeho ligy. Tak moc, že by to určite priznal každý, koho by ste sa opýtali.

„Ako myslíš. A čo to poobede? Pôjdeme von?"

„Jasné, že pôjdeme! Kam?" ozvalo sa zrazu tesne za mnou a ja som sa okamžite strhla a Theo odo mňa ustúpil o pár krokov dozadu. Bol to Caleb. Ten ktorý mi tu chýbal naozaj najmenej.

„Nemyslel som, že sa pridáš aj ty. No ak chceš." mykol Theo plecami a mne tým dokonale vyrazil dych. On ho práve kvázi pozval, aby išiel s nami von? Caleb? Toto nemôže myslieť vážne. V žiadnom prípade. To radšej nepôjdem ja nikam a nech si idú oni dvaja.

„Ak pôjde Bernadet pôjdem aj ja. A kam sa ide?"

„Uvidíš."

„Aha, no dobre. A kedy?" nie, nie, NIE! Čo som komu urobila, že sa na mňa smola lepí ešte aj v tomto? Tak ja chcem ísť von s chalanom, z ktorého som totálne mimo, ale bude z toho nakoniec trojka s niekým, kto nechce pochopiť, že nemám záujem? Bravo život! Zas boduješ na celej čiare!

„O tretej. Pred jej domom."

„Fajn. Takže o tretej." povedal Caleb docela nadšene a tak rýchlo ako sa tu zjavil, aj odišiel. No náladu mi pokaziť stihol, to je jasné. Prečo len také individuá ako on existujú?

„Čo to malo akože byť? Načo pôjde s nami?"

„Nepôjde myška. On pekne príde o tretej, ale my dvaja ideme von hneď po škole. Keď skončíme pôjdem s tebou domou, zložíš si tašku, skočíme ku mne po Elzu a ide sa. Preto som mu aj nepovedal, kam ideme, aby nás nemohol hľadať." tak nad týmto geniálnym plánom sa nešlo nesmiať. Pekne to celé premyslel. A podľa tohto...asi mu vážne záleží na tom, aby sme šli von. Navyše len vo dvojici. No dobre, bude tam Elza, ale tak tá nám prekážať hádam nebude.

„Ide sa teda maľovať?"

„Hej. Caleb, asi nebude nadšený, keď zistí, že sa s tebou flákam celý deň."

„No a? Zaujíma ťa, čo si myslí o nás dvoch?"

„Vonkoncom nie." už len ten jeho polo úsmev, polo úškrn mi hovorili, že dnešok bude dobrý. A to sa po dni ako ten včerajší zíde. Len by som sa asi mala modliť, že keď pôjdeme po škole ku mne, otec nebude doma. Inak naozaj neručím za to, čo urobí, keď tam Thea zas uvidí. Ani minule nebol z neho práve dvakrát nadšený, takže no...nedopadlo by to asi práve dvakrát dobre. Na druhej strane by mama mala mať radosť, keď ho privediem. Predsa len, vtedy keď sme sa o ňom rozprávali vravela, že by ho rada spoznala.

Takto nejako som potom chodila od jednej myšlienky k druhej počas celého dňa. Samozrejme, že som pri tom počúvala aj Thea, ale v niektorých chvíľach som bola vážne mimo. Nakoniec sme však ten nešťastný plot dokončili, takže si tá trápna inšpekcia, či čo to má vôbec byť môže napochodovať kedykoľvek. My sme si prácu poctivo splnili. Napokon sme sa vrátili po veci a namierili si to k nám.

„Znervózňuje ťa to, že idem s tebou, alebo niečo iné?"

„Prosím?" rozpačito som odtrhla zrak od čiar na ceste a pozrela na neho. Netušila som, že som až tak zamyslená, že ho ani nepočúvam.

„Či si nervózna kvôli mne, alebo je v tom niečo iné?"

„Ako sa to vezme." povedala som potichu a zhlboka sa nadýchla studeného vzduchu. Mala by som sa upokojiť. Nič sa nestane. Otec určite nebude doma a mama Thea pekne privíta. Určite to tak bude. Musí. Nie je predsa možné, aby sa mi v živote stále všetko kazilo. Aj ja môžem mať niekedy šťastie. Aspoň trocha.

Po zvyšok cesty sme radšej obaja zostali mlčať a inak to nebolo, ani keď som už stála pri dverách a odomykala ich. Srdce mi celý čas bilo doslova v šialenom tempe a chvíľami sa mi zdalo, že sa mi ruky trasú natoľko, že ani netrafím kľúčom do zámky. Veď prečo aj nie? To je predsa v dnešnej dobe normálne báť sa chodiť domov, kvôli vlastnému otcovi. Ticho ktoré však bolo hneď po vstupe všade naokolo znamenalo dobré správy. Teda asi. Škoda, že len do doby, kým som vošla do kuchyne. Síce som to bola ja, kto to ticho prehlušil svojim výkrikom. Vyzeralo to tam, akoby nám niekto dnu cez okno hodil bombu. Stôl prevrátený naruby, stoličky tiež ležali na zemi, naokolo porozbíjané taniere, poháre a dokonca rozhádzané aj vidličky, nože a lyžice.

„Čo sa to tu pre Boha stalo?"

„Mami? Mami?!" mňa ani tak netrápilo, ako to tam vyzeralo, ako to, kde je mama a či je v poriadku. Vedela som, že to urobil otec. Tašku som okamžite šmarila na zem a rozbehla sa ku schodom, no v tej chvíli niekto otvoril dvere hore na spálni a o pár sekúnd sa aj zjavil na vrchole schodiska. Našťastie to bola mama. Mne v momente vyhŕkli slzy, no boli to slzy šťastia a zúfalstva v jednom. Na jednej strane som bola rada, že jej nič nie je, ale na tej druhej...na to som radšej nechcela ani myslieť. Namiesto toho som si sadla na úplne spodný schod a tvár si skryla do dlaní. Nevedela som čo mám robiť. Ako ďaleko je pre Boha ten človek schopný zájsť? Až kým seriózne niektorej z nás neublíži?

„Som v poriadku zlatíčko. Stihla som sa zamknúť izbe skôr, ako začal besniť." začula som po chvíľke vedľa seba a pocítila, ako ma mama objala okolo ramien. Ja som sa jej v momente hodila okolo krku, no plakať som nedokázala prestať.

„Kde...kde je teraz?"

„Neviem. Zas niekam odišiel. Reval ako blázon, že nás nenávidí a všetko a potom zas odišiel. Ja vlastne ani neviem, čo tu napáchal. Bála som sa vyjsť von."

„Nechci to radšej ani vidieť." tak nestačí, že sa nám ráno do cesty zamotal Caleb, teraz aj toto? To akože naozaj nemôžem ísť s Theom len tak von? Bez toho, aby sa niečo stalo?

„Nerád ruším, ale mali by sme to tu asi upratať."

„Ahoj Theo." ozvala sa zrazu mama a ja som úplne aj zabudla, že tu Theo je. Dúfala som, že ho s mamou zoznámim za nejakých krajších okolností.

„Dobrý pani..."

„Beatrice Kane. Ale pokojne ma volaj len krstným menom." ešte stále uplakanými očami som pozrela na Thea, ale ten sa netváril až tak zle, ako som si predstavovala. V podstate...s mamou sa na seba usmievali. A to ma tešilo. Tak teda aspoň ona ho prijala.

„Tak dobre. A čo ty tu?"

„Bernadet si prišla len odložiť veci, chceli sme ísť von, ale...no neviem."

„Pokojne choďte. Ja to tu dám do poriadku." znelo to dosť presvedčivo, no nejako by som to asi nedokázala. Nechať ju tu a ísť sa zabávať. Ani by som sa nedokázala poriadne uvoľniť.

„Spolu to tu dáme do poriadku."

„Nemusíte Bernadet. Ja to zvládnem." pokývala som hlavou a pozrela na Thea. Úsmev mu už z tváre síce zmizol, ale tváril sa dosť súcitne. Teda tak som to odhadovala. Veľa som od sĺz ešte stále nevidela.

Keď som sa potom nejako upokojila, naozaj sme sa dali do práce. Tašku som si vzala hore do izby, Theo si tam hodil bundu a mohlo sa ísť upratovať. Ja som pozbierala príbory, mama sa pustila do zametania črepín a Theo...ten si zaposiloval so stolom a dvíhaním stoličiek. Tak aspoň mu to čiastočne vynahradilo kliky. Zabralo nám aj hodnú chvíľu kým sme to tam, ako tak dali do normálneho stavu, ale stálo to za to. Hneď mi to viac pripomínalo domov, ako keď som prišla. Theo sa medzi časom dal do reči s mojou mamou, takže si ani nevšimli, že som sa tak nejako vyparila. Potrebovala som byť na chvíľku proste sama.

„Tak? Mysleli ste to vážne, že sa pôjde von?"

Správa od Caleba, bola vážne to posledné, čo mi chýbalo. Nevedela som, či sa niekam pôjde, ale tak s ním by sme tak, či tak nikam nešli.

„Mysleli, ale niečo mi do toho prišlo, takže sa to ruší. Možno nabudúce."

Nechcela som sa nijako extra rozpisovať, takže toto bolo postačujúce. Mobil som si potom položila na nočný stolík, vedľa poputovali okuliare a ja sama som sa nakoniec vyvalila na posteľ. Tvár som radšej zaborila do vankúša, lebo som cítila, ako na mňa zas ide plač. Bránila som sa mu však, ako to len išlo. Otec mi nestojí za to, aby som stále plakala, ako totálna chudera.

„Ty sa tu čo zašívaš?" ozvalo sa zrazu od dverí a ja som si nemusela ani dať okuliare, aby som vedela, že je to Theo.

„Potrebovala som byť na chvíľku sama."

„A čo keby si uprednostnila byť sama v mojej spoločnosti?" skôr, ako by som vôbec stihla protestovať sa vyvalil vedľa mňa na posteľ, takže bolo v podstate už aj neskoro. Urobil si pohodlie nejako moc rýchlo. Bola samozrejme česť, že niekto, ako Theo, leží na mojej posteli. V mojej izbe. So mnou ešte k tomu.

„Prečo to tvoj otec urobil? Moc sa nudil, tak chcel rozhádzať dom?"

„To keby som vedela. Vieš on...je to zložité. Vždy je takýto. Násilnícky, hrubý a všetko rieši krikom." pri týchto slovách som sa mu neotočila tvárou len preto, aby nevidel, ako ma vlastne bolí hovoriť o tom. V takýchto chvíľach otca doslova nenávidím celým srdcom. Niežeby som ho inokedy zbožňovala, ale aspoň ho tolerujem.

„Nechápem načo si takýto ľudia vôbec zakladajú rodiny."

„Mama zvykne hovoriť, že nebol stále takýto. Škoda len, že ja si ho inak nepamätám. Len takto." ani sama neviem, prečo som sa mu o tomto takto rozrozprávala. Vždy som sa to snažila tajiť, ako sa len najlepšie dalo. Nepotrebujem, aby ma kvôli tomu niekto ľutoval. Jediné čo potrebujem je, aby mama nabrala konečne odvahu a rozviedla sa s ním.

„Predpokladám, že aj to tvoje líce, má na svedomí on. Či?"

„Má. Naštvalo ho, že som povedala trénerovi, aby ma nepísal na súpisku. Určite mu musel potom zavolať, lebo hneď ako som prišla domov na mňa vybehol, že čo si to o sebe myslím a prečo sa takto rozhodujem. A bez násilia by to ani nebol on."

„Mohol by si uvedomiť, kde sú hranice." PRESNE! Akoby mi toto vzal priamo z úst. Bola som rada aj za to, že povedal niečo takéto a nie to klasické mrzí ma to, alebo niečo podobné. Presne ako som povedala...žiadnu ľútosť nechcem a ani nepotrebujem.

„No...čo robíš zajtra? Dnešok nám zas nevyšiel."

„Zajtra nemôžem, prepáč." zamrmlala som otrávene a ešte viac si ukryla hlavu medzi vankúše. Zajtra mám tréning s Calebovým otcom, takže nič iné do úvahy neprichádza. Tam bude treba všetky sily, čo pozbieram.